Met. A Teor. Soc. Prace[1]

Sociálna práca-vypracované otázky

Vypracované otázky sociálna práca 2009 Jaromír Tomešek a Martin Klíma

2009

Home

Obsah 1.Pojmologické otázky sociálnej práce (metódy, metodika, metodológia,..)...................................3 2.Vznik a vývoj metód sociálnej práce.............................................................................................6 3.Sociálna práca s jednotlivcom – jej vývoj a súčasný stav.............................................................8 4.Etapy a zásady sociálnej práce s jednotlivcom............................................................................13 5.Sociálna práca so skupinou- základná charakteristika.................................................................18 6.Vznik a vývoj sociálnej práce so skupinou..................................................................................19 7.Etapy sociálnej práce so skupinou...............................................................................................21 8.Dynamika skupiny a zásady sociálnej práce so skupinou...........................................................24 9.Sociálna práca s komunitou-základná charakteristika.................................................................29 10.Vznik a vývoj sociálnej práce s komunitou...............................................................................30 11.Sociálna práca so spoločnosťou.................................................................................................35 12.Rozhovor ako metóda sociálnej práce.......................................................................................37 13.Pozorovanie ako metóda sociálnej práce...................................................................................43 14.Sociálne poradenstvo.................................................................................................................46 15.Sociálna terapia..........................................................................................................................53 16.Sociálne služby..........................................................................................................................56 17.Supervízia ako metóda sociálnej práce......................................................................................61 18.Sociálna rehabilitácia.................................................................................................................72 19.Sociálna prevencia.....................................................................................................................73 20.Kazuistika ako metóda sociálnej práce......................................................................................79 21.Terénna sociálna práca...............................................................................................................87 22.Projektovanie ako metóda sociálnej práce.................................................................................91 23.Svojpomocné skupiny................................................................................................................95 24.Manažment v sociálnej práci...................................................................................................100 25.Výskum v sociálnej práci.........................................................................................................106 26.Komparatívna sociálna práca...................................................................................................108 27.Sociálnopatologické javy z pohľadu sociálnej práce...............................................................111 28.Právny a ekonomický model SP..............................................................................................118 29.Psychologický model SP.........................................................................................................121 30.Medicínsky model SP..............................................................................................................122 31.Pedagogický a sociologický model SP....................................................................................125 32.Behaviorálne teórie SP............................................................................................................128 33.Humanistické teórie SP............................................................................................................133 34.Existencionalistické teórie SP..................................................................................................134 35.Ekosociálne teórie SP..............................................................................................................137 36.Systémove teórie SP................................................................................................................143 37.Organizačné teórie SP..............................................................................................................157 38.Komunikačné teórie SP...........................................................................................................164 39.Antiopresívne teórie SP...........................................................................................................174 40.Feministické teórie SP.............................................................................................................174 41.Chudoba ako sociálna udalosť.................................................................................................176

2

1. POJMOLOGICKÉ OTÁZKY SOCIÁLNEJ PRÁCE (METÓDY, METODIKA, METODOLÓGIA,..) Zrod vychádza z troch skutočností: 1.

existencia človeka,

2.

človek má subjektívne problémy,

3.

je možné niečo robiť pre vyriešenie jeho problémov.

Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie: -

starostlivosti o chudobných – predstavovala privátne poskytovanú dobročinnosť,

-

starostlivosť v zmysle odborne poskytovanej pomoci,

-

sociálnej starostlivosti v zmysle štátom organizovanej starostlivosti zameranej na pomoc potrebným,

-

sociálnej práce, ktorá sa stala nástupcom sociálnych služieb.

Neformálna pomoc postupne viedla: 1.

k vzniku sociálnych inštitúcií,

2.

k vytvoreniu samostatnej profesie „sociálny pracovník“,

3.

k vytvoreniu špeciálnej prípravy odborníkov – sociálneho školstva,

4.

k vzniku a rozvoju vedeckej teórie a výskumu v oblasti SP.

2 základné prístupy v SP: 1. klasický prístup 2. moderný prístup Klasický prístup: chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu, vedný odbor sa vyznačuje kognitívnymi znakmi: -

vlastný predmet vedeckého poznania,

-

spôsob získavania, vyhodnocovania a komunikácie vedeckých poznatkov,

-

úroveň ich teoretickej organizácie,

-

vlastné metódy, metodiku a techniky,

-

spôsob a úroveň organizácie vedeckého kolektívu, spoločenský význam daného

vedného odboru, organizácia vzdelávania. Metódy viažuce sa na tri roviny: 3

1.Makrorovinu – pomoc jednotlivcovi, skupinová práca, práca so spoločnosťou – formy, spôsoby stratégie práce, 2.Mezorovinu – orientácia na prácu so skupinou – skupinová dynamika, účinky, väzby na určité postupy, 3.Mikrorovina – interakcia s klientom – využitie konkrétnej metódy. Metóda Význam metód: 1.

Potreba celistvého spracovania osvedčených pracovných postupov a

permanentné obnovovanie tohto systému je predpokladom kvalitnej a modernej metodiky sociálnej práce. 2.

Kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom oboznámenia sa s celým jej

rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi a dobrovoľnými spolupracovníkmi. Umožňuje profesionálnu prípravu v oblasti metód SP.

3.

Znalosť a praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladom výberu vhodnej formy pracovnej metódy sociálneho pracovníka pri práci s konkrétnym klientom.

Metódou ako presne vymedzený spôsob poznávania a riešenia sociálnych javov: -

identifikujeme a definujeme sociálny problém

-

eliminujeme alebo zmierňujeme nepriaznivé situácie

-

vyhodnocujeme účinnosti sociálnych opatrení

_Kat_Apl/Firemna_Nastenka/Default.asp?spravaid=8152

4

Mary Richmond: Metóda vo všeobecnom slova zmysle je usporiadaním série rôznych činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techník sociálnych služieb by bola nekompetentná, keby jej predmetom bolo iba vymenovanie elementov bez vnútorných súvislostí a nie metódou. Adamsova Jane chápala SP ako praktický príspevok k riešeniu sociálnych problémov trpiacich ľudí, nárast ktorý bol v spoločnosti spôsobený zlými životnými podmienkami. Metodika Metodika sociálnej práce predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej i teoretickej rovine sociálnej práce. Je výsledkom dlhoročného systematického prispôsobovania sa pracovných postupov z oblasti humanitných vied potrebám sociálnej praxe na strane jednej a úsilia o rozvoj vlastných pracovných postupov na strane druhej.

Vo vývoji metodiky sociálnej práce identifikujeme dva základné smery: 1.

Smer, ktorý je charakteristický praktickým využívaním niektorých náhodne zvolených metód a ich prispôsobovanie sa sociálnej realite.

2.

Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaných metodických postupov.

Koncept Poukazuje na význam vzťahu medzi tromi elementmi metodického konania – konceptom, metódou a technikou. 5

-

Koncept – prvotný plán,

-

Model konania, ktorého cieľom sú obsahy, myšlienky a samotné metódy – nárys profesionálneho konania.

Usilovala sa o vedecké skúmanie: -

sociálnych problémov,

-

životných podmienok,

-

sociálneho konania – vylúčenie, chudoba

Metodológia Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, ktorými disponuje vedná oblasť. Žilová pod pojmom metodológia sociálnej práce rozumie vedu, ktorá sa zaoberá teoretickými, logickými a psychologickými otázkami metód, metodologických postupov a metodík. Súčasťou metodológie je aj tvorba metód.

2. VZNIK A VÝVOJ METÓD SOCIÁLNEJ PRÁCE Sociálna práca vznikla ako priame pokračovanie: 6

-

starostlivosti o chudobných – predstavovala privátne poskytovanú

dobročinnosť, -

starostlivosť v zmysle odborne poskytovanej pomoci,

-

sociálnej starostlivosti v zmysle štátom organizovanej starostlivosti

zameranej na pomoc potrebným, -

sociálnej práce, ktorá sa stala nástupcom sociálnych služieb.

Neformálna pomoc postupne viedla: 1.

k vzniku sociálnych inštitúcií,

2.

k vytvoreniu samostatnej profesie „sociálny pracovník“,

3.

k vytvoreniu špeciálnej prípravy odborníkov – sociálneho školstva,

4.

k vzniku a rozvoju vedeckej teórie a výskumu v oblasti SP.

2 základné prístupy v SP: 1. klasický prístup 2. moderný prístup Klasický prístup: chápe vedu ako všeobecnú teoretickú bázu, vedný odbor sa vyznačuje kognitívnymi znakmi: -

vlastný predmet vedeckého poznania,

-

spôsob získavania, vyhodnocovania a komunikácie vedeckých poznatkov,

-

úroveň ich teoretickej organizácie,

-

vlastné metódy, metodiku a techniky,

-

spôsob a úroveň organizácie vedeckého kolektívu, spoločenský význam daného vedného odboru, organizácia vzdelávania

7

3. SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM – JEJ VÝVOJ A SÚČASNÝ STAV Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou soc. práce. Toto tvrdenie sa vzťahuje jednak na praktickú rovinu soc. práce, ktorá predstavuje susedskú pomoc a tiež na teoretickú rovinu soc. práce. Základom

prípadovej

soc.

práce

je

pochopenie

jednotlivca,

ale

tiež

porozumenie rodine, komunite, spoločnosti, kultúre a znalosť tých sociálnozdravotných služieb, ktoré ponúkajú možnosť zbaviť sa nedôstojných životných podmienok. V USA sa už v 19. storočí stretávame s požiadavkou individuálneho prístupu pri riešení soc. problémov v spoločnosti. V roku 1843

bol založený v USA Spolok pre zlepšenie podmienok

chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešenia chudoby a pristupoval k pomoci oveľa individuálnejšie. Cieľom spolku bolo navštevovať chudobných v ich domoch, podporovať ich, nakoľko je to potrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pri získavaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovať u nich návyky a v konečnom dôsledku poskytovať im aj nevyhnutnú materiálnu pomoc. V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združenia charitatívnych

organizácii,

impulz

k rozvoju

individuálnej

sociálnej

práce.

Hlavnými cieľmi bolo: potreba vedenia čo najúplnejších záznamov o prípade, potreba centrálne evidencie, význam návštev dobrovoľných soc. pracovníkov v domácnostiach klienta – význam poznatky poslúžili i výskumu. Práve títo návštevníci „visitári“ zistili, že nie všetci chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byť posudzovaní

rovnako

a

teda

je

potrebné

zaobchádzať

s nimi

podľa

ich

individuálnych potrieb. V roku 1866 Národná konferencia charitatívnej a penitencionárnej práce v Bostone – zasadzovanie o prijatie zásad individualizácie soc. práce. V roku 1905 v USA vznikol Spolok služieb rodine – zakladateľky Mary Richmondová, F. H. Keanová. Poskytoval služby, viedol si záznamy, spracované do 8

knihy s názvom „ Social casework“. Vďaka nemu zavedený pojem prípadová sociálna práca. Na zač.20.stor. charakteristické pre prípadovú soc. prácu: ♦ Hľadanie práce pre členov rodiny, ktoré sa nachádzali v problémoch ♦ Zabezpečenie školy pre deti ♦ Umiestnenie

detí

zanedbávaných,

podvyživených,

opustených

v opatrovateľských inštitúciách, dominoval názor, že nemožno zmeniť rodinné prostredie, potrebné vybrať z neho jednotlivca Vývoj názorov na prípadovú soc. prácu v medzivojnovom období si môžeme priblížiť prostredníctvom chápania vybranými autormi: Mary Richmondová: podľa nej sa na soc. práci s prípadom zúčastňujú procesy, ktoré

prostredníctvom

svedomitej

práce,

aktivít,

v ktorých

sa

jednotlivec

prispôsobuje prostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť. Jeanette Regensburgová prípadovú soc. prácu chápala ako metódu „pozorovania“ (za účasti soc. pracovníka) schopnosti klienta postaviť sa čelom k problému ako celku, alebo k jeho časti ako aj pozorovanie jeho praktického konania (činnosti) S. Bowers podľa ktorého je prípadová soc. práca umenie, v ktorom znalosť vedy o vzťahoch medzi ľuďmi alebo o schopnosti udržiavať tieto vzťahy pôsobí na mobilizáciu odolnosti klienta a rezervy spoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa jednotlivca na celok alebo akúkoľvek časť jeho spoločného prostredia. V 20. rokoch minulého stor. rozvoj prípadovej soc. práce ovplyvnený psychoanalýzou, upriamenie pozornosti na vzťahy jednotlivec - prostredie. Metodické postupy orientované na svojpomoc. Sociálne a ekonomické problémy po veľkej hospodárskej kríze mali vplyv i na orientáciu prípadovej soc. práce, do popredia otázky ako, triedne rozdiely, rodina, dynamika rod. vzťahov. v teórii soc. práce rozpracovaná rodinná diagnóza, rodinná terapia a pod. Používanie v Európe pojmov: 9

-

individuálna soc. práca,

-

soc .práca s jednotlivcom,

-

prípadová soc. práca,

-

case work.

Všetky tieto pojmy slúžia na označenie práce soc. pracovníka zameranú na jedného, konkrétneho klienta. V americkej literatúre sa viac stretávame s pojmom prípadová soc. práca (case work), v európskej literatúre so všetkými štyrmi typmi označenia. Termín „prípadová soc. práca „ do teórie soc. práce zaviedla u nás KrakešováDošková., ktorá ho použila na označenie individuálneho riešenia problémov jednotlivca, čiže soc. prípadu. Soc. prípad je človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy, s ktorými sa stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií, úloh, rol (ako napr. rodičovská,

manželská, pracovná,

hospodárska, výchovná). Príčinou zlyhania resp . neschopnosti nájsť riešenie problémovej situácie býva náhla, nečakaná zmena soc. reality ( nezamestnanosť, epidémia a pod)., ktorú jednotlivec neočakáva, nie je teda na ňu pripravený. V teoreticekj rovine otázka riešenia soc. problému si najskôr vyžiadala prepojenie poznatkov psychológie a sociológie no neskôr pribudli poznatky i z iných oblastí. VÝVOJ PRÍPADOVEJ SOC. PRÁCE Robinsonová hovorí vo svojom diele Premena psychológie na sociálnu prácu prípadovú o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce: 1. úsilie spoločnosti zmeniť sociálne úchylné indivíduá trestom alebo násilím alebo ich odstrániť, či izolovať od spoločnosti 2. snaha o zavedenie vonkajšej klasifikácie soc.prípadov 3. úsilie o vedeckú analýzu problému 4. záujem o samotného klienta V slov. jazyku má termín „prípad“ viacero možných obsahov, neoznačuje teda explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceli rešpektovať praktiku 10

slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniť k forme: sociálna práca s jednotlivcom a logicky potom soc. práca so skupinou atď. Sociálna práca s jednotlivcom je chápaná ako priamy kontakt soc. pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálne problémovej situácie, pričom dôraz kladie rovnomerne na možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta, ako aj na možné vplyvy pôsobiace v jeho okolí. Patrí k najrozpracovanejším metódam soc. práce. V teoretickej oblasti sa soc. práca s jednotlivcom zaoberá otázkami životného cyklu,

vplyvu rodiny na úspešnú socializáciu klienta, na problémové správanie

a možnosti jeho nápravy,. Z hľadiska praxe sa očakávania soc. pracovníkov upierajú

k otázkam

maximalizácie

úspešnosti

riešenia

individuálnych

soc.

problémov. Ide o súbor metód zameraných na priamy pracovný kontakt s klientom. Samotná realizácia tejto metódy je veľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či prístupu, ktorý si volí soc. pracovník. Desaťročie po I. sv. vojne – úsilie o využitie psychosociálnych obsahov v metódach soc. práce orientujúcich sa na riešenie problémov Obdobie veľkej hospodárskej krízy – zmena optiky soc. práce, prehodnotenie ekonomického rozmeru soc. práce, upriamenie pozornosti na ekonomické aspekty soc. práce 50.roky -

rozvoj diagnostiky, vplyv psychosociálnej, funkcionálnej orientácie na

problém. Hamiltonová – ako prvá sa zmienila o psychosociálnej práci, poukázala na vzájomné pôsobenie jednotlivca a jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden organizmus. 60. roky v soc. práci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu správania 80.roky

–

rozšírenie

vplyvu

napr.

behavioristických

prístupov,

selektívnej

intervencie, antiopresívnych techník a pod. Orientácia na svojpomoc, soc. práca vplyvom

s jednotlivom (prípadová soc. práca) sa v Európe formovala pod

americkej

case

work,

neprebrala 11

však

túto

metódu

absolútne,

prispôsobovala si ju vlastným tradíciám a hodnotám. V európskych krajinách – väčší vplyv pedagogiky na soc. prácu, orientácia na prácu s hodnotovými postojmi, s persuáziou,

výraznejšie

úsilie

o prepojenosť

individuálnych

problémov

s problémami celku. Soc. práca vychádza z hodnôt: •

hodnota jednotlivca

•

hodnota výnimočnosti jednotlivca

•

hodnota sebaurčenia

podľa Krausa: v individuálnej soc. práci dochádza k prepojeniu dvoch dôležitých komponentov: 1. usporiadanie základných pojmom bežného života, ako vzťah medzi starostlivosťou a klientom, tzv. pomoc vzťahom 2. psychoanalytický základ – poňatie ľudského duševného života, zameranie na zrozumiteľnú zodpovednosť, „pomôcť jednotlivým ľuďom“ v prekonaní podstatných ohrození plného života. PROBLÉMY RIEŠENÉ v soc. prípadovej práci Tento typ soc. práce sa zaoberá riešením takých problémov klienta, ktoré ho spútavajú

a obmedzujú

optimálne

využívanie

jeho

vnútorných

i vonkajších

možností. Niektoré problémy vyplývajú z prostredia, iné z medziľudských vzťahov a pod. CIEĽ: najlepšie dosiahnuteľné riešenie problému problémov POSTUPY: - poskytnutie psychickej opory klientovi, vyjadrenie záujmu -

explorovanie problému, ventilácia klientových pocitov

-

priame ovplyvňovanie klienta

-

reflexia súvislostí, zvlášť vzťahov medzi prežitkami klienta a tým, čo sa deje v jeho prostredí, reflexia vlastných reakcií klienta a ich vplyvu na prostredie, reflexia klientových motívov a reflexia klientoveho osobného vývoja 12

PRÚDY v soc. práci s jednotlivcom: o

psychosociálny: Hollisová, Hamiltonová, Austin

o

funkcionálny: Taft, Robinsonová

o

behaviorálny: Thomas

Delenie vychádzajú podľa prevahy poskytovanej aktivity zo strany soc. pracovníka: •

diagnostický alebo medicínsky smer: prístup expert – klient, soc. pracovník je chápaný ako odborník na klientove problémy

•

terapeutický smer: vzťah soc. pracovník – klient založený na dôvere a spolupráci

•

biograficky orientovaná soc. práca:

•

integračná soc. práca: základ psychologicko-pedagogické poradenstvo

•

multifunkčné prístupy: vypracovanie v oblasti soc. práce so zameraním na tzv. rizikového klienta

4. ETAPY A ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE S JEDNOTLIVCOM Soc. práca s jednotlivcom je v podstate komplexom postupných krokov, usporiadaných do celku v určitom logickom slede rešpektujúcim väzbu následných krokov. V známych

metodických

postupoch

v soc.

práci

s jednotlivcom

je

možné

identifikovať spoločné etapy, ktoré sú obsiahnuté vo všetkých metódach, ktoré soc. pracovník pri práci s klientom používa. DEFINÍCIA: etapa je určitý špecifický úsek práce s klientom, ktorý je dobre viditeľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môže mať vo vzťahu ako celku svoj vlastný, špecifický cieľ..

13

Americká škola – Richmondová, Robinsonová mala silný vplyv na rozvoj našej soc.práce s jednotlivcom (1918-1938, 1991) Richmondová hovorí o 5 základných etapách soc. práce: 1. etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu 2. sociálna diagnostika 3. etapa vypracovania sociálneho plánu 4. sociálna terapia 5. etapa overovania výsledkov/účinnosti soc. terapie Francúzska škola – Robertis: vymedzuje 3 základné etapy alebo fázy soc. práce: 1. oboznámenie sa s prípadom 2. hodnotenie/ stanovenie soc. diagnózy 3. intervencia a zakončenie Kombináciou týchto dvoch škôl je vytvorený nový model, ktorý má 4 základné okruhu práce s jednotlivcom: ETAPY PRÁCE S JEDNOTLIVCOM A. oboznámenie sa s prípadom. Soc. pracovník sa môže stretnúť s klientom za rôznych okolností, klient príde sám, inštitúcia poverí soc. pracovníka na prácu s konkrétnym klientom, klient prichádza na podnet inej inštitúcie, je predvolaný na základe upozornenia inej osoby či inštitúcie. Pri oboznamovaní sa s prípadom je potrebné, aby sociálny pracovník zodpovedal niekoľko otázok: „Kto ohlásil prípad?“ „ V čom mene (v mene koho)?“ „ Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)?“ Počas celej práce s klientom je treba posilňovať jeho aktívny prístup. V prvej fáze, pri oboznamovaní sa s prípadom, soc. pracovník musí zhodnotiť aj klientov prístup k riešeniu problému, schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia. a) Prvý kontakt s klientom: je ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu, dobrovoľne či nedobrovoľne. Dôležité je vytvorenie priateľskej atmosféry, otvorenie komunikácie, ukázať klientovi, že soc. pracovník prejavil o jeho problém vážny záujem, že jeho problém chápe a je kompetentný mu pri jeho riešení pomôcť. Je to 14

vlastne fáza rozpoznávania alebo odhaľovania problému. Základné metódy: rozhovor, pozorovanie. Pri prvom kontakte majú klienti najčastejšie pocity: túžia po tom, aby ich niekto vypočul, očakávajú a chcú aby im bola poskytnutá pomoc, prichádzajú si po radu, dúfajú, že niekto iný, je schopný nájsť riešenia ich problémov. v etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavého počúvania, prejavy akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasť na riešení problému a pod. majú

terapeutický účinok.

Klient

pri

prvom

kontakte

poskytne

vnímavého

pozorovateľovi celú radu informácií tvoriacich širšie pozadie konkrétneho soc. prípadu b) analýza prípadu (situačná analýza): sústredenie na rodinnú a osobnú analýzu klienta označovanú i ako osobná či rodinná anamnéza. Osobná anamnéza: základné informácie o klientovi (meno, adresa, informácie o jeho živote, očakávania, hodnotenie vlastnej situácie, návrhy a možnosti. Súčasťou sú aj dôvody, ktoré klient uvádza ako dôvod stretnutia so soc. pracovníkom a tiež jeho očakávania od stretnutia. Rodinná anamnéza: analýza užšieho prostredia, základné informácie o všetkých členoch rodiny, súčasťou je i analýza bytových podmienok, dostatok súkromia a pod. Analýza širšieho prostredia: pracovisko, jeho postavenie formálne a neformálne, atmosféra na pracovisku, vzťahy, úspechy, zlyhania. Pri deťoch sa za pracovisko považuje škola. Špecifická súčasť je aj sociálna infraštruktúra prostredia, v ktorom sa klient pohybuje. Cieľom je zistiť všetky vhodné inštitúcie, ktoré by mohli klientovi pomôcť, poskytnúť mu oporu. Analýza situácie: predpokladá kvalitný zber informácií, ktoré majú vzťah k danému problému, hľadanie vzájomných súvislostí a analýzu zistených skutočností. Soc. pracovník vyberá tie najdôležitejšie fakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu, resp. sociálnu kolíziu. Musí mať stanovené určité kritériá, aby výber faktov bol správny. Analýza situácie predpokladá schopnosť soc. pracovník pružne reagovať na zistené zmeny. V rámci tejto analýzy sa vyskytujú aj ďalšie analýzy, ako: všeobecný kontext ( t. j. všeobecná situácia alebo tiež soc. realita, v ktorej sa klient nachádza a tá je daná konkrétnym typom spoločnosti, stupňom jej rozvoja, patria

15

sem služby soc., zdravot., opatrovateľské a pod. ) , analýza prostredia ( vedecký a empirický prístup) Analýza sociálnej infraštruktúry: zhodnotenie soc. siete, hlavne toho, čo pre klienta môže sieť poskytnúť, ako napr. kultúru, vzdelanie a pod. Analýza miesta výkonu práce: otázky typu, či ide o neštátny subjekt, o dom soc. služieb, verejnú správu adt. Výsledkom týchto analýz je porozumenie, spoznanie problému, konfliktu, ktorý chce klient riešiť sám a zahájenie potreby zmeny, teda toho, čo bude potrebné riešiť. c) evidencia: na základe zistených skutočností robí soc. pracovník záver analýzy, čiže stanovuje sociálnu diagnózu alebo jej pracovnú verziu. Stanovovanie tzv. predbežnej, pracovnej verzie soc. diagnózy klienta, ktorý je vlastne prirodzeným výsledkom ukončenia analytického prístupu k sprostredkovaným informáciám pri prvom kontakte. Informácie by sa mali zoradiť do troch skupín: reálna evidencia (evidencia prípadu), svedecké tvrdenia, iné informácie. B. sociálne hodnotenie- sociálna diagnostika. Predpokladom správne stanovenej soc. diagnózy je kvalitná soc. anamnéza (obsahuje dostatok údajov o klientovi, jeho rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch atd. soc. anamnéza je vlastne akýsi predstupeň soc. diagnózy. a) sociálna diagnóza: informácie o osobnosti klienta, o jeho vzťahoch k užšiemu a širšiemu prostrediu, o situácii, v ktorej sa klient nachádza a reálny popis všeobecnej situácie. Soc. pracovník pri robení záverov pracuje s faktami. Označenie výsledku hodnotiacej činnosti i pojmami ako, soc. diagnóza, psychosociálna bilancia, diagnostické hodnotenie a pod. spolu aktérom diagnostikovania je aj klient. Soc. pracovník a klient sa musia vzájomne rešpektovať, čo sa prakticky prejavuje zo strany soc. pracovníka rešpektovaním problému klienta a zo strany klienta rešpektovaním voľby dostupných nápravných prostriedkov ako aj foriem práce. b) plán práce s klientom: pri vypracovávaní plánu alebo projektu musí soc. pracovník rešpektovať 3 hlavné problémy: špecifickosť cieľov, stanovenie kategórie účastníkov zapojených do práce a voľbu foriem práce, stratégiu postupov. Soc. pracovník si robí aj prognózu vývoja prípadu klienta, optimálnu aj negatívnu. Plán práce buď vypracuje sám soc. pracovník a klienta s ním oboznámi, alebo sa plán 16

vypracuje spolu s klientom. Klient musí byť od začiatku partnerom soc. pracovníka, spolupracujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť a pod. iba ak je klient rovnocenným partnerom soc. pracovníka, môže sa uskutočniť celková predpokladaná zmena. Soc. pracovník a klient uzavrú spolu kontrakt (dohodu) o ďalšom spoločnom postupe. Dohoda môže mať podobu ústnu alebo písomnú a je závislá od osobnosti klienta, miery dôvery v klienta a závažnosti soc. problému. Po vypracovaní plánu a uzavretí dohody, soc. pracovník rozpracuje úseky plánu práce na jednotlivé kroky, ktoré zasadí do realizačného časového plánu a doplní ho menami všetkých zainteresovaných účastníkov procesu. c) voľba pracovných metód: voľba takých metód, ktoré majú najvyšší predpoklad priviesť nás k úspešnému vyriešeniu klientovho problému. C. sociálna intervencia. Je to vlastné jadro práce s klientom. Pojem intervencia slúži na označenie plánovaného, koordinovaného postupu pri riešení klientovho problému. V tomto procese musí mať klient psychickú i praktickú oporu v soc. pracovníkovi. Využíva sa veľa metód, ich voľba závisí od osobnosti klienta, problému, s ktorým klient prichádza a od prostredia. Základná metóda rozhovor. Podľa naliehavosti klientovho problému delí intervenciu na: bežnú ( problém klienta umožňuje postupné, pokojné riešenie) a krízovú ( akútna krízová situácia). Do intervencie (okrem samotnej soc. terapie) patrí: rozhovor, písanie žiadostí, vedenie klienta k svojpomoci, posilňovanie odolnosti klienta, realitná terapia, vedenie iných k pomoci klientovi, správny odhad a zhodnotenie rizika atď. Súčasťou tejto etapy je: sociálna terapia, soc. rehabilitácia, poradenstvo, diskusia. Diskusia musí byť prítomná počas celej práce s klientom , prostredníctvom nej si soc. pracovník overuje ako sa klient vyrovnáva s vlastnou situáciou, aké zmeny zaznamenal, či si nespomenul na niektoré nové skutočnosti a pod. v záverečnej etape práce s klientom má diskusia obsiahnuť rekapituláciu celého obdobia spolupráce s jasným zhodnotením všetkých kladov i záporov, ktoré spolupráca priniesla. Má byť jasným a dôstojným zakončením spolupráce HLAVNÉ ZÁSADY INTERVENCIE: •

právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možností a schopností

17

•

akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný zmeny a že je schopný nápravy vlastnými silami

•

hľadať silné stránky klientovej osobnosti. Pri hodnotení situácie a stanovovovaní cieľov soc. pracovník spolupracuje s klientom, snažiac sa nájsť spoločné hodnoty

•

mlčanlivosť v osobných veciach klienta

•

soc. pracovník nesie profesionálnu zodpovednosť za dobro rodiny. Rodinu ako celok nikdy nespúšťa zo zreteľa, bez ohľadu na to, či intervenciu potrebuje jej jeden člen alebo viacero členov.

•

Soc. pracovník je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj pred sebou samotným, spoločnosťou a pred profesionálnou obcou

•

Novinky treba používať v zhode so stanovenými cieľmi práce. Nové informácie, ktoré môžu mať pre klienta význam, je soc. pracovník povinný sprístupniť.

Etapa soc. intervencie býva označovaná aj ako etapa soc. terapie. D. zakončenie prípadu. Soc. pracovník môže ukončiť prácu s klientom zo štyroch dôvodov: problém vyriešili, klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných problémov, zmena bydliska klienta, resp. soc. pracovníka a nástup klienta na liečenie, do výkonu trestu, smrť Soc. prácu s jednotlivcom je možné chápať ako formu osobnej pomoci, ktorá nadobudla v 20.storočí komplexný charakter vyžadujúci podporu okolia, predovšetkým rodiny. V poslednej dobe sa objavuje aj etapa objasňovania (klarifikácie) – býva zaraďovaná niekedy ako prvá, vstupná etapa.

5. SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU- ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA Skupinová sociálna práca je jednou s metód sociálnej práce, ktorá dáva návod ako pracovať so skupinou ako osobitnou organizačnou formou ľudskej činnosti. Skupinová sociálna práca nadväzuje na prácu jednotlivcom. Sociálna práca so skupinou je práca : s väčším počtom osôb, skupinou, ktorá nadväzuje na poznatky individuálnej sociálnej práce prostredníctvom ďalšieho subjektu (skupiny) pôsobí na všetkých ostatných klientov, pričom členovia skupiny sa 18

navzájom ovplyvňujú. Tmelom býva spoločný sociálny problém, spriaznenosť a prekonanie obáv z nepochopenia vlastného sociálneho problému. Zmyslom sociálnej práce so skupinou je psychosociálne pôsobenie na skupinu ,ľudí s konkrétnym spoločenským znakom alebo znakmi a spoločenským cieľom.

6. VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU Sociálna práca so skupinou sa začala rozvíjať predovšetkým ako metóda realizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA a Európe postupne vznikali a rozvíjali sa rôzne spolky zamerané na riešenie sociálnych problémov rodín, skupín ľudí, ktorý sa ocitli bez strechy nad hlavou, boli vytlačený na okraj spoločnosti. K najvýznamnejším medzníkom , predznamenávajúcim vývoj nového smeru v histórii sociálnej

práce,

patria

nasledovné

udalosti:

1885-1865

vznikla

medzinárodné

mládežnícke organizácie YMCA a YCCA,1884 v Londýne otvorili Toynbee Hall,1886 – Jane Addamsová

zakladá Hull House. Hlavným prínosom týchto inštitúcii bolo

vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených. Zariadenia im umožnili, aby prostredníctvom osobných kontaktov s inými ľuďmi rozvíjali svoju osobnosť a obohatili tak svoj vlastný život. V praxi si sociálna práca so skupinou získala uznanie až koncom 20. storočia, ale teoretické rozpracovanie bolo v tom čase nedostatočné. Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že táto metóda sa začala rozvíjať práve v období rozkvetu psychoanalýzy, ktorá spolu s teóriou osobnosti viac upriamila pozornosť vtedajších predstaviteľov soc. práce na rozvoj psychosociálneho smeru, ako aj princípy práce s malou skupinou, ktoré boli programovo orientované na vzdelávanie, rekreáciu a skupinovú terapiu. Ďalším dôvodom bola nejasnosť pojmu skupina, ktorý bol v počiatku

rozvoja sociológie chápaný ako ideologický prvok ktorého určenie bolo

nasmerované proti vládnym zložkám v spoločnosti(čo vychádzalo s marxistickej teórie spoločnosti).V bežnej praxi a následne v teórii sa skôr používali termíny ako rodina, susedstvo, priateľstvo. K zmene chápania skupiny ako sociálnej kategorie a tak následne aj k jej odpolitizovaniu prispeli práce Geibra, Webera, Simmela , Maya a ďalších. Postupne sa pojem skupina začína spájať jednak s tradične pozitívnymi sociálnymi kategóriami ako sú: rodina, priatelia,susedia,spolupracovníci. Členovia záujmových aktivít napr. športových a jednak s negatívnymi sociálnymi kategóriami ako: 19

gangy, chuligáni, sekty, teroristické organizácie, ktoré vyvolávali v spoločnosti potrebu zvýšenej sociálnej práce ako obrane voči nežiaducim aktivitám určitej časti spoločnosti. V roku 1923 Western Reserve Univerzity zorganizovala prvý kurz pre skupinovú sociálnu prácu. Sociálna práca so skupinou bola oficiálne zaradená medzi v tom čase metódy soc. Práce v roku 1935 na národnej konferencii sociálnej práce kde boli prijaté nasledovné ciele soc. Práce so skupinou: 1.Pomáhať

členom

a prostredníctvom

skupiny aby

toho

rozvíjali

sa

učili

vlastné

aktívnej

chápanie

účasti

na

a posilnili

živote svoju

skupiny

občiansku

zodpovednosť , aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti. 2. Prostredníctvom rozvoja skupiny prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov jej jednotlivých členov k obohateniu ich života . 3. Zabezpečiť prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho funkciovania členov skupiny. 4. Zabraňovať sociálnej disfunkcii členov skupiny. 5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v disfunkčných sociálnych vzťahoch, alebo tým ktorí to potrebujú s vzhľadom na ich sociálnu situáciu. Vývoj v USA: 1937 Americká asociácia vzdelávania v skupinovej práce 1946 Americká asociácia skupinových soc. Pracovníkov Koniec 50.tych rokov – rozvoj skupinovej soc. práce, akútne riešenia problémov prisťahovalcov 60.roky – presadzuje sa všeobecný prístup tzv. generetic approach – potláčanie skupinových

soc.

pracovníkov

a skupinovej

soc.

práce

,tendencie

k zrušeniu

profesionálne zameranie na jednotlivca a skupiny. Soc. pracovník má vedieť pracovať s jednotlivcom aj so skupinou. 70-roky úpadok skupinovej soc. práce – koncom70 rokov oživovanie skupinovej soc. práce. Vývoj v Nemecku, používaný termín sociálna pedagogika, 40-roky rozvoj organizovania kurzov, škôl 60-roky práca s mládežou 70- roky útlm skupinovej sociálnej práce, tréningové skupiny zamerané na skupinovú dynamiku. 20

Soc. práca so skupinou sa orientovala na tri základné úlohy: 1. Zmeniť životné podmienky chudobných 2. Vytvoriť podmienky pre rozvoj osobnosti, ktoré by boli vzormi demokratickými, sociálnymi, morálnymi. 3. Poskytnúť možnosť emočného vyrovnania sa s obtiažnými situáciami

7. ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU Názory na počet a funkčnosť etáp práce so skupinou sú rôzne, najmä vzhľadom na tematické zameranie skupiny. Ak hovoríme o etapách soc.práce so skupinou, hovoríme o vývojových fázach skupiny. Vo všeobecnosti rozoznávame

5 etáp vo

vývoji skupiny: 1. etapa: preafilačné obdobie - preafilačná fáza tvorby skupiny táto etapa predchádza samotnej práci so skupinou. Je to obdobie, v ktorom sa uvažuje o zostavení skupiny – počet klientov, problémy, ktoré sa budú riešiť, výber klientov. Preafilačné obdobie sa končí formálnym zostavením skupiny. Má dve fázy: a)prvá fáza: orientuje sa tvorbu skupiny. Formovanie môže prebiehať rôznymi spôsobmi: -

už existujúca skupina sa sama obracia na soc. pracovníka so žiadosťou o pomoc

-

výber a tvorbu skupiny robí soc. pracovník

-

soc.

pracovník

„prevezme“

skupinu

čiže

skupina

bola

zorganizovaná niekým iným. Zloženie skupiny je dôležitým aspektom, ktorý závažným spôsobom ovplyvňuje životnosť skupiny, preto treba pri jej tvorbe uvažovať o dvoch faktoroch, ktorými sú veľkosť skupiny a jej jednorodosť (homogénne činitele môže byť vek, spoločný pôvod, kultúra, vzdelanie, farba pleti ...) spôsob výberu členov má pre prácu so skupinou niekoľko významov. Ďalej treba vedieť, či sa členovia skupiny zúčastňujú práci v skupine dobrovoľne alebo nie, či bude pracovať ako otvorený alebo uzavretý 21

systém. Soc. pracovník by mal zvážiť charakterové vlastnosti členov a ich možný vplyv na skupinu. Mal by vedieť rozpoznať, aké sú vzťahy medzi členmi skupiny, aké majú rodinné zázemie, prac. prostredie, možnosť využiť členstvo v skupine ako motiváciu v práci so skupinou, dôvod, pre ktorý sa chce zúčastniť práce so skupinou. Správne zhodnotenie vnútorných i vonkajších faktorov môže napomôcť soc. pracovníkovi ešte pred prvým kontaktom so skupinou stanoviť nielen hlavný problém skupiny ako celku, ale aj ponúknuť skupine perspektívu, pripraviť sa na prácu, odhadnúť dynamiku skupiny. Musí zhodnotiť i to, či disponuje on sám alebo inštitúcia, ktorú zastupuje, kompetenciami potrebnými na riešenie problému b)druhá fáza: určená je na vypracovanie projektu práce so skupinou, ktorý musí obsahovať hlavné ciele soc. pracovníka a definovanie potrieb skupiny a zdrojov, ktoré môžeme pre skupinu použiť. Prvá etapa práce so skupinou sa začína

prvým stretnutím skupiny. Soc.

pracovník pri prvom stretnutí nesmie zabudnúť na: -

navzájom zoznámiť členov skupiny

-

dohodnúť sa na pravidelných stretnutiach, určiť čas, miesto a trvanie

-

stanoviť predpokladanú dĺžku stretnutí

-

vysvetliť pravidlá, ktoré bude skupina dodržiavať

-

prediskutovať možnosti a podmienky rozšírenia skupiny a pod.

CIEĽ skupiny: odhalenie problémov, uspokojenie individuálnych potrieb jednotlivých členov skupiny, prijímanie zodpovednosti, robenie rozhodnutí a preberanie zodpovednosti, naučiť sa pracovať v skupine, rozvoj skupiny ZLOŽENIE skupiny: dôležitý aspekt, rozhoduje o životnosti skupiny. Veľkosť rozličná, menšie i väčšie. Je potrebné, aby členovia boli navzájom solidárni, kooperatívni, navzájom sa rešpektovali. Dôležitá veľkosť a jednorodosť (vek, vzdelanie, príslušnosť k určitej soc. vrstve, spoločná profesionálna orientácia..) ÚČASŤ a PRÍTOMNOSŤ ČLENOV: vedomosť o tom, či členovia skupiny sú v nej dobrovoľne alebo nie.

22

OTVORENOSŤ či UZAVRETOSŤ skupiny: závisí od dohody soc. pracovníka s členmi skupiny. Dôležitú rolu pri rozhodovaní zohráva dôvod, obsah, orientácia na činnosť VÝBER členov skupiny: robí ho soc. pracovník alebo inštitúcia pre ktorú pracuje, na základe prejaveného záujmu o zaradenie do skupiny, vysielajúca inštitúcia 2.etapa: formovanie skupiny vytváranie skupinových pozícií, riešia sa otázky moci, budujú sa vzťahy, vytvára sa skupinová komunikácia, vnútorné väzby, členovia berú na seba roly a vytvárajú si normy pre fungovanie skupiny – tvorí sa vnútorná štruktúra, hierarchia a skupina si volí neformálneho vodcu. 3.etapa: udržanie skupiny vzťahy dosahujú určitú stabilitu, tvoria sa najoptimálnejšie podmienky pre fungovanie skupiny. Skupina si vytvára vlastnú skupinovú identitu, jednotlivci rozvíjajú svoje schopnosti, záujmy 4.etapa: etapa diferenciácie alebo etapa konfliktov výrazné

presadzovanie

individuálnych

záujmov,

porušovanie

niektorých

skupinových noriem alebo dohodnutých foriem akceptovateľného správania. Roztržky, otvorený konflikt. Po napätí nastáva ukľudnenie vedúce k zlepšeniu fungovania skupiny a lepšiemu dosiahnutiu skupinových cieľov 5.etapa: ukončenie práce so skupinou záverečná etapa, musí obsahovať zhodnotenie práce so skupinou za celé predchádzajúce obdobie, rekapitulácia priebehu práce so skupinou, analýza je činnosti v jednotlivých etapách, hodnotenie pozitív i negatív práce skupiny, vyjadrenie sa k splneniu – nesplneniu cieľov (skupinových i individuálnych). Oficiálne ukončenie práce so skupinou nemusí však znamenať prerušenie kontaktu jednotlivých členov skupiny, ale naopak, novo získaný sociálny kapitál má fungovať aj po organizovanej skupinovej práci ako zdroj neformálnej soc. podpory. PRI PRACI SO SKUPINOU JE TREBA REŠPEKTOVAŤ: •

situáciu skupiny ako celku ale tiež situáciu jednotlivých členov skupiny

•

pracovať so silami skupiny 23

•

spolupráca celku je lepšia ako súťaž jednotlivcov

•

vytvárať priestor na potrebné rozhodnutia

•

vytvárať nevyhnutné výchovné hranice

•

nestavať sa zbytočne do pozície vodcu skupiny

8. DYNAMIKA SKUPINY A ZÁSADY SOCIÁLNEJ PRÁCE SO SKUPINOU Soc. práca so skupinou využíva skupinovú dynamiku k dvom cieľom: 1. k posilneniu skupiny ako celku 2. interakciou jednotlivca so skupinou sa usiluje o zlepšenie jeho sociálneho fungovania SKUPINOVÁ DYNAMIKA Pojem skupinovej dynamiky spadá významovo i historicky do oblasti soc. psychológie. Zavedený bol Kurtom Lewinom, ktorý so svojimi spolupracovníkmi otvoril pod týmto názvom výskumný program v oblasti malých skupín. Skúmal organizovanie skupinového života vo vzťahu k výkonnosti skupiny, problémy vodcovstva a štruktúry skupín a otázky skupinových konfliktov. Je označovaný za zakladateľa skupinovej dynamiky ako vedného odboru. Inicioval vznik tréningových skupín, kde sú medzi osobné vzťahy, sociálno-psychologické kompetencie, návyky a interakcie. DEFINÍCE skupinovej dynamiky: Skupinová dynamika je súhrnom vzájomných síl a protisíl, ktoré pôsobia v spoločnom soc. prostredí, v skupine. Daná je celkovým skupinovým dianím, t.j. cieľmi

a normami

skupiny,

jej

usporiadaním,

pozíciami

a rolami

v skupine,

skupinovými interakciami ako aj vývojom skupinových vzťahov. Vzniká a utvára sa spolu so vznikom a zahájením práce skupiny a je v istom zmysle charakteristikou 24

akejkoľvek skupiny. Skupina má vždy svoju dynamiku, bez dynamiky by nebola skupinou. Lewin: skupinovú dynamiku popísal ako dynamiku silového poľa, v ktorom sa stretávajú tendencie ku zmene a s odporom ku zmene a vytvárajú určitú konštaláciu, relatívne rovnovážny stav. Cartwright a Zandler: skupinovú dynamiku vymedzujú ako vedeckú oblasť skúmajúcu samotné podstaty skupín, pravidiel i ich vývoj a vzťahy k jedincom a iným skupinám. Kratochvíl: skupinová dynamika je súhrn skupinového diania a skupinových interakcií. Je to vytváranie interpersonálnych vzťahov a interakcií medzi členmi spolu s činnosťami skupiny a silami z vnútorného prostredia. Je to vlastne to, čo sa medzi členmi skupiny deje, vzťahy, vzájomné reakcie, zmeny v rámci skupiny a vývoj celej skupiny. Veľmi úzky vzťah je medzi skupinovou dynamikou a skupinovou psychoterapiou. V praxi

je

to

vyjadrené

i soc.

blízkosťou

a obsahovou

spätosťou

psychoterapeutických skupín a skupín tréningových. Obidva tieto prístupy sa vzájomne prepájajú a základným spoločným faktorom je práve skupinová dynamika. V poslednej dobe snaha o nahradenie pojmu skupinová dynamika pojmami skupinové procesy, ľudské vzťahy, skupinová psychológia PRVKY skupinovej dynamiky: Podľa Trotzera sú v skupinovej dynamike tri zložky: vodcovstvo, členstvo, skupinová interakcia Mayo a Klein tvrdia, že to, čo sa deje v skupine, ovplyvňuje aj dianie mimo skupiny, sily pôsobiace z okolia

25

Skupinovú dynamiku utvára rada skupinových elementov, jednotlivé prvky sú navzájom úzko späté a spolupôsobia v neustálej interakcii. PRVKY: štruktúra skupiny: čiže stavba. Tvorená je diferencovaným systémom pozícii a rolí v skupine. U väčšiny skupín je hierarchická. Má dve hranice: vonkajšie oddeľujú skupinu od ostatných jedincov, vnútorné tvorí jej formálna a neformálna skladba. Hierarchia je daná zoradením pozícií smerom hore podľa statusu a moci. Formuje sa súčasne so skupinou a diferencuje s jej ďalším vývojom, prejavuje sa potom v akciách skupiny. Formálna štruktúra skupiny je daná organizáciou, v jej rámci skupina vzniká a plní svoje úlohy. Podstatnou súčasťou je vedenie skupiny. Neformálna štruktúra je daná interpersonálnymi výbermi a preferenciami

jej

členov,

antipatie,

sympatie...

identita

skupiny:

charakterizuje ju umiestnenie skupiny v priestore a čase, očakávanie členov skupiny, symboly skupiny a členstvo v skupine ( charakter osôb, ktoré sú v skupine a charakter osôb, ktoré sú z účasti v skupine vylúčené). ciele a normy skupiny: skupinové ciele môžeme charakterizovať ako skupinové vtedy, ak sú prijaté väčšinou členov skupiny. Považované sú za ašpiračnú úroveň skupiny.

Konformita je soc. jav, snaha o to, byť v súlade s normami

skupiny. Existuje pravá a nepravá konformita. Pravá – normy sú prijaté za svoje, nepravá – vonkajšie prispôsobenie normám, nie sú prijaté za svoje.

Normy

predstavujú v skupine súbor nepísaných pravidiel a zásad, čo je správne a nesprávne, žiadúce. Vymedzujú povinnosti a práva členov skupiny, prípustné a neprípustné

spôsoby chovania

a definujú

tak akceptovateľné chovania

v skupine. Sú systémom požiadaviek kladených na členov skupiny, vyjadrujú to, čo sa od nich očakáva v určitých situáciách. V zásade sú dva druhy: uľahčujúce, ktoré podporujú spoluprácu a skupinové ciele a blokujúce, ktoré provokujú rivalitu a bránia dosahovaniu skupinových cieľov. interakcia a komunikácia: Marko definuje interakciu ako proces vzájomného soc. kontaktu a prikláňa sa k tomu, že interakcia vlastne znamená vzájomné komunikovanie v širšom zmysle. Cartwright a Zander ju chápu ako jednu z foriem závislosti, je považovaná za základňu formovania skupiny. Skupiny sú 26

produktom interakcie. Vo vnútri skupiny vedie k určitému štrukturovaniu vzťahov medzi členmi skupiny. Najelementárnejším javom interakcie je príťažlivosť a odpudivosť. Interakčné chovanie je považované a výsledok kompromisu medzi potrebami jedinca a požiadavkami skupinovej situácie. Komunikácia je základ medziľudského styku, forma procesu interpersonálnej výmeny. Má dve zložky: verbálnu a neverbálnu. Komunikačná sieť je tvorená kanálmi komunikácie medzi členmi skupiny. vedenie skupiny: je podstatnou zložkou štruktúry skupiny. Môže byť formálne a neformálne. Vodca je taký člen skupiny, ktorý ovplyvňuje činnosť jej členov a hrá ústrednú rolu pri určovaní cieľov skupiny. Môže plniť radu funkcií. Vedenie má dve funkcie: vedenie a kontrolu. Štýl vedenia skupiny: autokratický, demokratický, voľný a zúčastnený pozície a roly: pozícia je umiestnenie jednotlivca v skupine. Soc. status je statickou charakteristikou miesta osobnosti v skupine. Soc. rola je dynamickou charakteristikou statusu, predpisuje správanie . chápe sa v dvojakom zmysle ako očakávanie a ako správanie. Role v skupine sú prideľované, súvisia s cieľmi skupiny . skupinová kohézia: súdržnosť skupiny. Sú to dostredivé sily stmelujúce skupinu. skupinová tenzia:

napätie, vytvára protiváhu skupinovej kohézii. Je to

dynamizujúci faktor. Sú to odstredivé sily, v rámci ktorých prežívajú členovia skupiny napätie, agresivitu a majú tendencie uniknúť zo skupiny skupinová atmosféra: dôležitá charakteristika skupiny, ukazuje na prevládajúcu atmosféru v skupine, na emocionálne ovzdušie, klímu skupiny. Vyvíja sa spolu so skupinou, veľkú možnosť ovplyvňovať ju má vedúci skupiny. Môže byť priaznivá a obmedzujúca. Často sa mení. tvorba podskupín: čím je skupina väčšia, tým sú tendencie k utváraniu podskupín silnejšie a zreteľnejšie. Je to determinované vnútornou atmosférou, zložením skupiny.podskupiny vytvárajú tí, čo sú si obzvlášť sympatickí, blízki. Špecifiká tvorby podskupín súvisí s tým, kde sa skupinová práca odohráva. fázy skupinového vývoja 27

ZÁSADY SOC. PRÁCE SO SKUPINOU ( Kaiserová): •

cieľom soc. pracovníka pracujúceho so skupinou je pomáhať členom skupiny pri dosahovaní väčšej miery nezávislosti a rozvoja ich individuálnej schopnosti svojpomoci

•

k určeniu vhodného spôsobu pomoci využíva soc. pracovník vedecké metódy, ako sú: analýza, diagnóza, observácia ...

•

metóda soc. práce so skupinou vychádza z predpokladu, že soc. pracovník sa bude orientovať na vytvorenie pozitívnych

väzieb so skupinou, na tvorbu

vzťahov medzi členmi skupiny a koncentruje svoje úsilie na potreby jednotlivcov, na skupinové ciele vyjadrené

prostredníctvom výpovedí jednotlivcov alebo

prostredníctvom správania sa členov skupiny. Pričom musí vedieť diferencovať medzi voľnými a náhodnými vzťahmi a medzi vzťahmi, ktoré je možné využiť k rozvoju skupiny •

najdôležitejším nástrojom pri budovaní skupinových vzťahov je osobnosť soc. pracovníka. Soc. pracovník by mal preto dobre poznať svoje možnosti.

•

Soc. pracovník musí síce akceptovať všetkých členov skupiny, ale nemusí akceptovať každé správanie

•

Správanie soc. pracovníka ku skupine je na jednej strane vymedzené schopnosťou byť empatický voči jednotlivým členom skupiny a na strane druhej cieľmi a požiadavkami skupiny ako celku.

•

Vzájomné vzťahy medzi soc. pracovníkom a skupinou si vyžadujú, aby sa ako osobnosť vyznačoval flexibilitou, kreativitou, ľudským prístupom k problémom a aby disponoval nielen dostatočnými vedomosťami ale aj ustáleným systémom hodnôt, ktoré by sa mal usilovať prenášať do skupinových vzťahov

•

Východiskovým bodom práce so skupinou je jej aktuálny stav. K zmenám musí soc. pracovník pristupovať postupne, nenásilne

•

Konštruktívny prístup v práci so skupinou znamená, že sa s ňou jedná rozvážne, rovnako vážne vnímajúc jednotlivcov i skupinu. Formy práce sú rôznorodé a 28

odrážajú okrem iného i osobnostné rysy soc. pracovníka, zvolený program, skupinovú interakciu ako aj reflexiu •

Individualizácia ako jedna z čŕt práce so skupinou je založená na fakte, že jednotlivec sa v skupine nestráca, nezaniká. Práve naopak. Jednotlivec sa v skupine prebúdza, prostredníctvom nej vníma vlastnú individualitu, učí sa porozumieť sebe samému. Skupina mu poskytuje možnosť byť súčasťou celku

•

Udržať skupinu v rovnováhe si vyžaduje umenie ovládať interakčné procesy.

Soc. pracovník nepracuje pre klienta, ale s klientom.

9. SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU-ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA Sociálna práca s komunitou je zameraná na konkrétne životné

situácie v určitých

územných celkoch. Rešpektuje biologické, etnické, psychologické, kultúrne, sociálne, ekonomické a ekologické potreby obyvateľov komunít. V širšom zmysle možno hovoriť o trvalom napätí medzi spoločenskými potrebami a zdrojmi. Komunitná sociálna práca má zabraňovať vznikaniu sociálnych problémov alebo napomáhať v riešení už vzniknutých

problémov.

konsenzus(súhlas členov)

Jej

cieľom

je

hľadať

kompromisy,

napr.

sociálny

medzi minoritami, so zásadným prihliadaním na miestne

(lokálne) ponímanie demokracie. Jedna s najdôležitejších stránok je spolupráca s ľuďmi, ktorí majú prirodzenú autoritu v komunite(komunitný leadri) a pomôžu vyvolať ďalšiu aktivitu u ďalších členov komunity. Postup práce s komunitou môžeme zhrnúť: 1. Poznanie sociálnych potrieb a problémov v určitej komunite 2. Spracovanie návrhov na riešenie, s ktorým komunita súhlasí a je ochotná sa podielať na ich riešení 3. Zapojenie všetkých schopných obyvateľov, dostupných prostriedkov a možnost komunity do sociálnej aktivity, aby sa návrh uskutočnil.

29

10.VZNIK A VÝVOJ SOCIÁLNEJ PRÁCE S KOMUNITOU Na začiatku soc. práce stáli organizácie ako Charity Organization Societes, ktorej členovia

navštevovali

rodiny

a snažili

sa

morálne

pôsobiť

na

obyvateľov

chudobných štvrtí. Nazývali sa „friendly visitors“ = prívetiví návštevníci. Jedným zo zakladateľov tejto organizácie Charity... bol S. Barnett

za obdobie vzniku

komunitnej práce sa obvykle považuje druhá polovica 19.stor. Popple zastáva názor, že komunitná práca má svoje korene v dvoch protikladných zdrojoch: 1. v hnutí settlementov a v Koloniálnych úradoch: S. Barnett , považovaný je aj za otca Hnutia settlementov. Spolu so svojou ženou založil Toynbee Hall v roku 1884 v Londýne a umožnil tak vznik prvého strediska svojho druhu, ktorý sa označil názvom settlement = hniezdo. Realizovalo sa to veľa aktivít (vzdelávacie a sociálne), dôraz bol kladený na stretávanie sa ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, viedol sa dialóg, čím sa mohli zbaviť vzájomných predsudkov.

Sociálnu

úbohosť

nižších

vrstiev

považoval

za

dôsledok

spoločenských bariér, ktoré znemožňujú stretávanie sa ľudí z rôznych vrstiev a bránia tak i vzájomného odovzdávaniu hodnôt, ktoré ako ľudia majú. Cieľom činnosti settlementov bol rozvoj potenciálu, rast vzdelávania všetkého druhu a posilnenie ľudskej dôstojnosti. Myšlienka settlementov sa začala pomaly rozširovať i na území USA: 1886 – založený settlement v New Yorku a v roku 1889 .- Chicago – Hull House – zakladateľka J. Addams a E. Gates Starr. Koncom 19. stor.

podľa modelu Toynbee Hallu založených okolo 30

settlemetnov, zač.20.stor. vlna prisťahovalcov do USA umožnila vznik ďalších. Neskôr sa začali settlementy označovať pojmom komunitné centrá. V kolóniách hlavným nositeľom komunitnej práce bol Koloniálny úrad, pomocou ktorého Veľká Británia realizovala komunitný rozvoj ako súčasť svojej politiky vo svojich kolóniách v 19.stor. Model komunitného rozvoja využívaný v afrických obyvateľstva

a indických do

kolóniách

miestnej

vlád,

sa

využíval

ako

sprostredkovanie

nástroj

na

materiálnej

zapojenie pomoci

a sprístupnenie vzdelania. V týchto oblastiach sa termín komunitného rozvoja

30

spájal s pokusmi rozvoja základného vzdelávania a soc. služieb v britských kolóniách. 2. v robotníckom

hnutí

orientovanom

na

soc.

istoty.

Kolektívne

akcie

robotníckeho hnutia sú považované za ďalšieho predchodcu komunitnej práce. Centrom kolektívnych akcií robotníckeho hnutia bolo mesto Glasgow, na zač. 20.stor. tu bolo veľa stávok, kampaní. Ďalší významný faktor bolo Hnutie žien za uznanie ich volebného práva. Významný predstaviteľ radikálnej komunitnej práce bol S. Alinsky. VÝVOJ soc. práce s komunitou 19.

storočie

–

komunitnú

soc.

prácu

vykonávali

dobrovoľníci:

návšteva

chudobných, nezamestnaných, chorých. Snažia sa o morálne pôsobenie, učenie sebestačnosti, s cieľom zbaviť ich závislosti na podpore začiatok 20. stor. – hľadanie spôsobu ako riešiť soc. problémy, rozvoj soc. komunitnej práce, komunitný pracovník musí mať komunikačné zručnosti, musí pracovať aj s predstaviteľmi komunity, nielen s jednotlivcami. V období rokov 1923 – 1924 existovali komunitné centrá už v 240 mestách. Komunitné centrá vo Veľkej Británii sa združovali do Komunitnej asociácie a hnutia centier. Cieľ = vytvorenie siete všestranných a široko založených susedských organizácií. V ich rozvoji boli bezprostredne významné tri subjekty _ Národná rada soc. služieb, Federácia sídelných settlementov, Asociácia vzdelávacích settlementov rok 1947 – vzrast počtu settlementov, ich počet sa vo Veľkej Británii pohyboval na hranici okolo 300. Komunitné centrá sa rozvíjali i v Holandsku, Francúzsku, Dánsku i Rakúsku a ďalších európskych krajinách. Hlavná idea: snaha o zapojenie všetkých členov komunity do života settlementu, do rozhodovania o tom, čo sa tam bude diať, na čo sa získané peniaze venujú, kto tam bude pracovať, išlo teda o ideu participácie a demokracie. V 20.-30.tych rokoch 20. stor. – dôraz bol kladený pod vplyvom práce Mary Richmondovej ( Social Diagnosis) na soc. prácu s jednotlivcom 31

Medzivojnové obdobie – rozvoj komunitnej práce ako odpovede na vzrastajúcu nezamestnanosť, usadzovanie sa nových obyvateľov, rozrastanie komunitných centier 1930 – J. F. Steiner – Organisation of Community 1936 – Londýn – konferencia soc. práce – Soc. práca a obec 1939 – R. P. Lane – prezentuje vo svojej knihe systematický popis metód, aktivít a rolí soc. pracovníka v oblasti komunitnej práce 1946 – USA- Asociácia pre štúdium organizácie komunít 1955 – Národná asociácia soc. pracovníkov od 50.tych rokov 20.stor. – rozvoj teórie komunitnej soc. práce najmä v Severnej Amerike, vplyv na teóriu a prax vo Veľkej Británii 60.roky 20.stor. – E. Younghusband vymedzila komunitnú prácu ako tretiu metódu soc. práce. Toto obdobie je zlomové, začína sa uvažovať nad užitočnosťou medicínskeho modelu. Otázka chudoby, relevancie soc. inštitúcií, úsilie o reformu spoločnosti. obdobie „ krízy demokracie“ (sexuálne revolúcia, hippies, drogy, kriminalita),

komunitná

práca

sa

rozvinula

v USA,

Anglicku

a iných

západoeurópskych krajinách ako dôsledok snahy o reformu spoločnosti. Prevláda snaha riešiť najzávažnejšie soc.problémy, ako nedostatočné vzdelanie, nerovnosť v soc. starostlivosti, nezamestnanosť, duševná zaostalosť J. F. Kennedy (1963) vo svojom prehlásení ku Kongresu načrtol nový prístup k starostlivosti o duševne chorých – intergráciu duševne chorých do komunity. Princípom programu bola prevencia, úsilie o využívanie finančných a ľudských zdrojov a dôraz viac na duševné zdravie ako na duševnú chorobu Younghusbandová (1959) zameranie komunitnej soc. práce na pomoc ľuďom v rámci miestnej komunity. Snaha určiť ich soc. potreby, zvážiť najúčinnejšie spôsoby ich naplnenia a začať na nich pracovať do takej miery ako to umožnia zdroje, ktoré majú k dispozícii. Koncom 70.tych rokov sa pokúsila urobiť súhrn princípov a cieľov, ktoré sa najvýraznejšie presadili v soc. práci s komunitou PRINCÍPY a CIELE: - soc. pracovník musí rátať s napätím v komunite, ktoré je spôsobené potrebami členov a dostupnými zdrojmi - vedenie k využívaniu vlastných dostupných zdrojov 32

- vznik konfliktov medzi jednotlivými skupinami v komunite - zúžitkovať prirodzené autority od polovice 60.tych rokov do konca 70.tych rokov 20.stor. – „ zlatý vek“ komunitnej práce. narastanie chudoby, problémy už nevládzu riešiť samotné štáty, bez pomoci dobrovoľníkov. Nárast soc. problémov znamenal nárast dopytu po soc. službách, rozvoj solidarity so skupinou ľudí žijúcich v zlých podmienkach, pomoc občanom majúcim nízke príjmy, malé vzdelanie, minimálnu šancu získať prácu. Hlavnou úlohou komunitnej soc. práce je pomoc k svojpomoci, a to: •

aktivizáciou obyvateľov

•

vytváranie nárazníka, obranného valu, ktorý je postavený medzi nedostatok soc. služieb a požiadavku komunity po nich

v dôsledku sociálno-ekonomického rozvoja v jednotlivých krajinách soc. práca s komunitou na konci 70.tych rokov dočasne stratila na svojej aktuálnosti 70. roky 20. stor. – priniesli do soc. práce ekologický prístup, integrujúci obidva predchádzajúce – terapeutický a reformný. Človek sa vníma ako osoba reagujúca na svoje prostredie, ktorá so svojím prostredím v neustálej interakcii 80.roky – holistické chápanie komunitnej práce. prichádza k oživeniu komunitnej soc.

práce

a do

popredia

sa

dostávajú

nepedagogické

kompetencie

soc.

pracovníkov. Soc. pracovníci sa zaoberajú záujmami a želaniami obyvateľov komunity. Preberajú úlohu moderátorov, teda tých, ktorí sprostredkúvavajú komunikáciu medzi správou mesta a obyvateľmi. Hlavným cieľom je znovu uschopniť komunitu, čiže navrátiť jej pôvodnú funkčnosť. Soc. pracovník preto zastáva rolu koordinátora, učiteľa, katalyzátora, poradcu, vyjednávača.... prevláda

predovšetkým

snaha

o riešenie

soc.problémov v otázkach

triednej

a rasovej nerovnosti spôsobenej najmä telesným alebo duševným handicapom, vekom, pohlavím, sexuálnou orientáciou. Starostlivosť o starých ľudí, telesne a mentálne postihnutých, o etnické minority, o osoby s nedostatočným vzdelaním, o nezamestnaných, o závislých a soc. neprispôsobivých. Ustupuje sa od veľkých vládnych programov, ktoré nepriniesli očakávané zmeny, posun vo vzťahu poskytovateľ a príjemca soc. služieb. Koniec predkladania spásonosných programov, kladený dôraz na spoluúčasť klientov, vzájomnú 33

komunikáciu,

rešpektovanie

slobodného

rozhodovania

ľudí

a ich

potrieb.

V komunitnej práci sa uplatňuje koncepcia živého sveta, podľa ktorej neexistuje jediný správny výklad, ku ktorému by mali smerovať intervencie komunitnej práce. 90. roky – komunitná soc. práca ako profesionálna činnosť, chápaná ako súčasť soc. služieb. Jej cieľom je predchádzať nedostatkom v soc. vzťahoch alebo ich usmerňovať.

Výrazný nedostatok peňazí, ktoré boli poskytované na komunitné

projekty. V súvislosti s tým sa začína hovoriť v soc. práci s komunitou o komunitnej ekonomike = odhaľovanie potrebných zdrojov priamo v lokalite komunity. Lobovanie za ich získanie a využitie. Presadila sa požiadavka trvale udržateľného rozvoja

VYUŽITIE komunitnej práce v praxi: 1. komunitné plánovanie: metóda, ktorá kladie dôraz na zapojenie všetkých , ktorých sa spracovávaná oblasť dotýka a na dosiahnutie výsledkov, ktorý je prijatý a podporovaný väčšinou účastníkov. Rieši zložité spoločenské, mravné

a ekonomické

vzťahy

vyjednávaním

o budúcich

krokoch

a spoluprácou pri ich uskutočňovaní. Patrí sem i plánovanie soc. služieb. Komunitné plánovanie by malo prispieť k efektívnejšiemu využívaniu zdrojov v komunite a zároveň k zníženiu finančných nákladov na soc. služby 2. aktivity centier pre komunitnú prácu: regionálny rozvoj = proces zapájania verejnosti do strategického plánovania v oblasti regionálneho rozvoja. Komunitné organizovanie= metóda rozvoja komunity, vytváranie príležitostí pre riešenie problémov miestnymi občanmi. Má tri ciele: dosiahnuť reálneho zlepšenia, dať ľuďom pocit ich vlastnej sily a zmeniť rozloženie síl v spoločnosti a získať lepšiu pozíciu pre skupinu 3. komunitné

projekty

neziskových

organizácií:

zamerané

najmä

na

zapájanie obyvateľov do rozhodovania a spoluvytvárania ich lokalít, miesta k životu, súžitie rómskej komunity s majoritou, odstraňovanie soc. vylúčenia a pod. Využívanie komunitnej práce v rámci organizácii:

34

1. komunitné nadácie: rozvoj 20.stor.z USA do Európy. Subjekt združujúci majetok za účelom rozdeľovania výnosov organizáciám, jendotlivcom, podieľajúcim sa na rozvoji komunity ( v ČR to je napr. Euronisa... 2. komunitné koalície: združenie neziskových organizácií s cieľom zmapovať neziskové organizácie v danej lokalite, vytvoriť podmienky pre partnerské vzťahy vo vnútri koalície i navonok 3. organizácie zamerané na komunitnú prácu v soc. a zdravot. Sfére: vychádzajú zo skúsenosti vo Veľkej Británii, Holandsku 4. organizácie zamerané na účasť verejnosti v príprave rozvojových plánov: snaha vyvolať záujem občanov o to, čo sa ich týka 5. organizácie zamerané na ochranu životného prostredia: pôvodne sú to ekologické organizácie, opierajú sa o širokú pomoc dobrovoľníkov 6. informačné a kultúrne centrá: práca s informáciami , kultúrnymi hodnotami 7. organizácie priamo zamerané na rozvoj danej komunity: rozvoj komunity je ich cieľom. Často sa zaoberajú rozvojom mesta, bývajú prepojené so samosprávou, niekedy s ňou splývajú 8. komunitné školy: nové moderné chápanie školy v komunite: cez deň sa učia

žiaci,

večer

slúži

komunite

k stretávaniu

rôznych

záujmových

skupín.logické prepojenie školy s miestnou komunitou. 9. komunitné akcie (rituály): nejde o typ organizácie, ale o akcie, ktoré obvykle partnersky realizujú viaceré organizácie naraz. Snažia sa vyzdvihnúť nejakú

prednosť,

ktorá

pomáha

komunitou

11.SOCIÁLNA PRÁCA SO SPOLOČNOSŤOU

35

k identifikácii

obyvateľov

so

svojou

Spoločnosťou rozumieme v sociálnej práci veľké územné celky, presahujúce klasické chápanie územnej komunity. Práca so spoločnosťou je orientovaná na všetkých členov spoločnosti a jej výsledky by v konečnom dôsledku mali byť riešením pre spoločnosť ako celok. Autori Cox, Erlich, Roghman a Tropman rozlišujú tri základné modely práce so spoločnosťou: a) lokálny rozvoj – je založený na zaangažovaní čo najväčšieho počtu občanov na spoločenskom dianí. Techniky – svojpomoc, vzdelávanie, dobrovoľníctvo, tvorba lokálnych stredísk..... b) sociálne plánovanie – spája sa s riešením závažných otázok života spoločnosti napr. kriminalita, predovšetkým kriminalita mládeže, bytová otázka, demografický vývoj, otázky verejného zdravia..... c) sociálne konanie orientované na sociálne akcie – tvorba kvalitnej sociálnej legislatívy je prioritou sociálnej práce so spoločnosťou, ale taktiež aj jej presadzovanie v sociálnych inštitúciách.... Sociálna práca so spoločnosťou sa orientuje najmä na nasledovné aktivity: -

výskum;

plánovanie;

koordinácie;

organizácia;

financovanie;

legislatíva;

administratíva; konzultácie; výchova a vzdelávanie; združenia, organizácie Pričom najväčší význam zo spomínaných metód sa pripisuje práve metóde organizácie spoločnosti. Ďalšou metódou, s ktorou sa v súvislosti so sledovanou problematikou môžeme stretnúť, je metóda zastupovania klienta (kuratela). Sociálna práca so spoločnosťou používa nasledovné techniky práce: 1. pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít spoločnosti, 2. pomoc skupinám v spoločnosti, 3. vedenie účastníkov v obtiažnych situáciách, 4. iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania 5. posilňovanie emancipácie členov spoločnosti........ 36

12.ROZHOVOR AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE Popri pozorovaní je rozhovor najpoužívanejšou diagnostickou metódou, v minulosti mu bola venovaná veľká pozornosť ako pracovnému prostriedku. Najprv to bola snaha o popis formálnych stránok rozhovoru, koncom 20.stor. sa mu venuje pozornosť v kontexte teórie komunikácie. Rozhovor poskytuje informácie, ktoré by sme inak nezískali, preto sa považuje za základnú

a najvýznamnejšiu

metódu.

Pomocou

neho

získavame

informácie

o prostredí, v ktorom klient žije, o súčasnom stave, spôsobe života, čo vie o tom klient, ako hodnotí prostredie, kultúrna a materiálna úroveň. Získané informácie nám pomáhajú pochopiť klientove problémy, spoznať, aký je to človek ... DEFINÍCIA: rozhovor je

základná metóda vychádzajúca z komunikačnej

teórie. Je to zámerná organizovaná konverzácia, v ktorej jeden subjekt odpovedá

na

otázky

iného

subjektu.

Ide

teda

o výmenu

informácií

prebiehajúcu medzi dvomi zúčastnenými stranami. V. Smékal: rozhovor chápe ako zámernú, organizovanú komunikáciu, v ktorej skúmaná osoba alebo kolektív odpovedá na otázky kladené skúmateľom alebo samostatne hovorí o svojich problémoch P. Vajcík: rozhovor = cieľavedomé, plánované a usmernené zhováranie sa priamo so skúmaným objektom. TYPY ROZHOVORU: 37

1. štandardizovaný rozhovor : pevná štruktúra, dodržiava sa presné poradie otázok. Využitie najmä vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať 2. pološtandardizovaný rozhovor 3. neštandardizovaný rozhovor : záväzne formulácie otázok, no nie poradie. Má dve polohy: neriadený rozhovor ( minimálny zásah do rozhovoru zo strany soc. pracovníka) a riadený rozhovor ( soc. pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie klienta) podľa počtu osôb delíme rozhovor na: •

individuálny

•

skupinový

FÁZY ROZHOVORU: 1. prípravná fáza – uskutočňuje sa tu výber a formulácia otázok. Niektorí autori hovoria aj o predprípravnej fáze, v ktorej si soc. pracovník stanovuje cieľ a hrubú štruktúru rozhovoru. Obe tieto fázy tvoria z praktického hľadiska jeden celok. 2. vlastný rozhovor 3. záver a zhodnotenie rozhovoru OBSAH ROZHOVORU: - otázky a odpovede (verbálna stránka), všímame si však i neverbálnu stránku Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy, ktorá predchádza samotnú realizáciu rozhovoru. Počas nej sa soc. pracovník zamýšľa nad možnosťami ako bude rozhovor s klientom prebiehať t. j. premyslí si nielen otázky, ale aj ich poradie a taktiež spôsob zaznamenania rozhovoru ( videokamera, diktafón, magnetofón). Otázky sa kladú všetky tri typy: otvorené, uzavreté i polouzavreté. Počas rozhovoru je možno pripravené otázky preformulovať, najmä v prípade ak: -

klient nerozumie otázke 38

-

nedostávame potrebné informácie

-

otázky by mohla narušiť klientov emočný stav a pod.

alebo možno použiť doplňujúce resp. dodatočné otázky v prípade, že klient na otázky soc. pracovníka nedáva dostatočné odpovede. Obsah rozhovoru a spôsob jeho vedenia závisí od situácie, v ktorej sa klient nachádza ale aj od cieľa ktorý soc. pracovník sleduje. OTÁZKY v rozhovore: Pri práci s klientom počas rozhovoru soc. pracovník používa všetky tri typy otázok: •

zatvorené: nazývajú sa tiež direktívne. Sú to otázky, pri ktorých sa predpokladajú pevné alternatívy odpovedí. Môžu byť dichotómne ( áno – nie) a trichotómne ( áno – nie – neviem). Správne je ich kombinovať s otvorenými otázkami

•

otvorené: dávajú klientovi možnosť prejavu voľnosti. Môžu byť priame, alebo nepriame či projektívne

•

polouzavreté

aplikácia otázok závisí od druhu rozhovoru a tiež od charakteru problému

DRUHY ROZHOVORU: V praxi soc. práce sa stretávame so všetkými základnými druhmi rozhovoru: 1. klasický rozhovor: alebo bežný rozhovor: patrí k najstarším metódam používaných v praxi soc. práce. Slúži na získanie prvých informácií o klientovi,

sledujú

sa

celkové

reakcie

klienta,

orientovanie

sa

v klientovom prostredí a pod. sleduje sa i nonverbálna stránka. 2. diagnostický rozhovor: rozhovor

metóda, v

s psychometrickými

ktorej soc. pracovník spája bežný

prvkami.

Má

vždy

presne

ustálené

poradie otázok, ich formulácia je fixná. Je to určitá schéma umožňujúca nám odhaliť skutočný problém klienta a stanoviť príčiny jeho vzniku a vývoja hlavná črta je vopred pripravený plán vo forme jednotlivých schém

a štandardizácia

rozhovoru, 39

tvorí

medzičlánok

medzi

rozhovorom a dotazníkom. Obsahom je získanie potrebných informácií, analyzovanie konkrétnej životnej situácie alebo predchádzajúceho života ( spolu s klientom). Ak sa robí celková analýza klientovho predchádzajúceho života používa sa psychogenetický rozbor. 3. poradenský rozhovor:

ide o konzultačný rozhovor. Cieľom klienta je

získať potrebné informácie 4. terapeutický rozhovor: základný prostriedok soc. terapie. Spôsob jeho vedenia nie je jednotný, mení sa v závislosti od klienta (jeho veku, pohlavia, vzdelania) a tiež od zámeru, ktorý terapeut sleduje a techniky práce, ktorú soc. pracovník zvolil. Ciele terapeutického rozhovoru podľa Novotnej-Schimmerlingovej sú: - objektívne informovať klienta o soc. situácii a možnostiach jej úpravy -

informovať

o soc.

probléme

a možných

následkoch

neprimeraného správania, postojoch ale tiež o spôsoboch, ako by klient mohol svoj problém zmierniť alebo prekonať -

používať

v dosiahnutých

čiastočných

či

postupných

cieľov

terapie a zlepšenia, na ktorých sa klient aktívne podieľal pre ocenenie klientovho úsilia, vyslovenie pochvaly a otvoriť aj úlohy, ktoré nezvládol, v ktorých sklamal k spoločnej analýze -

kvalitné informácie – ich význam pre klienta – základ pre jeho kvalitné rozhodovanie

-

príležitosť poskytnúť klientovi vyjadriť svoje myšlienky, postoje, názory, obavy a pod.

TECHNIKY používané pri rozhovore:  parafrázovanie: soc. pracovník inými slovami prerozpráva to, čo počul od klienta  reflektovanie: používa soc. pracovník na zrkadlenie citov, ktoré klient vyjadruje 40

 sumarizácia: krátke zhrnutie toho, čo bolo povedané  rekapitulácia: zopakovanie toho, čo klient povedal  zhodnocovanie: spoločné zhodnotenie doterajších aktivít  ukotvovanie:

zopakovanie

niektorých

informácií,

ktoré

nám

klient

odovzdal s cieľom uistiť sa, že rozhovorom sledujeme klientove zámery  topenie ľadov: ide o súbor rôznych techník na prelomenie počiatočného napätia a nedôvery v začiatkoch spolupráce

AKTIVITA a PASIVITA soc. pracovníka v rozhovore Z hľadiska aktivity dvoch subjektov môžu v rozhovore nastať nasledovné situácie: •

soc. pracovník rozhovor vedie a klient odpovedá krátkymi, stručnými odpoveďami

alebo

aj

mlčí.

Klient

pravdepodobne

nedostatočne

dôveruje soc. pracovníkovi •

soc. pracovník rozhovor vedie a klient tzv. rezonuje. Reakcie na otázky sú spontánnejšie, občas rozšírené o doplňujúce informácie

•

klient hovorí – soc. pracovník počúva, rezonuje, pobáda klienta k aktivite, ide o nadviazanie kontaktu. Dôležité je poskytnutie priestoru a soc. opory klientovi, nerušiť ho zbytočnými komentármi

•

soc. pracovník a klient vedú dialóg. Ideálny stav, nie je však bežný. Predpokladom je vzájomná dôvera a rešpektovanie pravidiel.

TYPY VZŤAHU MEDZI SOC. PRACOVNÍKOM a KLIENTOM Túto otázku riešia tiež komunikačné teórie, jednotliví autori sa zaoberajú otázkami vzťahu, úrovňami a rovinami komunikácie. Watzlawick uvádza tieto typy komunikačných vzťahov: 

symetrický vzťah : partnerský vzťah, stretnutie dvoch rovnocenných bytostí s podobným správaním 41



komplementárny vzťah: nerovný. Účastnícke role sa navzájom dopĺňajú, charakterizuje ho aktivita a dávanie na strane pomáhajúcej osoby a na strane klienta pasivita, prijímanie, napr. vzťah rodič – dieťa, učiteľ – žiak a pod.



symetrická eskalácia : obe strany sa usilujú o prevzatie kontroly alebo jej odovzdanie nad komunikáciou



metakomplementárny vzťah : jeden z účastníkov sa dobrovoľne vzdá svojej kontroly nad komunikáciou a prenechá ju inej. Zo strany soc. pracovníka nastáva vtedy, ak chce aby klient urobil samostatne nejaké rozhodnutie

v procese komunikácie sa tieto vzťahy striedajú, soc. pracovník by však nemal mať vo vzťahu permanentnú prevahu nad klientom.

PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE Teória komunikácie venuje mimoriadnu pozornosť pravidlám zefektívňujúcim komunikáciu ale i príčinám spôsobujúcim to, že komunikácia viazne alebo úplne zlyháva. Pravidlá efektívnej komunikácie: 

soc. pracovník sa v rozhovore sústredí na klienta



je ochotný počúvať a porozumieť klientovi



dodržiavanie očného kontaktu



klienta primerane povzbudzuje, pričom môže použiť doplňujúce otázky



používať spätnú väzbu



obaja partneri by mali mať v komunikácii dostatok priestoru pre položenie otázok, ale aj vyjadrenie svojich názorov, pocitov, postojov



prednosť má klient



otázky, ktoré soc. pracovník kladie klientovi, majú byť jednoznačné a zrozumiteľné

42

Dotazník je písaná forma riadeného rozhovoru, je to metóda, ktorá slúži na hromadné zisťovanie údajov o záujmoch, postojoch, vzťahoch, vlastnostiach určitej skupiny ľudí Rogersovská

terapia:

psychoterapia

rozhovorom,

na

osobu

zameraná

psychoterapia. V tomto prístupe je nosná: autenticita, empatia, reflexia, plná akceptácia a úcta ku klientovi

13.POZOROVANIE AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE Súbor metód, ktorými dnes soc. pracovníci disponujú je veľmi rozsiahly. Soc. pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy, takmer vždy ide o kombináciu dvoch ustálených spôsobov práce, napr. kombinácia rozhovoru a pozorovania. Obidve, rozhovor aj pozorovanie patria medzi základné metódy soc. práce, ktoré soc. pracovník používa pri prvom kontakte s klientom a ktoré mu umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom. DEFINÍCIA: pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania, zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti. CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY pozorovania: o objektívnosť o plánovitosť o systematičnosť o

presnosť

DELENIE pozorovania 1.

štandardizované alebo neštandardizované: pri neštandardizovanom pozorovaní je pre všetkých pozorovateľov záväzne určený len cieľ, inak 43

majú

pozorovatelia

slobodu

rozhodovať

o priebehu

pozorovania

i o výsledkoch. Je pomerne málo formalizované, veľmi náročná technika, zvládne ho len skúsený pozorovateľ. Štandardizované pozorovanie je vysoko formalizovanou technikou zberu údajov, je striktne určené, čo má pozorovateľ sledovať, spôsob a okolnosti pozorovania sú záväzne určené, spôsob kategorizácie i správania pozorovateľa. Zmyslom je zaistiť, aby rôzni pozorovatelia toho istého javu dospeli k súhlasným a najmä navzájom porovnateľným výsledkom. 2.

skryté alebo zjavné pozorovanie: delenie podľa toho, či pozorovaní jedinci sú si vedomí toho, že sú pozorovaní. Zvláštny druh je zúčastnené pozorovanie

–

výskumník

prijíma

rolu

člena

pozorovanej

skupiny

a zúčastňuje sa na rozličných činnostiach, vlastný výskumný záver býva utajený pre pozorovanými osobami o pozorovaní je vedený protokol, kde sú uvádzané informácie o výsledkoch pozorovania, spresňujúce údaje o predmete pozorovania, informácie o mieste a čase

pozorovania,

kto

ho

vykonal,

metodické

a interpretačné

poznámky

pozorovateľa. Pri realizácii pozorovania je potrebné si jednoznačne stanoviť cieľ, premyslieť si plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho systematičnosť. Pre uľahčenie problémov, čo presne pozorovať a ako kategorizovať pozorované správanie amer. metodológ Bales utvoril tieto kategórie: 1. reakcie citovo kladné: prejavy solidarity, uvoľňovania napätia, žartovanie, smiech, súhlas, prispôsobovanie sa, zvyšovanie statusu druhých 2. reakcie citovo negatívne: prejavy nepriateľstva, nesúhlas, odmietanie pomoci iným, prejavovanie napätia, znehodnocovanie statusu druhých 3. reakcie zamerané na riešenie problémov – odpovede: podávanie návrhov a usmernení, oznamovanie mienky iným členom skupiny, podávanie hodnotenia a analýzy,

poskytovanie

orientácie,

informácie

a

objasňovanie

problémov

v skupine 4. reakcie zamerané na riešenie problémov – otázky:žiadosť o informácie, ktoré vedú k riešeniu problémov v skupine 44

Prevažnú časť informácii o klientovi čerpá soc. pracovník z rozhovoru, pričom si všíma verbálnu aj nonverbálnu stránku komunikácie, čiže používa pozorovanie ako ďalšiu formu práce. Sociálny pracovník venuje pozornosť: •

sprievodným javom: ako je zrozumiteľnosť podávania informácií, jasnosť kladených otázok, schopnosť formulovať otázky, prejavy úzkosti – potenie, chvenie, neschopnosť dodržať očný kontakt

•

motorickým prejavom klienta: nepokoj, instabilita, gestikulácia, kývanie sa, pohyb rôznych častí tela a pod. môžu byť dôležitým zdrojom informácii o klientovi

•

emočný stav klienta: sa dá poznať na základe prejavov temperamentu (striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu, poruchy dychu a pod.

Pozorovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu diagnostikovania. Ide teda o zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého soc. pracovník získava informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o bytových podmienkach, o vzťahoch klienta s okolím, o vzťahu k materiálnym veciam, o názoroch klienta atď Počas pozorovania sledujeme najmä: •

rečový prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé akoby nedopovedané vety, zrýchlené tempo reči – príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav

•

chvenie rúk, neprirodzené potenie

•

prejavy hyperaktivity: podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa a pod.

•

prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti

•

oblečenie

•

záujmy

45

Soc. pracovník pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si všíma aj to, ako klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená. Sú to informácie, ktoré pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi, o jeho sociálnej situácii a často sú pomôckou pri rozhodovaní o výbere formy pomoci alebo spôsobe intervencie na klienta. Všímame

si

aj

klientovi

osobné

a profesionálne

vzťahy,

ide

o priame

pomenovanie vzťahov založených na dôvere a priateľstve, vzťahy orientované na ochranu iných, na partnerstvo a spoluprácu. Rovnako si soc. pracovník všíma aj klientove negatívne vzťahy, zmarené vzťahy a pod. do tejto skupiny zaraďujeme akýkoľvek materiál, ktorý poskytuje informáciu o klientovi, napr. pracovné výsledky, ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska. Ďalším informačným materiálom môžu byť materiály o klientovi získané od iných odborníkov, čiže k použitým technikám priraďujeme aj štúdium spisov, komparovanie získaných informácií o klientovi. Etapy pozorovania: 1. prípravná etapa 2. pracovná etapa 3. kontrolná etapa 4. záverečná etapa

14.SOCIÁLNE PORADENSTVO Poradenstvo vo forme neodborného, laického radenie je prítomné v celých dejinách ľudstva, ako metóda sa začína formovať až na prelome 19.a 20.storočia. Pri zrode poradenstva v soc. práci stáli lekári, psychológovia, sociológovia atď. Rozvoju soc. poradenstva prispeli aj prvé teoretické práce zamerané na odborné, 46

vedecké spracovanie soc. práce, napr. A. Salomonová – Sociálna terapia, veľký význam mali pre jeho rozvoj inštitúcie, ktoré sa prioritne zameriavali na poskytovanie poradenstva, v ČSR to boli napr. Česká akademie pro sociálni práci, Masarykova akademia práce, Sociální ústav ČSR a pod.

Vo svete vybudovaný

systém poradenstva, v rámci ktorého je možné nájsť: sociálne poradenstvo, pedagogické, psychologické, právne, zdravotnícke, ekonomické ... V súčasnosti hovoríme o systéme odborného poradenstva, jeho jednotlivé druhy sa vzájomne dopĺňajú, počas vývoja poradenstva sa vnútorne ďalej diferencovali, čo bolo dôsledkom nárastu klientely v danej oblasti. Dobudovaný poradenský systém je charakteristický tým, že: 

má jednotné chápanie poradenstva v rámci vlastnej vednej oblasti



rozpracované poradenské metódy a techniky



vlastné teoretické práce ako aj teoretické práce zahraničných odborníkov



stanovené, kto a za akých podmienok môže vykonávať poradenstvo



majú dobudované vonkajšie atribúty, ku ktorým patrí dobrá legislatíva, existencia stavovskej resp. profesionálnej organizácie a pod.

DEFINÍCIA : sociálne poradenstvo je v zmysle zák.č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci definované ako odborná činnosť zameraná na zistenie rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zistenie príčin jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze a na usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, sociálne poradenstvo sa poskytuje najmä rodinám. Je založené na vzťahu pomoci, podpore, rozvoji a lepšej orientácii v živote. Zameriava sa na aktivizáciu klienta pri riešení sociálnej kolízie. Soc. poradenstvo ako celok je nutné chápať ako formu riešenia hmotnej a

sociálnej núdze, ktoré pomôže občanovi

získať informácie o svojich nárokoch, vyplývajúcich zo systémov soc. zabezpečenia občana.

47

Sociálne poradenstvo môžeme chápať ako profesionálnu odbornú činnosť, vykonávanú odborníkom a založenú na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji, optimálnom uplatnení klienta a jeho reálnej orientácii v živote. Slúži na odstránenie, zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a jeho začlenenie do spoločenského rámca, rodiny, pracovného kolektívu, komunity. V rámci soc. poradenstva možno občanovi doporučiť poskytnutie odborných poradenských služieb špecializovanými inštitúciami. Soc.

poradenstvo

patrí

k najdôležitejším

častiam

systému

všeobecného

poradenstva, je najstaršou súčasťou poradenského systému zameraného na človeka. DELENIE soc. poradenstva: 1. bazálne (základné): na úrovni bazálnej čiže základnej poskytuje soc. pracovník informácie klientovi o existujúcich predpisoch, nariadeniach, obmedzeniach a pod. o dostupných formách pomoci. Bazálna úroveň v soc. poradenstve má výrazne informačný charakter. V určitých situáciách môže byť táto úroveň poradenstva postačujúca k tomu, aby klient zvládol riešenie situácie sám, bez intervencie soc. pracovníka. V prípade, že pracovník zváži potrebu intervencie iného odborníka, odošle – distribuuje klienta k inému odborníkovi. Z uvedeného teda vyplýva, že bazálna úroveň môže mať charakter: a) informačný ( soc. pracovník je v pozícii informátora) b) distribučný (soc. pracovník je v pozícii distribútora) 2. odborné: je určené klientovi, kde bazálne soc. poradenstvo nie je dostačujúce pre odstránenie sociálnych problémov. Predstavuje kvalitatívne vyšší stupeň a vyznačuje sa nasledovnými znakmi: ide o súbor činností – činnostný charakter, táto činnosť je určená na podporu klienta, na dosiahnutie zmeny spoločenskej reality prostredníctvom podpory klienta, miera podpory klienta zo strany soc. pracovníka je individuálna, podľa potreby konkrétneho klienta, zameriava sa na riešenie reálne existujúcich ťažkostí a problémov, ide o činnosť krátkodobú a 48

predpokladom úspešnosti je odbornosť soc. pracovníka.

Široké spektrum

problémov, to vedie k špecializácii, odborné špecializované poradenstvo, čiže poradenstvo, ktoré sa bude orientovať cielene na určitú oblasť soc. problémov alebo na určitý okruh soc. klientov. Odborné soc. poradenstvo je určené klientovi, ktorý spĺňa štyri základné predpoklady: •

vyhľadá poradcu sám

•

má aspoň minimálnu vôľu vniesť do spolupráce vlastnú iniciatívu

•

je schopný a ochotná nadviazať komunikatívny kontakt

•

svet a samu seba nevníma ako „totálne determinované“

CIEĽ SOCIÁLNEHO PORADENSTVA •

konkrétna pomoc pri riešení obtiažnej soc. situácie klienta a to buď priamo činnosťami, ktoré vedú k zmierneniu dôsledkov soc. situácie klienta alebo konkrétnymi činnosťami vedúcimi k odstráneniu príčin a dôsledkov

•

poskytovanie základných informácií, ktoré umožňujú orientáciu v možnostiach, ktoré sa jedincovi v nepriaznivej soc. situácií naskytnú

•

dôležité je motivovať klienta k aktivite, k riešeniu svojej situácie vlastným pričinením.

Sociálna poradenstvo v systéme soc. pomoci – 2 ZÁKLADNÉ ÚLOHY: 1. zabezpečovať neštátnych

na

jednotlivých

subjektov

úrovniach

prostredníctvom

štátnej

správy,

príslušných

samosprávy

pracovníkov

a

plnú

informovanosť o nárokoch, ktoré vyplývajú pre občanov z právnych noriem, upravujúcich systémy soc. ochrany, prípadne poskytovať informácie občanom v prípade potreby a tiež konkrétnu pomoc prostredníctvom poradenských zariadení inštitúcií 2. pomáhať občanom v núdzi prostredníctvom odborných poradenských aktivít vrátene soc. terapie.

49

SOCIÁLNY PRACOVNÍK – PORADCA •

má významné miesto v soc. poradenstve, jeho úlohou je minimalizovať neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu participáciu na riešení problému, pričom by ho mal soc. poradca podporovať, informovať, vzdelávať, vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom procesu riešenia problému, mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne možnosti a alternatívy konštruktívnej zmeny.

•

základom je rešpektovanie autenticity klienta, akceptovanie jeho odlišností, vcítenie sa do jeho aktuálnej situácie atď

•

soc. poradca by mal byť zrelou osobnosťou, s morálnym statusom a schopnosťou empatie

DRUHY PORADENSKÝCH PRÍSTUPOV: 1. dynamický – poradenský vzťah je asymetrický, lekár - pacient 2. behaviorálny – poradenský vzťah je edukatívny, učiteľ – žiak 3. experienciálny – emocionálne naplnený ľudský vzťah, vzťah človek-človek 4. eklektické poradenstvo – poradca využíva účinné prvky prístupov Poskytovanie sociálneho poradenstva •

kvalitu

ovplyvňuje

kvalifikovanosť

zamestnancov

–

soc.

poradcov,

inštitucionálne podmienky pre prácu •

poskytujú ho subjekty štátnej správy, samosprávy, verejnoprávne inštitúcie, neštátne subjekty

sociálne poradenstvo pre rodinu, deti a mládež •

zabezpečenie funkčného rodinného prostredia

•

štátna správa, neštátne subjekty

sociálne poradenstvo pre osoby vyššieho veku •

žiadna právna norma neukladá zainteresovaným subjektom poskytovať soc.poradenstvo osobám vyššieho veku 50

•

najmä poradenstvo v oblasti poskytovania služieb:opatrovateľská, prepravná, ošetrovateľská ..

•

poradenstvo: zariadenia soc. služieb, obec, neštátne subjekty

sociálne poradenstvo pre postihnutých ľudí •

tvoria veľkú časť ľudí v hmotnej či sociálnej núdzi, odkázaní sú na pomoc štátu

•

štátna správa, odbory soc. vecí

sociálne poradenstvo pre príslušníkov marginálnych skupín - sociálne neprispôsobiví občania

V soc. poradenstve má významné miesto soc. pracovník – poradca, ktorého úlohou je minimalizovať neprimerané očakávania klienta, ponúknuť mu aktívnu participáciu na riešení problému, pričom by ho soc. poradca mal podporovať, informovať, vzdelávať, vytvárať podmienky pre zmenu, mal by byť katalyzátorom procesu riešenia problému, mal by pomáhať klientovi nahliadnuť na rôzne možnosti a alternatívy konštruktívnej zmeny. Základným predpokladom je: rešpektovanie autenticity klienta, akceptovanie jeho odlišnosti, empatia, motivácia a povzbudenie klienta ku zmene. Poradca motivuje klienta k spolupráci a spolupodieľa sa na riešení problému. Pre optimálne fungovanie soc. poradenstva v praxi je nevyhnutné: 

zmena prístupu ku klientovi



zmena pozície vo vzťahu soc. pracovník – klient



zmena ťažiska soc. starostlivosti a pomoci

soc. poradenstvo ako osobitný druh služieb človeku, jednotlivcovi, dvojici, skupinám alebo inštitúciám sa uskutočňuje v špecifickom type medziľudského vzťahu alebo v špecifickej soc. situácii. Poznáme tri typy poradenských situácií:

51

1. mikrosituácie: individuálne – dyadické, triadické, rodinné a skupinové poradenstvo.

Základnou

jednotkou

poradenstva

je

dyadické

resp.

individuálne poradenstvo 2. mezosituácie: hromadné poradenstvo 3. makrosituácie: v nich sú poradcovia a poradenské zariadenia iba jedným z mnohých článkov soc. makroštruktúry poradenstva, zúčastňujú sa na príprave a realizácii širších soc. programov gabura a kol. rozlišujú v rezorte Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR tri na seba nadväzujúce úrovne poradenstva: 1. sociálne poradenstvo prvého kontaktu: soc. poradenstvo sa využíva ako jeden z nástrojov soc. pomoci. Vykonávajú ho soc. pracovníci poskytujúci klientovi soc. pomoc v rôznych oblastiach, soc. starostlivosť o rodinu, sociálno-právna ochrana, oblasť práce so staršími ľuďmi, s ľuďmi zdravotne postihnutými... 2. odborné sociálne poradenstvo: orientácia na prácu s klientmi, ktorým už nie je schopný pomôcť soc. pracovník prvého kontaktu. Sú to klienti odoslaní z iných inštitúcií, ale i klienti prichádzajúci sami 3. špecializované sociálne poradenstvo: klienti so špecifickými problémami vyžadujúci si špeciálne vedomosti, zručnosti. Súčasťou práce v tejto časti je i soc. terapia, rodinná terapia, skupinová terapia OBLASTI soc. poradenstva: o

predmanželské, realizácia

manželské,

v centrách

rodičovské

a rodinné

poradensko-psychologických

poradenstvo:

služieb.

Manželské

poradenstvo ako inštitucionalizovaná soc. služba mala v bývalom ČSR bohatú tradíciu. o

poradenstvo pre handicapovaných: zamerané je na diagnostikovanie, zmierňovanie, korigovanie , prekonávanie a kompenzovanie handicapov, ktoré môžu byť: v orientácii ( poruchy vo vzťahu k okoliu), vo fyzickej nezávislosti, v zamestnaní, v soc. integrácii, ekonomickej sebestačnosti. 52

Poradcovia pracujú s handicapovanou klientelou, dôležitý je reedukačný proces. Poradenstvo pre ľudí s poruchami soc. adaptácie plní dve úlohy: preventívno-výchovnú, nápravnú o

gerontologické poradenstvo

o

poradenstvo

pre

nezamestnaných:

požiadavka

na

trojúrovňové

poradenstvo pre nezamestnaných: základná úroveň (poradensko-informačný servis),

stredná

úroveň

(

oblasť

profesionálnej

orientácie,

právne

poradenstvo), špecializované poradenstvo pre ľudí traumatizovaných stratou zamestnania, ktorí majú problém presadiť sa na trhu práce

15.SOCIÁLNA TERAPIA Soc. práca využíva rôzne terapeutické metódy, základy ktorých môžeme hľadať v oblasti medicíny, psychológie, sociológie, pedagogiky. K formovaniu soc. terapie prispel koncom 19. stor. R. Cabot – pôsobil v nemocnici v Bostone a upozorňoval na vhodnosť vytvorenia opatrovateľskej služby, ktorú by sme dnes mohli nazvať soc. službou. Cieľom bola pomoc pri riešení rodinných, ekonomických či iných problémov pacientov, ktoré fungujú ako prekážka v procese uzdravovania. Sociálno-terapeutický prístup pôvodne vyšiel z požiadaviek lekárov a sestier, postupne si vytvoril vlastný ucelený systém – dnes označovaný ako soc. terapia. Predstavitelia: z teoretického hľadiska sa otázkam soc. terapie venovali: Haag, Rogers, Richmondová, Krakešová-Došková, Goldberg, Lang, Sokolowska, Satirová, Kratochvíl atď DEFINÍCIA: soc. terapia je svojou podstatou sociálno-výchovným pôsobením na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerov v osobnom živote klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvom konkrétnej formy soc. pomoci

53

Soc. terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakcii medzi klientom

a soc.

pracovníkom.

v tomto

procese

ide

o vedomé

úsilie

o formovanie názorov, presvedčení, postojov, citov a konania klientov. Strieženec: soc. terapia je činnosť zameraná na obnovenie, ozdravenie alebo zlepšenie určitého soc. stavu, v ktorom sa klient nachádza. Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím. Soc. terapia je vlastná činnosť soc. pracovníka s klientom s využívaním vysokej profesionality, tímovej práce. Je to jeden z prvkov soc. poradenstva s vecným

zameraním.

Východiskovým

predpokladom

je

stanovenie

objektívnej soc. diagnózy. ÚLOHA soc. pracovníka: •

mobilizovať individuálne zdroje v klientovi samotnom ako aj potencionálne zdroje v klientovom bezprostrednom okolí

•

cielene vytvárať možnosti pre získanie nových, predovšetkým pozitívnych zážitkov klienta

FAKTORY ovplyvňujúce priebeh a výsledok soc. terapie: •

vhodnosť terapeutického prostredia

•

dodržiavanie harmonogramu stretnutí spolupôsobiacej osoby

•

poskytovanie kvalitných a objektívnych informácií

•

konkrétna pomoc atď

DRUHY terapie: 

komunikačná



výchovno-sociálna: podľa Krakešovej, ktorá vychádza zo skúseností, že klientom je možné pomôcť sociálne-výchovným pôsobením za predpokladu, že nie sú psychiatrickými pacientami. Náplňou výchovného programu je utváranie realistického pohľadu klienta na svoju soc. situáciu, svoj život, okolie. Soc. pracovník sa snaží doplniť nedostatočné skúsenosti klienta.

54



rodinná: k metódam používaným patrí v tejto rerapii sanácia rodinného prostredia, ktorá sa zameriava na obnovu alebo na úpravu rodinného prostredia tak, aby spĺňalo požiadavky spoločnosti kladené na výchovné prostredie rodiny. Využíva poznatky z pedagogiky, psychológie, sociológie, soc. práce. Je to metóda zameraná na zmenu funkčnosti rodiny ako systému a navodenie vhodnej soc. klímy. Výchovná činnosť je najmä pôsobenie na prirodzené soc. prostredie dieťaťa, na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na zlepšenie vzťahov medzi manželmi navzájom, ak je výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená, alebo pôsobenie na obnovu rodinného prostredia, z ktorého boli deti vyňaté pre zlyhanie výchovnej funkcie rodiny. Vykonáva sa najmä v rodinnom prostredí dieťaťa. Soc. pracovník musí mať vedomosti o štruktúre

rodiny,

vrátane

poznania

rolí,

musí

poznať

funkcie

rodiny

a podmienky, v ktorých ich rodina môže optimálne plniť, vedomosti o rodinnej interakcii, skúsenosti s diagnostikou rodiny, vedieť pracovať s konfliktmi a pod. v spolupráci s členmi rodiny sa usiluje o: správne pomenovanie problémov rodiny, najrýchlejšie a najpresnejšie identifikovanie skrytých problémov rodiny, odhalenie príčin vzniku problémov, uskutočnenie situačnej analýzy rodiny, stanovenie spoločných cieľov, vytýčenie prac. postupov a termínov, prijatie potrebných pravidiel pre spoluprácu a pod. nesmie zabudnúť soc. pracovník na to, že jeho úlohou je: poskytovať všetkým členom rodiny vhodnú psychosociálnu

oporu,

viesť

rodinu

k dosahovaniu

vytýčených

cieľov

a k prekonávaniu prekážok, posilňovať funkcieschopnosť rodiny ako celku, posilňovať nezávislosť, slobodu a sebadôveru jednotlivých členov rodiny, viesť ich k vzájomnej úcte a tolerancii, umožniť aby rodina prevzala iniciatívu a zodpovednosť. Ďalšie metódy využívané v rodinnej terapii sú: negociácia, interpretácie, klarifikácia, komunikačný tréning, rodinná dohoda, rodinný monitoring, technika paradoxov, video-home training... 

realitná: cieľom je viesť klienta k tomu, aby jednal realisticky, zodpovedne a aby hodnotil svoje chovanie ako správne či nesprávne v súlade s platnými spoločenskými normami. Je nutné pomôcť klientovi akceptovať reálny svet a uspokojovať

svoje

potreby.

Alkoholici, 55

delikventi

majú

nerealistické

sebahodnotenie, nerealistické predstavy o príčinách svojho neadekvátneho správania. Soc. pracovník musí doviesť klienta k poznaniu, že problém je v ňom samom. Je treba však vidieť u neho i dobré vlastnosti a podporovať ich. 

behaviorálna



krízová intervencia



socioterapia: Sokolowska chápe socioterapiu ako činnosť, ktorá poskytuje chorému alebo chorobou ohrozenému jedincovi dostatok možností na vytvorenie soc. kontaktov, ktoré sú priaznivé pre udržanie alebo znovuvytvorenie jeho priemerného

soc.

správania.

Hlavnou

úlohou

je

posilnenie,

obnovenie

a udržanie pacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne soc. vzťahy. Využívajú sa soc. sily v okolí pacienta, prejav soc. rehabilitácie, využíva sa v protialkoholickom liečení, v proces doliečovanie – socioterapeutický klub. 

muzikoterapia

METÓDY soc. terapie: 

rozbor problémovej situácie



terapeutické skupiny



realitná terapia



rodinná terapia V. Satirovej



naratívna terapia



Riegrova terapia ostrova rodiny a pod.



Systematická



terapeutický rozhovor



behaviorálna

ZÁKLADNÝ NÁSTROJ soc. terapie: Podľa Novotnej-Schimmerlingovej je osobný kontakt s klientom, ktorý klientovi poskytuje možnosť analyzovať vlastnú problémovú situáciu a hľadať jej riešenie.

16.SOCIÁLNE SLUŽBY Z historického hľadiska ide o najstaršiu súčasť sociálnej práce. Záujem o soc. služby, ich profesionalizáciu, miesto v spoločnosti bol markantný najmä na začiatku 56

20. stor. s organizovanou formou soc. služby sa môžeme stretnúť napr. pri zakladaní prvých inštitúcií pre handicapovaných jedincov, ktorých najväčší rozvoj nastal koncom 18. a začiatkom 19.stor. Soc. služba zameraná na jednotlivcov mimo týchto inštitúcií sa začala rozvíjať až koncom 19.stor., napr. v USA v 80.tych rokoch 19.stor. – vznikala settlementy = strediská soc. služby a domy pre sociálnu pomoc v susedstve, úlohou ktorých bolo pomáhať jednotlivcom i rodinám

vo

svojom bezprostrednom okolí. Aby bola pomoc kvalifikovaná vznikali v USA tzv. obecné centrá a školy pre výcvik v soc. službe. 1928 –Paríž – Medzinárodný kongres – prvý sv. kongres zameraný na soc. a zdravotnú starostlivosť. Medzivojnové obdobie – veľa problémov, ktoré potrebovali riešenie, rozvoj soc. práce i soc. služieb Obdobie po II. sv. vojne – pokračovanie v rozvoji soc. služieb, mimo tzv. východnej zóny. Riešenie nových problémov, ako rast kriminality, drogová scéna, AIDS a pod. Právo na starostlivosť bolo od začiatku formované ako normatívna požiadavka, napĺňanie ktorej garantuje štát a jeho orgány, t. z. sú definované prípady, kedy je štát povinný prípadne oprávnený opatrovateľsky ale tiež kontrolne intervenovať v prospech občana. Vzťah soc. politiky a soc. služieb, soc. služby sú chápané ako súčasť soc. politiky. DEFINÍCIA: sociálna služba je špeciálny súbor činností, zameraných na uspokojovanie individuálnych aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajú iným spôsobom ako prevodom materiálnych statkov. Hans, Firedläuer..: sociálne služby sa snažia pomôcť indivíduám, skupinám a spoločenstvám pri dosahovaní maximálneho stupňa sociálneho, duševného a telesného blahobytu... CIEĽ sociálnych služieb: 57

•

je nielen pomáhať jednotlivcovi, rodine alebo skupine osôb v ich sociálnych vzťahoch

•

zahrňuje aj zlepšenie všeobecných sociálnych podmienok pomocou zvýšenia zdravotného, hospodárskeho štandardu a prihováraním sa za lepšie bytové a pracovné podmienky a konštruktívne sociálne zákonodárstvo.

•

zabezpečenia a ochrana sociálneho blaha, čiže určitej úrovne kvality života všetkých občanov, ktorá je vyjadrená v oficiálnej soc. politike štátu.

Do tohoto súboru patria predovšetkým činnosti zamerané na: •

zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre ľudí, ktorí svoju situáciu nevedia zvládnuť sami

•

vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo nárastu negatívnych spoločenských javov

•

vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivý sociálny vývin jednotlivca, rodiny či spoločnosti.

ÚLOHA ŠTÁTU pri realizácii soc. služieb: Od štátu ako garanta určitej kvality života všetkých svojich občanov sa očakáva, že bude soc. službu riadiť a bude znášať i náklady na jej prevádzku. Spicker zdôrazňuje, že „štát nie je ani jedným ani hlavným poskytovateľom soc. služieb“, pretože existuje ešte veľa možností, ktoré sa v spoločnosti v oblasti soc. služieb prirodzene aktivujú. Za posledné obdobie vypracované množstvo teórií o úlohe štátu pri realizácii soc. služieb, od absolútnej zodpovednosti štátu za ich rozvoj až po jeho riadiacu a kontrolnú úlohu. FORMY sociálnych služieb: •

najprirodzenejšia soc. služba – opatrovateľská služba

•

z časového hľadiska ich delíme na:

1. klasické formy soc. služieb:

58

•

inštitucionálna starostlivosť o chorých, starých a zdravotne handicapovaných občanov

•

útulky pre bezdomovcov

•

penitenciárna a postpeniternciárna starostlivosť

•

opatrovateľská starostlivosť

•

organizovanie spoločného stravovania

2. moderné formy soc. služieb: •

dôchodkové

pripoistenie,

cieľom

ktorého

je

zvládnutie

ekonomických

problémov v starobe. Ako prvé uzákonené v SRN •

domáce opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby

•

streetworker

•

prepravné služby pre zdravotne postihnutých

•

osobný asistent

•

zabezpečovanie podmienok na prežitie, sú to služby orientované na tú skupinu občanov, ktoré samotní nemajú záujem na zmene vlastnej soc. situácie a nespolupracujú so soc. pracovníkmi

V oblasti soc. služieb sa najvýznamnejšie prejavuje vzťah soc. práce a soc. politiky. DELENIE SOC. SLUŽIEB DO TROCH SKUPÍN: 1. verejný sektor: soc. služby financované a riadené štátom, možno chápať ako prostriedok pomocou, ktorého štát realizuje svoju politiku. v rámci tohto sektora zriaďované služby na: •

potrebné udržanie minimálne všeobecnej životnej úrovne – reziduálna starostlivosť tvoriaca záchrannú sieť pre ľudí, ktorí nevedia sa vyrovnať so svojou soc. realitou

•

služby, ktoré vykonáva štát a zároveň i kontrolnú činnosť – SPO detí

•

služby, ktoré sú z ekonomického hľadiska výhodnejšie pri organizácii štátom

2. súkromný sektor: služby poskytované súkromnými fyzickými či právnickými osobami, môžu vznikať ako:

59

•

alternatíva k štátnym službám

•

doplnok k štátnym službám

3. dobrovoľníci: veľmi pestrý sektor, tvorený malými spolkami miestneho významu až po veľké, profesionálne organizácie. Rozsah činnosti je mimoriadne široký, najmä práca s deťmi, hospicová starostlivosť. Doplnková služba k službám zriaďovaných štátom. EKONOMICKÉ ASPEKTY soc. služieb Soc. služby sú z pohľadu klienta významnou aktivitou, pretože mu pomáhajú zvládnuť mimoriadnu soc. situáciu, v ktorej sa ocitol a z pohľadu štátu ide o ekonomicky nákladnú aktivitu. Do oblasti soc. služieb patria tak otázky ich ekonomickej racionality, efektivity. Pri rozhodovaní o ich množstve uplatnenie humanisticko-sociálnych kritérií, zo strany štátu predovšetkým však parciálnych hospodárskych záujmov. Ekonomické kritéria sú často rozhodujúce pri zriadení či nezriadení soc. služby, ekonomická náročnosť je závažnou otázkou, formy a druhy služieb poskytovaných štátom sú legislatívne vymedzené – v SR zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci SOCIÁLNE SLUŽBY – ZÁK. Č. 195/1998 Z.Z. •

sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze. Patria sem:

1. opatrovateľská služba 2. organizovanie spoločného stravovania 3. prepravná služba 4. starostlivosť v zariadeniach soc. služieb: domov soc. služieb, domov dôchodcov, zariadenie chráneného bývania, domov pre osamelých rodičov, stanica opatrovateľskej služby, útulok, rehabilitačné stredisko, zariadenie opatrovateľskej služby, domov-penzión pre dôchodcov, klub dôchodcov, jedáleň pre dôchodcov, stredisko osobnej hygieny, práčovňa 5. sociálna pôžička 60

Sociálna núdza je stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a uplatňovanie svojich práv a právom chránených záujmov alebo kontakt so spoločenským prostredím najmä vzhľadom na svoj vek, nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobenosť alebo stratu zamestnania.

Za soc. núdzu sa považuje i stav, keď občan s ťažkým

zdravotným postihnutím potrebuje zmierniť soc. dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia alebo ich prekonať za podmienok stanovených zákonom č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. Formy riešenia soc. núdze sú: sociálne poradenstvo, sociálne služby a soc. služby, peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný príspevok za opatrovanie.

17.SUPERVÍZIA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE Historicky vychádza supervízia z tradícii soc. práce, vznikala ako metodická pomoc štrukturovaná už v 19.storočí. Všeobecne sa za rozhodujúce v supervízii považuje zvládnutie teórie a praxe, vedenie pri ďalšom zdokonaľovaní v odbornosti, osvojovanie samostatného prístupu v rozhodovaní. Cieľom je rozvoj efektívnej interakcie medzi soc. pracovníkom a klientom, zvyšovania stupňa koordinovanosti a účinnosti soc. práce formami spolupráce, spoločného odborného skúmania a vedenia pri ďalšom vzdelávaní. Je to vlastne spoluanalyzovanie, metodicky štrukturované vedenie. Supervízia pomáha rozvíjať interakciu medzi soc. pracovníkom a klientom, pokrýva soc. prácu s jednotlivcom, skupinou, komunitou. Supervíziu chápeme ako poradenstvo pre soc. pracovníkov. Procesu supervízie sa zúčastňuje supervízor – odborník, ktorý supervíziu prevádza a supervizant – pracovník, ktorý je supervidovaný

61

DEFINÍCIA : supervízia je metóda zvyšovania profesionálnej kompetencie poradcu, vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred nekompetentnými intervenciami poradcu a súčasne chráni status profesie alebo profesijnej skupiny.

Je cielená na odborný a osobný rozvoj

pracovníkov. Používa sa pri výučbe soc. pracovníkov i pri sledovaní soc. pracovníkov v rámci organizácie Hlavným pracovným prostriedkom poradcu je osobnosť a profesionálne zručnosti, preto supervízia zahŕňa v sebe integráciu osobnostných vlastností poradcu, jeho teoretické znalosti a praktické skúsenosti Podmienkou pre poradenskú supervíziu je, aby superevidovaný pracoval v oblasti poradenstva a mal s prácou s klientom vlastné skúsenosti. HLAVNÉ CIELE supervízie: •

verifikácia správnosti svojich postupov pri práci s klientom, rodinou alebo skupinou

•

rozširovaniu možností a alternatív práce s určitým prípadom

•

korigovanie neefektívnych postupov

•

prevencia poškodzovania klientov poradcom

•

učenie sa a zbieranie skúseností

FUNKCIE supervízie: o

vzdelávacia

o

podporná

o

riadiaca

o

sprostredkovanie pri riešení konfliktov

ÚLOHY supervízie: 62



poskytnúť podporu k dosiahnutiu väčšej profesijnej sebadôvery



naučiť nové schopnosti



pomoc reflektovať vnútorné prežívanie



pomôcť monitorovať situáciu



odhaliť slepé miesta



poskytnúť spätnú väzbu



pomôcť porozumieť prenosovým reakciám a paralelným procesom



monitorovať etické otázky



v prípade potreby naučiť či doporučiť teoretické poznatky

TYPY supervízie: V praxi najčastejšie používame tieto štyri typy: 1. tútorská supervízia: pomáha študentom alebo začínajúcim pracovníkom osvojiť si základy práce s klientom pod odborným vedením skúseného pracovníka. Je orientovaná najmä na vzdelávanie 2. výcviková supervízia: je súčasťou širšie koncipovaného výcviku v určitom poradenskom prístupe, má vzdelávaciu i riadiacu funkciu, supervízor preberá zodpovednosť za prácu supervizanta s klientom 3. riadiaca supervízia: supervízor v nadriadenom postavení k poradcovi, riadi a kontroluje jeho prácu a supervízia je jedným z jeho riadiacich nástrojov, preberá časť zodpovednosti za kvalitu práce poradcu 4. konzultantská supervízia: je dobrovoľná a výberová, poradca si môže zvoliť typ a formu supervízora, môže si voliť supervízora, táto supervízia je určená skúsenejším

praktikom,

zodpovednosť

za

riešenie

prípadu

supervizantovi, supervízor a prípadne kolegovia majú iba poradný hlas. Ďalej supervíziu delíme na: 

Supervízia s jednotlivcom



Skupinová supervízia



Tímová supervízia 63

leží

na

Podľa toho ako časťou poradenskej práce sa supervízia zaoberá, hovoríme o: •

supervízii incidentu

•

supervízii jednej konzultácie

•

supervízii vedenia celého prípadu

podľa poradenských prístupov delíme supervíziu: •

dynamická supervízia – orientuje sa na minulosť práce s klientom, na centrálne zážitky z detstva, na nevedomé procesy, prenos a protiprenost

•

behaviorálna supervízia – sústreďuje sa na správanie klienta, proces učenia, na technológiu práce s klientom

•

humanistická supervízia – sa koncentruje na aktuálny vzťah poradca – klient a na prežívanie klienta a poradcu

podľa fókusu svojho zamerania sa delí na: 

supervízne sedenie zamerané na obsah poradenskej práce : poradca so supevízorom hovoria o tom, ako klient prezentuje seba, čo tematizuje, v ktorej fáze rozhovoru, aké témy vnáša do rozhovoru poradca a aký priestor necháva klientovi, ako akceptuje to, čo mu klient hovorí



supervízia zameraná na proces a intervencie: poradca so supervízorom hovoria o tom, ako sa dostal do kontaktu s klientom , ako sa stretnutie začalo a skončilo, aké intervencie robil poradca,z akých dôvodov, k čomu tieto intervencie viedli, čo bolo dôležité v neverbálnej komunikácii a čo sa stalo po sedení



supervízia orientovaná na vzťah medzi poradcom a klientom: tematizuje históriu vzťahu, prežívanie, úvahy nad tým, koho klient poradcovi pripomína, či mu je sympatický, alebo nesympatický, aký typ vzťahu má s klientom. V tejto supervízii sa pozornosť môže sústreďovať na prenos a protiprenos a ich vplyv na úspešnosť alebo bariéry v spoločnej práci

FORMY supervízie sú rôzne: 64

1. priama supervízia: supervízor sa priamo zúčastňuje konzultácie s klientom, môže do procesu poradenskej práce priamo zasiahnuť, alebo je v role pozorovateľa. V každom prípade by mal klient vedieť, že práce sa zúčastňuje tretia osoba. 2. nepriama supervízia: poradca referuje o svojom prípade ústne, môže pripraviť audionahrávku konzultácie s prepisom alebo videoprehrávku svojej práce s klientom. V niektorých prípadoch poradca konzultuje so supervízorom ešte pred samotnou poradenskou prácou. Prevažná časť supervíznych sedení

je po ukončení konzultácie alebo prípadu.

V niektorých prípadoch však poradca konzultuje svoju prácu so supervízorom ešte pred začiatkom sedenia a prechádza s ním postupy, stratégie, taktiku, pričom sa snažia preventívne minimalizovať možné nedostatky STUPNE supervízie •

má rôzne stupne, ktoré sa od seba líšia prístupom i využívaním metód a foriem práce.

1. stupeň: školská supervízia: objavuje sa v učebných plánoch, keď študenti začínajú pracovať na špecializovaných pracoviskách. Supervízormi sú jednak pedagógovia v škole, ktorí študentov na supervíziu pripravujú a špeciálne pripravení pracovníci v teréne, ktorí tútorsky vedú študenta rôznymi fázami jeho prípravy. Kontakty študentov s praxou majú rôzne etapy, na začiatku to bývajú exkurzie, užitočnou i keď zriedkavou formou je zážitok na sebe. študent si na vlastnej koži zažije pocit klienta v poradenskom zariadení, kde by mal prísť so svojím reálnym problémom. Ďalšou fázou študentskej praxe by malo byť pozorovanie odborníkov a diskusia o tom, čo sa v procese s klientom odohralo. Potrebné je, aby sa študent postupne mohol zapojiť do poradenskej práce po boku svojho supervízora. Supervízor musí požiadať klienta o povolenie a ak klient odmietne, je povinný akceptovať to. predpraxový seminár: študenti dostanú od školského supervízora základné informácie o cieľoch praxe, postavení študenta v určenom type praxe, úlohách a formách spracovania 65

svojich zážitkov alebo skúseností. Po ukončení praxe sa študenti stretávajú na popraxovom seminári, na ktorý prinesú spracované reflexie, kazuistiky, prípadové štúdie, záznamy z praxe, analýzy atď. Študenti získavajú potrebné profesionálne

zručnosti imitáciou

práce

skúsených

poradcov,

pozitívnym

posilňovaním ich zručností pri modelovaní i pri práci s klientom a verbálne, prostredníctvom priamych inštrukcií a pokynov 2. stupeň: učňovské roky: študent po skončení školy prichádza do praxe ako začínajúci poradca. Pre jeho ďalší profesionálny rast je potrebné, aby nebol vhodený do vody a učil sa plávať tak, že spôsobuje ťažkosti klientom i sebe samému. Začínajúci poradca prichádzajúci zo školy alebo inej profesie by mal mať možnosť zažiť si rôzne prístupy práce s klientom, aby si nakoniec vybral ten, ktorý najlepšie vyhovuje jeho osobnostným dispoziciám, zručnostiam, skúsenostiam a poznatkom. Začínajúci poradca potrebuje často emocionálnu podporu, sprostredkovanie poznatkov o možnostiach a limitoch svojej profesie, jej ťažkostiach a radostiach. 3. stupeň: zrelé obdobie supervízie: obsiahnuť by malo všetkých pracovníkov poradenského systému, ktorí samostatne pracujú s klientom. Supervízia v procese práce s KLIENTOM: Môže byť zameraná obsahovo napr. na: •

pocity poradcu pred prijatím klienta

•

pripravenosť vypočuť klienta bez predčasných uzáverov a interpretácie

•

akceptácia klienta ako takého

•

vytváranie atmosféry bezpečia

•

zvládanie incidentov (ticho, agresia, depresia, veľavravnosť)

•

prežívanie klienta i poradcu

•

jeho transparentnosť

•

identifikácia prenosov a protiprenosov

•

plány a scenár nasledujúceho stretnutia

66

môže byť individuálna alebo skupinová (Bálintovské skupiny) Balintovské skupiny predstavujú konkrétny typ supervízie zameranej na vzťah. Poradca má možnosť porozumieť sebe i klientovi. Máva 8 – 15 členov, dobré je, ak sú účastníci z rôznych profesií. V iniciálnej fáze účastníci veľmi stručne ponúknu svoje prípady a skupina vyberie najčastejšie hlasovaním jednej z nich Vybraný protagonista popíše ponúkaný prípad, definuje základný vzťahový problém. V ďalšej fáze dopĺňanie informácií o prípade otázkami, ďalšie fázy práce spočívajú v tom, že referujúci mlčí a pracuje iba skupina. Účastníci verbalizujú svoje pocity, prirovnania, predstavy – výsledkom je prínos veľkého množstva informácií, netradičné pohľady, ktoré pomáhajú pochopiť dôležité súvislosti. V predposlednej fáze hovoria účastníci o tom, čo by urobili oni, nekritizuje sa práca protagonistku, ale hľadajú sa nové možnosti a riešenia. Záverečná fáza – spätná väzba, protagonista hovorí, čo ho v predošlých fázach oslovilo, čo sa mu pre jeho prácu zdá dôležité. V poslednom čase sa okrem supervízie zameranej na klienta objavuje naliehavá potreba supervízie orientovanej na ínštitúciu a jej fungovanie. Supervízori si všimli, že niektoré faktory ovplyvňujúce prácu s klientom sú mimo poradenský proces a vyplývajú skôr z nedostatkov organizácie, v ktorej poradca pracuje. Problém môžu vyvolávať rozdielne názory a postoje poradcu a jeho nadriadených, problém môže byť

v prevažujúcej

kultúre

organizácie,

v narušených

pracovných

vzťahoch,

v nedostatku možností poradcu podľa svojich predstáv, v prílišnej kontrole atd. Supervízia zameraná na ORGANIZÁCIU: Obsahovo môže byť zameraná na: •

etika a hodnoty v organizácii

•

roly, kto čo robí, očakávania od predstaviteľov daných rolí, kompetencie, zloženie tímu, spätné väzby

•

diskusia o prípadoch, vytváranie plánov starostlivosti

•

pracovná klíma

•

postup pri sťažnostiach, komunikácia s nadriadeným

•

rozbor potrieb tímu

67

Cieľom je: lepšie využiť vlastné zdroje, reagovať na rôzne výzvy, vyrovnať a rozvrhnúť si pracovnú záťaž PRÍPRAVA SUPERVÍZOVOR v soc. práci: Asociácia

supervízorov

a soc.

pracovníkov

–

jej

poslaním

je

prispieť

k rozširovaniu odborných vedomostí a praktických sociálnych zručností v soc. práci. Vznikla v roku 2000. združuje 26 supervízorov na celom Slovensku, zároveň supervízorov pripravuje v akreditovanom kurze odbornej supervízie. Kurz pomôže skvalitniť prácu s ľuďmi, minimalizovať ich poškodenie. KONTRAKT a JEHO VÝZNAM Dohoda o ďalšom spoločnom postupe medzi soc. pracovníkom a klientom sa nazýva kontrakt a je súčasťou plánu práce s klientom. FORMY kontraktu: Forma dohody čiže kontraktu je závislá od : •

osobnosti klienta

•

miery dôvery v klienta

•

závažnosti soc. problému

poznáme dve formy dohody: 1. ústna forma: môže byť pre klienta prejavom dôvery v jeho schopnosti a môže ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu. Táto forma je postačujúca vtedy, ak je osobnosť klienta dostatočne stabilná 2. písomná forma: vhodná je pri nestabilnom type klienta, pri klientovi ktorý má nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu alebo ktorý chodí na stretnutia nedisciplinovane. Týmto typom klientov je vnímaná ako závažnejšia a pôsobí účinnejšie ako slová. Písomná dohoda môže byť ďalej formálna ( má výhodu v tom, že je možné vždy sa na ňu odkázať, predstavuje viac menej schodnú možnosť, ako prekonávať nedorozumenia a konflikty, môže obsahovať aj klauzule o vzájomných finančných a právnych povinnostiach) a neformálna. 68

OBSAH dohody: - základné pravidlá a zásady, podľa ktorých budú obaja, soc. pracovník i klient pokračovať v práci - súčasťou dohody by malo byť aj vysvetlenie, do akej miery môže klient ovplyvniť vzťah so soc. pracovníkov. Vzťah by mal byť dobrovoľný a rovnoprávny, chápaný je ako dynamické a vzájomné pôsobenie postojov a emócií medzi soc. pracovníkom a klientom, ktorého cieľom je pomôcť klientovi dosiahnuť lepšie prispôsobenie sa svojmu okoliu. Paternalistický vzťah – klient pasívne sleduje pokyny soc. pracovníka sa pokladá za málo účinný, nakoľko v ňom chýba intenzívna spoluúčasť klienta. -súčasťou dohody musí byť vysvetlené aj to, ako je možné nakladať s informáciami voči tretím osobám. Klient by mal mať právo disponovať s informáciami, ktoré poskytuje a uvoľňovať ich inému použitiu iba na základe písomného povolenia, tak isto je to aj pri získavaní informácií o klientoch od iných soc. pracovníkov a organizácií. Dohoda o spolupráci by mala obsahovať: •

predmet spolupráce

•

formuláciu vzájomných práv a povinností

•

dielčie a celkové ciele intervencie

•

časový plán schôdzok a pod.

Klientská prax v súčasných podmienkach zatiaľ ešte nie je celkom postavená na zásadách vzájomnosti a rovnosti, doteraz sú v nej časté paternalistické prístupy, neformálnosť a neštandardnosť, vrátane voľného nakladania s informáciami VZŤAH soc. pracovník (poradca) a klient: •

dynamické a vzájomné pôsobenie postojov a emócií medzi soc. pracovníkom a klientom,

cieľom

ktorého

je

prispôsobenie sa svojmu okoliu 69

pomôcť

klientovi

dosiahnuť

lepšie

Princípy dobrého vzájomného vzťahu: 

individualizácia



vyjadrovanie pocitov



kontrolovaná emočná zaujatosť



akceptácia



neodsudzujúci postoj



klientovo sebaurčenie



nutnosť zachovávať dôvernosť informácií

vzťah sa vytvára postupne PODMIENKY spolupráce a akceptácie klienta Soc. pracovník by mal mať profesionálny záujem na tom, aby klienta angažoval a motivoval k zmene správania alebo životných podmienok. Klient je však v situácii, kedy sa obáva neznámeho, často to pokladá za nutné zlo (zmeny) a je pripravený konať len formálne. Pre získanie motivácie je nutné, aby soc. pracovník prejavil o klienta skutočný záujem, o jeho problémy, situáciu. Ďalej musí spoznať aké sú očakávania klienta. Fakt spolupráce môže klienta stigmatizovať, nemusia im vyhovovať ani zásahy do ich súkromia. Niekedy majú klienti viac problémov naraz, treba sa rozhodnúť, ktorý z nich je prioritný a potrebuje okamžitý zásah. V počiatočnej fáze treba vysvetliť zodpovednosť ktorú majú voči sebe soc. pracovník a klient. Klientská soc. práca predstavuje formu spolupráce, ktorá by mala byť dobrovoľná a rovnoprávna. Je podmienkou rovnocenného vzťahu. Prvoradou podmienkou úspešnej práce soc. pracovníka je rešpektovanie slobodného rozhodovania klienta, ľudskej dôstojnosti klienta, uznanie ich svojprávnosti. soc. pracovník posudzuje danú problematiku, no neodsudzuje klienta ani jeho správanie. Poukazuje na dôsledky problémového správania a navrhuje iné možnosti, zároveň upozorňuje na možné sankcie. KONTRAKT s klientom Ak soc. pracovník uzavrie dohodu s klientom je potrebné si presne a jasne stanoviť: 70

•

kto

•

čo urobí

•

za akých podmienok

•

a dokedy

splnenie týchto parciálnych úloh je možné potom hodnotiť ako úplné, čiastočné, nedostatočné. Musíme si stanoviť jasný a merateľný cieľ, ale aj smerovanie, ktoré bude soc. pracovník priebežne sledovať a nakoniec ho vyhodnotí. Základom úspešnej a účinnej spolupráce na základe dohody je pozitívny, podporný vzťah medzi soc. pracovníkom a klientom. Jeho podmienkou je empatia, ústretovosť, rešpekt, vrelosť, pravdivosť Pri riešení jednotlivých problémov je treba: •

presvedčovať klienta o potrebnosti spolupráce

•

nadväzovať na predchádzajúce pracovné kroky

•

prechádzať od všeobecného ku konkrétnemu

•

citlivé prekonávanie chvíľ ticha

•

pochopenie a verbalizácia pocitov klienta

•

otvorený prejav vlastných citov

•

konfrontácia ilúzií a reálnych faktov a pod.

Formulácia cieľov: Soc. pracovník by mal postupovať nasledovne: 1. zostavenie zoznamu problémov, t. j. toho, čo klient vidí ako problém a má záujem to zmeniť alebo riešiť 2. spísanie návrhov a doručení soc. pracovníka, vrátane súdom nariadených úloh alebo doporučení 3. logické zoskupenie problémov do okruhov 4. predovšetkým však akceptovať okruhy, ktoré si stanoví sám klient 5. ich doplnenie a úpravy , ktoré urobí soc. pracovník 6. spoločná diskusia 71

7. konečný výber dvoch alebo troch najdôležitejších problémov 8. prihliadnuť k tomu, že problémy klienta zasahujú do jeho rodiny, s ktorou treba tiež spolupracovať

18.SOCIÁLNA REHABILITÁCIA WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné, koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca do najvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovu začlenenie so spoločnosti. Pod spoločenským začlenením rozumieme jeho aktívnu účasť na pracovnom procese, vzdelávaní alebo ďalších aktivitách spoločenského a verejného života, ale tiež rozvoj kontaktov a aktivít v súkromnom živote. Z hľadiska časovej organizácie sociálnej rehabilitácie môžeme hovoriť o preventívnej, aktuálnej a následnej rehabilitačnej starostlivosti. Preventívna rehabilitačná starostlivosť sa zameriava na predchádzanie vzniku chýb alebo

porúch

(napr.

ozdravovacie

pobyty

pre

baníkov,

preventívna

práca

s mládežou......) Aktuálna rehabilitačná starostlivosť nastupuje bezprostredne po vzniku sociálne problémovej situácie, s cieľom odstrániť alebo zmierniť dopad tejto situácie na klienta. Podľa dĺžky trvania môže byť krátkodobá – niekoľko dní; dlhodobá – niekoľko rokov. Následná rehabilitačná starostlivosť je súbor služieb, najväzujúcich na aktuálnu rehabilitačnú

starostlivosť.

U niektorých

klientov

prerastá

do

tzv.

celoživotnej

starostlivosti. Formy sociálnej rehabilitácie sú závislé od veku a problému klienta. Pri dospelých klientoch sa zameriavame v sociálnej rahabilitácii na oblasti kde by mohol byť zdroj budúceho napätia (poruchy rodinných vzťahov). K základným princípom sociálnej rehabilitácie patrí: 72

1. Orientácia na potreby klienta – soc. pracovník sa zameriava na potreby – istota a bezpečie, súkromie, stabilita, ľudské kontakty, komunikácia, dôvera) 2. Orientácia na klienta ako individualitu – integrácia klienta do spoločnosti – formy ekonomickej pomoci 3. Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovanie jeho kompetencií 4. Orientácia na image sociálneho klienta.

19.SOCIÁLNA PREVENCIA DEFINÍCIA: termín prevencia vo všeobecnosti označuje činnosti orientované na zabránenie niečomu. V pozitívnom zmysle môžeme tento termín chápať ako činnosť nasmerovanú na minimalizáciu antisociálnych problémov vyskytujúcich sa v živote jednotlivcov, rodín, skupín alebo konanie brániace vzniku týchto problémov. Prevencia znamená predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov, tiež sa definuje ako predchádzanie nežiadúcim javom. Termín prevencia je prevzatý zo zdravotníctva. V širšom zmysle slova môžeme pod pojmom prevencia v sociálnej práci označiť: •

činnosti orientované na predchádzanie , zabránenie vzniku problému

•

činnosti následné, ktoré sa začínajú s cieľom nedovoliť opakovanie sa problému

•

činnosti zamerané na znižovanie dopadov nežiadúceho konania

ÚROVNE PREVENCIE Leavell a Clark hovoria o troch etapách prevencie: 1. primárna – prevencia ešte predtým, ako sa objaví nejaký problém. Za jej základ sa považuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine. K najznámejším metódam

primárnej

prevencie

zameranej

na

vytváranie

najvhodnejších

podmienok pre vývoj detí a mládeže patrí tzv. peer group, večery otázok a odpovedí, zábavné popoludnia, metóda známa ako zdravý životný štýl 73

2. sekundárna – včasná intervencia, zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov

alebo skupín. je určená priamo ohrozeným jedincom alebo

rizikovým skupinám obyvateľstva. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch sociálneho, psychického vývinu, či zdravotných problémov. Dôležité je včasné zachytenie vzniknutých a prezentovaných porúch, spolupráca odborníkov. Pri sekundárnej prevencii volí soc.pracovník metódy zamerané na posilnenie vôľového konania, zvyšovanie emočnej a stresovej odolnosti, pre deti majú osobitný význam výchovno-rekreačné pobyty 3. terciárna - má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Ide o prevenciu v rámci ohraničenia dôsledkov príčin a prejavov prezentovanej poruchy, javu alebo problému. Nastupuje

po

zlyhaní

primárnej

a

sekundárnej

prevencie.

Cieľom

je

resocializácia a integrácia jedincov do spoločnosti. Realizujú ju zdravotnícke, sociálne

alebo

školské

inštitúcie.

Význam

majú

individuálne

programy,

sú

ovplyvnené:

samotným

resocializačné metódy a techniky Každá

používa

vlastné

metódy

práce.

Úrovne

problémom, charakterom subjektu, ktorý prevenciu vykonáva, soc. prostredím, cieľovou skupinou, prostriedkami, formami, metódami, ktorými preventívne aktivity realizujeme a pod. Novšie členenie prevencie na: 1. univerzálnu: zameraná je na celú populáciu všeobecne ako aj na špecifické podskupiny 2. selektívnu: zameranú na podskupiny v podmienkach vysokého rizika 3. indikovanú:

zameranú

na

jednotlivcov

prejavujúcich

špeciálne

znaky

a symptómy napr. prevencia sociálno-patologických javov. CIELE prevencie: formulované sú v závislosti od problému, poruchy, alebo javu, ktorým sa zaoberá, od úrovne prevencie Základný cieľ je predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať prezentované problémy, poruchy, alebo javy. 74

Cieľ orientovaný na: •

zmenu postojov

•

zmenu hodnotovej orientácie

•

angažovanie sa v procese zmien ovplyvňujúcich kvalitu života jednotlivcov

DETERMINANTY ovplyvňujúce prevenciu: •

legislatívny rámec uplatňovanie prevencie

•

formulovanie obsahu preventívnych aktivít

•

inštitucionálne zázemie

•

zapojenie médií,

•

medzisektorová spolupráca

•

odborný potenciál

ZÁKLADNÉ FUNKCIE prevencie: •

depistáž, plánovanie, projetkovanie v rámci preventívnych aktivít

•

príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie

•

podpora, pomoc, poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú na realizácii prevencie

•

definovanie priorít, identifikovanie základných okruhov problémov

•

dokumentovanie

•

starostlivosť o odborný rast realizátorov prevencie

DEFINÍCIA SOCIÁLNEJ PREVENCIE: sociálna prevencia je podľa zákona č. 195/1998 z.z. o sociálnej pomoci odborná činnosť na predchádzanie a zabraňovanie

príčin

vzniku,

prehlbovania

alebo

opakovania

porúch

psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana. Sociálna prevencia sa má poskytovať občanovi s cieľom aktivovať jeho prirodzené zdroje a jeho schopnosti tak, aby predovšetkým neprichádzalo ku vzniku sociálne

75

patologických situácií v jeho živote, ale tiež má mobilizovať jeho zmeny v prípade, že sa občan ocitol v stave sociálnej alebo hmotnej núdze. FUNKCIE prevencie ( Boehm): 1. obnova: sociálna práca sa orientuje na elimináciu tých faktorov v procese interakcie, ktoré vedú k narušeniu vzťahov. Cieľom je navrátenie najvyššieho stupňa spoločenského fungovania. Presadzujú sa tu metódy rehabilitačné a kuratívne 2. zaistenie zdrojov: ide najmä o zdroje, ktorými disponuje sám jedinec, ležia v jeho intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej zložke osobnosti. Hlavný nástroj je výchova 3. náprava: o náprave hovoríme vtedy, ak sa u jedinca v dôsledku nepriaznivých životných situácií vyvinulo asociálne správanie. Soc. práca smeruje k náprave. Prevencia si vyžaduje: a) predchádzanie vzniku problémov, ku ktorým dochádza pri interakcii medzi jednotlivcami a skupinami b) predchádzanie

sociálno-patologických

javov

prostredníctvom

výskumu

orientovaného na tzv. sociálne infekcie. Úspešnosť prevencie závisí (Buell): •

epidemológia

•

rodina

•

systemika

•

diferenciácia klasifikácie

•

agresivita

•

hodnotenie

Herrigen hovorí popri klasickej klasifikácii prevencie na primárnu, sekundárnu a terciárnu, tiež o dvoch základných stratégiách v prevencii: 76

1. prevencia orientovaná na ľudí 2. prevencia orientovaná na štrukturálne opatrenie Na prevenciu je potrebné pozerať sa v troch rovinách: a) prevencia ako samostatná oblasť sociálnej práce: vymedzenie okruhu sociálno-patologických javov b) prevencia ako metóda: základná metóda pri tvorbe soc. politiky. Investície do prevencie sú nižšie ako náprava či odstraňovanie negatívnych javov. c) prevencia ako princíp sociálnej práce FORMY SOCIÁLNEJ PREVENCIE 1. vyhľadávacia činnosť: vyhľadávanie klientov, ktorí sa ocitli v hmotnej alebo soc. núdzi a bez inej pomoci iného, nie sú dostatočne schopní riešiť si vlastné problémy a hľadať nový primeranejší systém vlastnej existencie v spoločnosti. Vykonáva sa v rámci terénnej soc. práce v prirodzenom prostredí jednotlivca, a to: korenšpondenčne, osobným kontaktom, prostredníctom detských liniek záchrany, istoty a pod. 2. nápravná činnosť:

nadväzuje na vyhľadávaciu činnosť. Je to odstraňovanie

alebo neutralizovanie už vzniknutých soc. negatívnych procesov a stavov. Môže obsahovať i výchovné usmernenie alebo výchovné opatrenie. 3. rehabilitačná

činnosť:

postup

na

obnovu

najvyššie

dosiahnuteľného

individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti smerujúcej k primeranému začleneniu jednotlivca do spoločnosti. Výchovná a profesijná rehabilitácia 4. resocializačná

činnosť:

postupy

zamerané

na

zmiernenie,

prekonanie

a zabránenie opakovaniu dlhodobou pretrvávajúcej hmotnej núdze alebo sociálnej núdze s cieľom zapojiť občana do života v prirodzenom prostredí, pričom cieľom je odstraňovanie dôsledkov dlhodobo pretrvávajúcich krízových životných situácií, môžeme tiež hovoriť o procese readaptácie na postupne sa meniace životné podmienky.

Zameraná je na pomoc pri riešení soc. situácií

77

vzniknutých

v dôsledku

drogovej

závislosti,

páchania

trestnej

činnosti,

spoločenskej izolácie... 5. organizovanie výchovno-rekreačných táborov INŠTITÚCIE SOCIÁLNEJ PREVENCIE 1. štátna správa 2. samospráva 3. tretí sektor ZÁSADY soc. prevencie (Loran):  dobrovoľnosť – dobrovoľná účasť klienta na preventívnych programoch  zapojenie terénnej soc. práce  aplikácie celostného systému  alternatívnosti foriem pomoci  osobnej zodpovednosti  deinštitucionalizácie  prepojenia služieb MODELY soc. prevencie ( Loran): Model osobnej zodpovednosti: vhodný je pre prácu so zrelými osobnosťami, ktoré sú spôsobilé zvládať vlastné problémy. Soc. pracovník je sprievodca, facilitátor. Terapeutický model: realizuje sa len na úrovni sekundárnej a terciárnej prevencie. Zameriava sa na možnosti nápravy správania prostredníctvom terapeutického vzťahu Justičný model: výrazné zmeny. Justícia = represívna zložka, ktorá trestá porušenie zákona. Úlohou je chrániť spoločnosť pred osobami ohrozujúcimi iných na majetku, zdraví, slobode, živote a pdo, tým, že im ukladá tresty Komunálno-spoločenský model: pri prvých prečinoch či trestných činoch je páchateľovi ponúknutá možnosť nahradiť spôsobenú škodu a tiež snahou klienta o nápravu svojho konania bez zákrokov justície. Osobná zaangažovanosť jedincov na dianí v komunite. 78

Sociálna prevencia sociálno-patologických javov sa chápe ako vytváranie sociálnych podmienok na základe potrieb, hodnôt, možností a noriem sociálneho systému, ktoré majú systémový a súčasne individuálny vplyv na predchádzanie, vznik, prehlbovanie, či zánik rôznych druhov sociálno-patologického vývoja. Sociálno-patologické javy: kriminalita, prostitúcia, drogovo závislí, násilie a týranie detí a žien

20.KAZUISTIKA AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE Pri vymedzovaní základných pojmov a termínov, ktoré súvisia s kauzistickou metódou, resp. sú dôležité pre kauzistický seminár sa obmedzíme len na tie základné: •

Kazuistika

•

Anamnéza

•

Katamnéza

•

Diagnóza

•

Diagnostika

•

Prognóza

•

prognostika

•

dokumentácia

KAZUISTIKA DEFINÍCIA: kazuistika

= súborná správa o jednotlivom prípade. Obsahuje

klinické údaje o vývine a súčasnom stave jedinca, údaje o okolnostiach, ktoré mohli vývin a súčasný stav ovplyvniť a napokon sú to rozhodnutia alebo opatrenia, ktoré boli v danom prípade vykonané. Okrem aplikácie v klinickej praxi, v poradenstve a vo výchove slúžia kauzistické rozbory vedecko-výskumným účelom ako východiskové podklady pre tvorbu hypotéz.

79

Kazuistika (podľa pedagogického slovníka) = riešenie jednotlivých prípadov podľa podrobných, čo najkompletnejších záznamov o nich. Kazuistika (podľa defektologického slovníka) = z lat. slova casus (prípad) v lekárstve

klasická

metóda

popisu

a rozboru

jednotlivých

liečebných

prípadov. S príslušným zameraním hovoríme tiež o kazuistike právnickej, pedagogickej, psychologickej, defektologickej Vašek:

kazuistika

charakterizuje

ako

=

štúdium

„štúdium

prípadu

všetkých

a túto

diagnostickú

dostupných

písomných

metódu a iných

materiálov postihnutého jedinca v smere ich diagnostického zhodnotenia a sformulovania záverov“. Ak zhrnieme to podstatné z predchádzajúcich formulácii, môžeme teda kazuistiku definovať ako popis a rozbor jednotlivého prípadu klienta na základe kompletnej písomnej dokumentácie iných sprostredkovaných informácií a vlastného skúmania. Kazuistika slúži obvykle k ilustrácii alebo k vyvodeniu istých teoretických záverov, pracovných hypotéz a pod. Považuje sa za metódu s funkciou (heurestickou) ilustračnou i verifikačnou ( overovacou, dokumentačnou) UPLATNENIE kazuistiky: -

vedecký výskum

-

diagnostická, poradenská a výchovno-vzdelávacia prax

OBSAH kazuistiky: spravidla obsahuje: 

rodinnú a osobnú anamnézu



diagnózu a prognózu



príslušné liečebné alebo nápravné opatrenia, ich priebeh a výsledky prípadne ich katamnestické sledovanie 80

DEFINÍCIE: ANAMNÉZA: pochádza z gréc. slova anamnézis = rozpomenutie. Charakterizuje sa ako zistenie stavu a podmienok pre problémom, teda všetkých relevantných informácií, ktoré súvisia s problémom, viedli k problému alebo sú jeho dôsledkom. Anamnéza môže byť osobná alebo rodinná. Osobná anamnéza môže byť zameraná na celkový somatický, neuropsychický a sociálny vývin, vrátane chorôb, úrazov, poškodení a na zistenie príčin a vývinu aktuálneho stavu problému. Rodinná anamnéza zachytáva rodinné , sociálne pomery, ich vývin a aktuálny stav KATAMNÉZA: z gréckeho slova kamimnésko = spomínam si. Vo všeobecnosti sa charakterizuje ako sledovanie priebehu problému od doby skončenia nápravy, poradenského pôsobenia až do konca problému jeho života. Katamnestické sledovanie sa robí u osôb, u ktorých sa predpokladá recidíva problému alebo jeho dôsledkov a tiež pri zrovnávaní výsledkov použitých metód, prostriedkov, ich účinnosti za dlhú dobu po skončení liečenia, terapie, nápravy a pod. DIAGNÓZA: z gréc. slova dia = zvlášť, oddelene, hĺbkovo a gnozis = poznávanie. Termín pôvodne používaný v lekárstve, postupne sa začal používať aj v ďalších vedných odboroch. Týmto pojmom sa označuje rozlišovanie, rozpoznávanie problémov a ich následkov. DIAGNOSTIKA: je činnosť odborníka, ktorej výsledkom má byť diagnóza. Ide o cieľavedomú

činnosť,

zameranú

na

rozpoznanie

podmienok,

priebehu

a výsledkov riešenia problému klienta. PROGNOSTIKA: je činnosť odborníka, ktorej výsledkom má byť prognóza. Ide o odbornú činnosť, zameranú na analýzu doterajšieho vývinu, súčasného stavu a na tendencie vývinu problému, jeho symptómov a dôsledkov u jedinca. Z týchto poznatkov je možné stanoviť reálnu prognózu. 81

DOKUMENTÁCIA: z lat. documentum = doklad. Je to súbor dokladov, informácií, správ, výsledkov vyšetrovaní, záznamov o stretnutiach s klientom, jeho správaní, o priebehu a výsledkoch nápravy, o významnejších zmenách vo vývine a aktuálnom stave klienta. TYPY kazuistík: Prípad klienta môže byť kauzisticky spracovaný a prezentovaný v niektorých z troch typov kazuistík. 1. Popis, história prípadu, niekedy sa nazýva i pojmom „životná história ( angl. case history). Týka sa osobných údajov o vývine, živote klienta. Má to byť súvislý, zmysluplný, ucelený obraz o danom človeku, v ktorom je všetko podstatné

s dôrazom

na

informácie

relevantného

problému.

Radenie

informácii je zväčša chronologické. 2. Rozbor, štúdium prípadu (angl. case study) je vlastne analýzou, vedeckým spracovaním

histórie

prípadu.

Okrem

funkcionálnych

vzťahov

sú

tu

relevantné determinančné vzťahy a kauzálne súvislosti, kauzálna analýza, diferenciálno-diagnostické, korekčné, terapeutické hypotézy či závery 3. Komplexná kazuistika obsahuje aj históriu prípadu aj rozbor, analýzu, štúdium prípadu. Tieto časti môže byť po formálnej stránke oddelené, ale môžu sa aj vzájomne prelínať - po fragmente z histórie prípadu nasleduje uvedenie fragmentu do kauzálnych súvislostí a potom ďalší krok do životnej histórie s následnou analýzou. Bez ohľadu na typ kazuistiky si jej autor musí vždy uvedomovať, že formulácie a závery

na

podklade

objektívnych

faktov

sa

uskutočňujú

v istom

presne

vymedzenom čase. Výsledky pozorovaní a vyšetrení sa týkajú človeka, ktorý je v ustavičnom vývine, v procese vývinovej, časovej postupnosti od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti. Len takto chápaná osobnosť klienta sa správne hodnotí a opísaná v kazuistike približuje odborníkovi, čitateľovi jej reálny obraz

- to

umožňuje poznať ju, preniknúť do jej podstaty, pochopiť ju a dedukovať z nej žiadúce závery a poučenia. 82

V literatúre sa nachádza i členenie na osobné a popisné kazuistiky, ktoré

sú

synonymné členeniu na popis – históriu a rozbor – štúdium prípadu DELENIE kazuistík z hľadiska komplexnosti: 1. čiastkové: týka sa iba niektorých znakov, stránok, vlastností klienta(napr. vzťahu k práci, soc. vzťahov, kognitívnych schopností a pod). podáva fragmentárny výsek celkového obrazu a nestačí na úplné poznanie. Môže však soc. pracovníkom pomôcť uvedomiť si a uľahčiť riešenie problémov 2. celkové : obsahuje najúplnejší, všestranný opis, obraz klienta, jeho kognitívnych, citových, vôľových, sociálnych a osobnostných znakov – vlastností. Je podstatne obšírnejšia ako čiastková kazuisitika, opiera sa o podstatne väčší, širší inventár údajov. z hľadiska spracovania: 1. voľná kazuistika: nemá vopred určený plán, uvádza znaky, osobitosti klienta, ktoré autor považuje za dôležité, významné pre opisovaný prípad. Radenie informácií nie je systematizované 2. kazuistika spracovaná podľa plánu: vypracovávaná je v súlade s prijatou dispozíciou, podľa pozorovacích hárkov, osobných listov a schém na vypracovanie osobnej kazuistiky či charakteristiky Kazuistický prístup sa uplatňuje i vo vedeckom výskume niektorých vied o človeku, napr. v medicíne, psychológii, pedagogike. Kazuistickej metóde z týchto typov najbližší rozbor, analýza, štúdium prípadu. Prínosy kauzistickej metódy pre výskum a vedu môžu byť rozmanité: •

môže ísť o overovanie súvzťažných metód, postupov a prostriedkov, o správnosť metodiky spracovania získaných informácií. Priebeh a výsledky skúmania prípadu poskytujú spätnoväzbovú informáciu, ktorá potvrdzuje alebo vylučuje metódy, postupy, prostriedky kauzistického skúmania

83

•

kauzistická metóda sa môže uplatniť pri novej problematike, pri získavaní prvých konkrétnych informácií o novom, neobvyklom syndróme či symptómoch. Popis a rozbor konkrétnych prípadov môže poskytnúť možnosť formulácie nových hypotéz

•

v rámci aplikovaného výskumu sa kauzistickou metódou môžu získať odpovede (hoci predbežné) na užší praktický problém – môže sa objasniť optimálnosť prostriedkov a metód korekcie, terapie, nápravy. Môže ísť len o reguláciu konkrétnej forme správania u klientov. Každý ďalší kauzisticky spracovaný prípad môže znamenať potvrdenie hypotéz vedeckého výskumu Kazustické štúdium má z výskumného hľadiska charakter intenzívneho modelu

alebo intenzívneho projektu v protiklade s extenzívnym modelom, projektom, v ktorom sa pracuje so skupinami osôb. Intenzívny projekt poskytuje určitú stálosť charakteristík zo strany klienta, umožňuje genetické pohľady – napr. na vývin porúch a ich relevantné faktory. Nedovoľuje širšie zovšeobecnenia – to sa môže robiť až po kauzistickom štúdiu reprezentatívneho množstva prípadov. Aj tak však výskumný

pracovník

musí

byť

pri

zovšeobecňovaní

obozretný

a prihliadať

k typickým charakteristikám študovaných prípadov. Napriek vlastným vedeckovýskumným obmedzeniam sa kauzistické štúdium stalo východiskom viacerých teórií – napokon ide o metodologicky náležitý postup od jedinečného k zvláštnemu a odtiaľ k všeobecnému. DRUHY kazuistík: Podľa zamerania, cieľ, ktorý sa kazuistikou sleduje, rozdeľujeme ich na tri základné druhy, ktoré sa od seba líšia obsahom a formou: 1. klinická kazuistika: patrí k najfrekventovanejším, bežná metóda práce v medicínskej

a psychologickej

praxi

a prenikla

i do

soc.

práce.

Ide

o relatívne voľnú prezentáciu a konfrontáciu výsledkov vyšetrení, vývinu „klinického obrazu“ na pozadí osobnej a rodinnej anamnézy s naznačením aktuálnych diagnostických, prognostických alebo terapeutických, nápravných hypotéz. Takáto kazuistika slúži často ako podklad pre odborné diskusie 84

a konzultácie práve preto, aby sa dosiahol jednotný náhľad na diagnózu, prognózu, na terapeutický, nápravný postup. Účel kazuistiky je čisto praktický, zameraný na pomoc konkrétnemu klientovi, bez akejkoľvek tendencie po zovšeobecňovaní.

S klinickými kazuistikami sa študenti

stretávajú pri orientačnej, priebežnej a súvislej praxi, kedy konfrontujú vlastné

poznatky,

skúsenosti

z praxe

s dokumentáciou

o jednotlivých

klientoch. Môžeme sa s ním však aj stretnúť v patologických, medicínskych, patopsychologických a sociálnopatologických disciplínach. Tiež môže byť súčasťou záverečných diplomových prác 2. učebnicová kazuistika: určená je odborníkom alebo študentom ako budúcim odborníkom. Jej cieľom je ilustrovať teoretický text o diagnóze, syndróme či symptóme alebo priebehu a výsledkoch korekcie, terapie, tréningu a pod. na rozdiel od klinickej kazuistiky nie je voľnou interpretáciou ale precíznym, diferencovaným opisom jednotlivého prípadu. Zameriava sa na to, čo má ilustrovať, pričom možno vynechať určité časti. Formálne a obsahovo musí spĺňať kritériá, ktoré sa kladú na literárnu prezentáciu učebnicového

textu.

Môžeme

sa

s ňou

stretnúť

v učebniciach,

vysokoškolských skriptách, v odbornej literatúre, prednáškach a seminároch 3. časopisecká kazuistika: prináša viac menej výnimočné prípady, teda nie bežné

ani

učebnicové.

Pod

výnimočnosťou

rozumieme

diagnosticky,

poradensky, nápravne, výchovne zaujímavý a podnetný prípad problému klienta. Čitateľ – odborník, tiež študent ako budúci odborník by mal z takejto kazuistiky získať nové informácie, stimuláciu pre vlastné rozmýšľanie a správanie pokiaľ sa stretne vo svojej odbornej praxi s analogickým prípadom. To je cieľ, kvôli ktorému sa kazuistiky v odborných periodikách uverejňujú. Podobne ako učebnicová kazuistika musí spĺňať požiadavku vysokej odbornosti a literárno-publikačné kritéria. Vyskytuje sa v odborných periodikách, sporadicky na prednáškach, častejšie v seminároch. Spoločné pre všetky tieto kazuistiky je to, že sú to posudky, referáty o práci s klientom, a tak je v centre práve to špecifické, jedinečné, individuálne a nie to čo je pre daný druh problému typické, všeobecne platné. 85

Teda v kazuistike soc.

pracovníka pôjde o zachytenie toho, čo je špecifické pre problém konkrétneho klienta. ROZDIELY medzi prípadovou štúdiou a kazuistikou Prípadová štúdia (case study) je súhrne spracovaná správa o konkrétnom prípade klienta, ktorý sa ocitol v sociálnej kolízii a na jej riešenie vlastnými silami nestačí. Správa obsahuje konkrétne údaje o klientovi, jeho rodine, vzdelaní, kamarátoch a pod. od presnosti a úplnosti správy môže závisieť úspešnosť alebo neúspešnosť klientových problémov. Pri spracovaní prípadovej štúdie spolupracuje soc. pracovník s inými odborníkmi, podieľajúcimi sa na riešení konkrétneho soc. prípadu ako aj so samotným klientom, s jeho užším a širším okolím. Vzhľadom na intímny charakter obsiahnutých údajov, je eticky neprípustné, aby boli jednotlivé prípadové štúdie uložené v spisovom materiály klienta verejne dostupné. Hlavným cieľom prípadovej štúdie je podrobné oboznámenie sa s problémami klienta, ich pochopenie a hľadanie primeraných riešení, ktoré v spolupráci s klientom majú viesť k náprave momentálneho nežiadúceho stavu. Prípadová štúdia je pracovnou metódou soc. pracovníka pracujúceho na rôznych úrovniach soc. praxe. Ako požadoval G. W. Allport prípadová štúdia musí sústrediť údaje o všetkých životných okolnostiach doterajšieho vývoja jednotlivca. Kazuistika (case history) je vedeckým spracovaním jednej prípadovej štúdie alebo ich väčšieho množstva. Spracováva sa väčšinou ex post, čiže po ukončení konkrétneho soc. prípadu s cieľom odhaliť príčiny, ktoré viedli k vzniku soc. kolízie ako aj možnosti najoptimálnejšieho riešenia danej soc. kolízie. Je to metóda vedeckého poznávania soc. reality, cieľom ktorej je vedecké zovšeobecnenie informácií získaných systematickou analýzou jednotlivých prípadových štúdií. Z hľadiska početnosti môžeme hovoriť potom o kazuistike jedného prípadu, cieľom ktorej je vedecké spracovanie konkrétneho prípadu alebo o kauzálnom vyhľadávaní faktov, čiže o sledovaní vopred stanovených objektívnych skutočností ( krádeže, úteky z domova, a pod) v štatisticky významnom počte prípadových štúdií. Pri kauzálnom vyhľadávaní faktov sa soc. pracovník zameriava na odhalenie príčin skúmaného javu. 86

Kazustika môže byť spracovaná vedecky, populárne-vedecky či pedagogicky SPOLOČNÉ črty obidvoch: Majú veľa spoločných znakov, čo v praxi sťažuje ich jednoznačné rozpoznanie: -

úplnosť faktov ( obidve sú založené na komplexnom súhrne všetkých dostupných zdrojov

-

orientácia ( oba sa orientujú na problém s cieľom nájsť optimálne možnosti riešenia)

21.TERÉNNA SOCIÁLNA PRÁCA V minulosti, skôr ako sa z dobrovoľnej pomoci vyvinula organizovaná pomoc – špecifická oblasť ľudskej činnosti označovaná pojmom sociálna práce, sa stretávame so snahou dobrovoľníkov hľadať a odhaľovať tých jedincov, ktorí potrebovali pomoc. Dobrovoľníci – väčšinou ženy, chodili do terénu, na miesta, kde sa ich klienti pohybovali. Koncom 19. a zač.20.storočia sa terénna práca objavila medzi základnými formami soc.práce a jej realizátori sa označovali ako vizitátori, návštevníci, technickí asistenti, terénni pracovníci a pod. Terénna sociálna práca je vykonávaná mimo inštitúciu, v ktorej soc. pracovník pracuje. DEFINÍCIA: terénna sociálna práca sa zameriava na jednotlivca, skupinu i komunitu, mapuje lokality z hľadiska výskytu patologických javov, vrátane výskumu – získavania, analýzy a spracovania spoznaných informácií o príčinách vzniku, charakteru a intenzite nepriaznivých situácií. Poukazuje na sociálne problémy v spoločnosti, riešenia problému a

no zároveň poskytuje klientovi možnosť

motivuje ho k zmene svojej sociálnej situácie v jeho

prirodzenom prostredí. Klenovský: terénna soc. práca je práca s klientom mimo inštitucionalálneho vzťahu. 87

V širšom poňatí:

terénnou soc. prácou označujeme prácu vo vzťahu

zamestnanca danej inštitúcie a jeho klienta, pokiaľ sa vykonáva mimo prostredia danej inštitúcie V užšom poňatí: za terénnu soc. prácu považujeme prácu s klientom alebo s jeho rodinou v prostredí jeho rodiny, návštevu klienta na jeho pracovisku alebo v inštitúcii, s ktorou nie je soc. pracovník v pracovnom pomere. Špecifická forma terénnej soc. práce je streetwork. Terénna soc. práca sa usiluje dosiahnuť (dostať) k cieľovým skupinám populácie. Kontaktuje jednotlivcov priamo v teréne, nečaká až si vyhľadajú pomoc sami. V praxi sa stretávame s dvomi smermi o jej vymedzenie: 1. podľa miesta jej výkonu: soc. pracovníci zamestnaní na ÚPSVR, soc. pracovníci na miestnych a obecných úradoch, sociálni pracovníci pracujúci v inštitúciách tretieho sektoru, sociálne sestry a probační pracovníci 2. podľa jej klientely: deti ulice, osoby závislé na návykových látkach, bezdomovci, patologickí hráči, prostitútky a prostitúti, skupiny jednostranne orientovanej mládeže (skinheads, hooligans, rowdies, graffiti. Klienti môžu byť aj delení na: nositeľov sociálno-patologických javov, mládež bezprostredne ohrozená

sociálno-patologickými

javmi,

mládež

alternatívnych skupín PRÁCA V TERÉNE SA ORIENTUJE NA:  špecifické skupiny, ktoré chceme osloviť  lokality, kde chceme pôsobiť  služby, informácie, materiály, ktoré budú distribuované  chovanie klientov, na ktoré sa chceme sústrediť TYPY terénnej sociálnej práce: Rhodes hovorí o troch typoch terénnej sociálnej práce:

88

príslušníčka

rôznych

1. nezávislá práca v teréne: realizuje sa nezávisle od inštitúcií a prebieha na rôznych verejných miestach, kde sa najviac pohybujú rizikové skupiny alebo jednotlivci 2. terénna sociálna práca v domácnostiach: podľa Rhodesa sa realizuje v domácnostiach drogovo závislých jedincov. Na Slovensku sa používa termín domáca terénna sociálna práce a je vykonávaná za účelom zistenia klientových podmienok, sanácia rodinného prostredia, posúdiť klientov nárok na dávky, realizácia opatrovateľskej alebo inej služby. U nás patrí k najrozšírenejším typom, jej cieľom je i odhaľovanie, zabraňovanie a predchádzanie príčinám vzniku a prehlbovania sociálno-patologických javov. 3. komunálna terénna sociálna práca:

sa uskutočňuje v inštitúciách alebo

organizáciách, ktoré zriaďuje priamo obec, môže ísť o krízové strediská, azylové ubytovne, školy, útulky a pod. MPSVR delí terénnu sociálnu prácu nasledovne: 1. práca v prirodzenom prostredí: návšteva rodiny 2. streetwork 3. vyhľadávacia činnosť V praxi sa stretávame aj s tzv. pričlenenou terénnou sociálnou prácou, ktorú vykonáva soc. pracovník v iných sociálnych zariadeniach (súdy, väznice, detské domovy a pod. MODELY terénnej sociálnej práce: Rhodes hovorí o ich zameraní: a) na jednotlivca b) na komunitu FÁZY terénnej sociálnej práce (Rhodes): 1. posúdenie potrieb: pred prácou v teréne musíme poznať, aké sú potreby lokality, v ktorej sa pohybujeme. Usilujeme sa o identifikáciu rozsahu a povahy problémov klientov, prostredia a tiež o poznanie existujúcich služieb v danom prostredí a posúdenie ich dostupnosti klientom 89

2. plánovanie

cieľov,

zámerov,

stratégií

a

postupov

intervencie:

pre

dosiahnutie cieľa je nutná jeho presná formulácia. 3. výber, nábor a výcvik pracovníkov v teréne: výber vhodných pracovníkov (vlastnosti: komunikatívnosť, dôveryhodnosť, rešpekt, hodnovernosť), nábor sa realizuje včas, aby sme mali možnosť posúdiť ich vhodnosť a výcvik ( mal by obsahovať úvod do terénnej soc. práce, výcvik komunikačných zručností, nácvik prevencie a zvládania relapsu, úvod do základných problémov zvolenej klientely, formy a spôsoby administrácie vlastnej práce, oblasť ľudských práv, možnosti spolupráce s inými odborníkmi) 4. realizácia terénnej sociálnej práce, riadenie intervencie: samotná intervencia je riadená, kontrolovaná a pravidelne vyhodnocovaná. Základným cieľom práce v teréne je osloviť najmä tých klientov, ktorí majú obmedzenú dostupnosť soc. služieb, ktorí nejavia záujem o pomoc v inštitúciách a ktorí vytvárajú špecifické skupiny klientov, ktorým sa neponúka pomoc len v sieti soc. služieb, ale rôzne zdravotnícke iné pomôcky na zníženie zdravotných rizík. Špecifický úsek terénnej soc. práce predstavuje fáza vyhodnocovania jej účinnosti. Hodnotíme dva na sebe nezávisle okruhy: a) pozitívne zmeny dosiahnuté v komunite b) hodnotenie pracovných výsledkov jednotlivých terénnych pracovníkov. Hlavné typy vyhodnocovania sú podľa Rhodesa: •

monitorovanie – priebežný systém vyhodnocovania, do akej miery je projekt úspešný z hľadiska plnenia stanovených cieľov programu. Monitoruje sa miesto, diaľka a druh kontaktu, poskytnuté služby a doporučenie k ďalším službám

•

vyhodnocovanie výsledkov

•

vyhodnocovanie postupov

HISTÓRIA terénnej sociálnej práce: USA – transformačný model •

transformácia prostredníctvom klubovej práce 90

•

zastrašujúci model

•

presahujúca práca s mladými

Nemecko •

MOBI – mobilná práca s mládežou

22.PROJEKTOVANIE AKO METÓDA SOCIÁLNEJ PRÁCE Projekt chápeme ako návrh na uskutočnenie určitého zámeru s určením spôsobu realizácie, ako konkrétny realizovateľný plán. Projekt možno chápať ako úlohu, ktorá má definovaný začiatok a koniec a zohľadňuje pôsobenie všetkých premenných faktorov nevyhnutných na dosiahnutie cieľa projektu. Je to konkrétny spôsob realizácie zámerov, ktoré chceme uskutočniť, alebo na základe projektu dokáže iná osoba tieto zámery zrealizovať. Metodické postupy projektovania v sociálnej sfére: •

V metodickom postupe soc. práce s klientom (soc. práca s jednotlivcom), ktorá prebieha po stanovení sociálnej diagnózy klienta je predpokladom začatia sociálnej terapeutickej činnosti. Sociálny pracovník vypracováva plán sociálnej práce s klientom, plán sociálnej terapie.

•

Nasleduje sociálny projekt, ktorý je zameraný na riešenie sociálneho problému so skupinou alebo zriaďovania inštitúcií. Zameraný je na :

Zvládnutie metodických postupov pri vypracovaní konkrétneho sociálneho projektu, Konfrontácia navrhovaného projektu s možnou mierou jeho skutočnej realizácie v konkrétnom prostredí. •

Makro projekt na úrovni regiónu (zameraný na riešenie regionálneho soc. problému, napr. navrhovanie na úrovni kraja či Slovenska).

•

Prognostický projekt ako prognostický model spôsobov riešenia globálneho sociálneho problému Slovenska, Európy, sveta. Jeho funkčnosť vnímame ako konfrontačný vzťah s vývinovými trendmi sociálneho vývoja, ktorý je zavŕšením

91

štúdia najmä pre tých u ktorých sa predpokladá, že sa budú zaoberať napr. analýzou soc. vývoja alebo rozvoja. Sociálny projekt je metodologické a organizačné určenie, činnosť určujúca spôsob, postup, predstavu zvládnutia konkrétneho sociálneho problému alebo úlohy. Sociálny projekt sa môže orientovať na rôzne sociálne oblasti v rôznych časových horizontoch. Vo všeobecnosti možno postup pri tvorbe projektu zhrnúť základné projektové role: Zadávateľ projektu- definuje vecný obsah projektových úloh a cieľ ktorý sa má dosiahnuť realizáciou projektu.Sústreduje sa na plánovanie, analýzu a etapu akceptačného testovania. Sponzor projektu- zabezpečuje a schvaľuje finančné krytie projektu a aktívne sa podiela na etape plánovania. Sponzor projektu spolu so zadávaťelom projektu menuje projektového manažéra ktorý zodpovedá za jeho operatívne riadenie. Riešiteľ projektu-realizuje celý projekt alebo určené časti projektu , zapája externých riešiteľov(dodávateľov) a realizuje zmluvne vymedzenú časť projektu. V prípade väčšieho počtu externých riešiteľov projektu sa odporúča definovať generálneho dodávateľa projektu a ostatný externí riešitelia sú jeho zmluvnými partnermi. Odberateľ projektu- inštitúcia, ktorá využije sociálny projekt na konkrétnu realizáciu, môže byť súčasťou dlhého vedeckého výskumu alebo koordinuje systém sociálneho projektovania na makroúrovni.

Metodika prípravy sociálneho projektu: •

Etapa plánovania a prípravy projektu

•

Odporúčanie celkového obsahu a štruktúry a jej jednotlivých komponentov,

•

Náčrt jednotného komunikačného jazyka a pracovných postupov,

•

Vzájomný vzťah a štandardnú postupnosť vykonávania jednotlivých etáp, 92

•

Rozdelenie sociálneho projektu na etapy so sledovaním logickej nadväznosti a postupnosti z pozície dosiahnutia cieľov,

•

Vymedzenie kompetencií zodpovednosti(zadávateľ, odberateľ, riešiteľ)

Najpodstatnejšia je predpríprava projektu kedy vstupujeme do terénu a písomne spracovávame jednotlivé podklady. Ujasňujeme a osvojujeme si nasledovné zložky sociálneho projektu: •

Analýza súčasného stavu sociálnej situácie,

•

Vytypovanie sociálneho problému

•

Zdôvodnenie projektu

•

Zistenie cieľov riešenia sociálneho problému,

•

Vytypovanie variantov sociálneho projektu

•

Výber najlepšej varianty riešenia soc. problému s preverením odborných a sprievodných kritérií ekonomickej, technickej únosnosti,

•

Hlavný cieľ projektu

•

Zmapovanie terénu,

•

Analýza problému,

•

Návrh, odporúčania riešení,

•

Náčrt riešiteľského projektu,

•

Použitá literatúra Po predbežnom ujasnení

problematiky vznikania soc. projektu môžeme

pristúpiť k práci na projekte- delí sa na dve časti: A. Prípravnú časť projektu- obsahuje uskutočnenie tých úkonov, ktoré nás oprávňujú samostatný projekt vypracovať. Ide o teoretickú a praktickú prípravu, ktorú možno zhrnúť do nasledovného postupu: •

Vytypovanie

soc.problému,

na

súčasného stavu sociálnej situácie, •

Zmapovanie sociálneho problému 93

základe

preskúmania

•

Analýza sociálneho problému

•

Návrh odporúčania riešení

•

Použitá literatúra (ktorá slúži ako pomôcka na verifikáciu serióznej prípravy)

V zmapovaní soc. problému vychádzame s konkrétnych údajov, ktoré sú dostupné, a ich možnej verifikácii v konkrétnych podmienkach, v ktorých chceme daný projekt realizovať. B. Vlastný projekt ku ktorému nás oprávňuje seriózna predpríprava, je vhodné rozdeliť na niekoľko tematických častí. Ich usporiadanie odporúčame tak, aby prvé dve časti boli logickom poradí a druhé dve časti nechávame na názor autora projektu. •

1. Časť- Technicko- organizačného charakteru soc. projektu – obsahuje

vecný

štylisticky

spolupracujúce

inštitúcie,

jasne

vyjadrený

osobu

názov

poverenú

projektu, vedením,

spracovateľa,autora,realizátora projektu. •

2.Časť má charakter, cieľovo obsahový- z účelu a zámeru zo spoločenskými potrebami a cieľmi vyvodzujeme cieľ alebo ciele projektu ktoré vyplývajú s z prípravy projektu a plne sa využívajú návrhy a odporúčania riešení. ciele rozdeľujeme na krátkodobé a dlhodobé a dbáme na to, aby boli artikulované jasne, jednoznačne a obsahovo presne.

•

Nasleduje časový rozpis, Finančný rozpočet, Prílohy

•

Štýl

projektu-

používaný

v soc.

projekte

využíva

odbornú

terminológiu, jasné formulovanie myšlienok bez podmieňovacích spôsobov •

Praktická verifikácia- Ako verifikačný prvok používame taký postup pri tvorbe soc. projektu, aby zrealizovanie projektu nerobilo problémy odborníkovi zo sociálnej sféry.

94

23.SVOJPOMOCNÉ SKUPINY Svojpomocné skupiny predstavujú najvýraznejšie rastúcu formu pomoci vo svete. Potreba človeka niekam patriť, narastá spolu s rýchlym nástupom spoločenských zmien. Stále viacej ľudí sa ocitá v izolácii z dôvodu sťahovania do mesta, nemajú priateľov, anonymita veľkých miesť vyvolávaj pocity osamelosti a odcudzenia. Svojpomocné skupiny nahrádzajú niekdajšie tradičné komunitné usporiadanie, zvlášť dedinské. Svojpomocné skupiny predstavujú „pozitívny soc. fenomén poukazujúci k emancipácii človeka i k premene chápania vzťahu odborník – laik“. Prekonávanú asymetriu vzťahu vznikajúceho medzi profesionálnym poskytovateľom pomoci a klientom. Členstvo v tejto skupine nie je stigmatizujúce, založené je na demokratických princípoch. Prijímanie pomoci ale zároveň aj jej poskytovanie, zbavuje

človeka

pocitu

bezmocnosti

a závislosti.

Sú

dôležitou

silou

v neprofesionálnej časti komunity a reagujú na súčasnú potrebu väčšieho výberu spôsobov poskytovaných soc. pomocou. Hnutie svojpomocných a podporných skupín sa rozvíja od 70.rokov 20.stor., jeho

rozvoj

súvisí

s narastajúcou

potrebou

medziodborovej

spolupráce

v terapeutických týmoch, akčných iniciatívach a organizáciách, rozšírilo poňatie role soc. pracovníka, ktorý je často prizývaný k školeniu dobrovoľníkov organizujúcich skupiny. Potrebu podpory svojpomocných skupín označuje Heap ako kritickú výzvu pre budúcnosť skupinovej praxe v medzinárodnom merítku. HISTÓRIA Svojpomocné skupiny začali vznikať v Anglicku, neskôr sa preniesli do USA. Nazývané sú aj skupinami vzájomnej pomoci. Rok 1935 - Anonymní alkoholici – doposiaľ najväčšia svojpomocná skupina. Bill W. a dr. Bob pomohli jeden druhému zostať triezvy Rok 1970 -

vznik nových skupín v hnutí Anonymných alkoholikov (AA) –

skupiny pre ľudí úzko spojených s alkoholikmi tzv. Al-Anon, a tiež skupiny detí žijúcich s rodičmi alkoholikmi – Alateen.

95

Polovica 80. rokov – právnik z Wall Street a bankár Luce – založenie skupiny Anonymných fundamentalistov (ľudia, ktorí sa chcú zbaviť rigidného trvania na princípoch a hodnotách viery, ktorá ich robí netolerantnými) Ďalšie skupiny napr.: Anonymní hráči, Recovery In (organizácia pomáhajúca ľuďom majúcim psychické problémy)atď. DEFINÍCIA: svojpomocné skupiny sú skupiny ľudí, ktorí sa vyhľadali sami navzájom na základe rovnakej potreby alebo typu problému. Majú spoločný étos

neoficiálnosti,

dobrovoľnosti,

solidarity,

bezprostredných

a nehierarchických vzťahov. Profesionáli na ich činnosti buď neparticipujú vôbec alebo len veľmi obmedzene, prizvaní sú ako hostia. Sú účinnou pomocou a dostupnou možnosťou ako sa zbaviť bezmocnosti a pretvárať ťažkú situáciu, adaptovať sa na zmenu podmienok alebo naopak zmeniť svoju situáciu. Doposiaľ neexistuje presná definícia svojpomocnej skupiny. Dôvody vzniku svojpomocných skupín: •

odcudzenie: alkoholici, rodičia detí s Downovým syndrómom

•

stigmatizácia

•

rozpad, pokles významu tradičných integrujúcich štruktúr

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY svojpomocných skupín: •

výlučnosť – ojedinelosť: členovia sú v niečom, čo ich spája iní než ostatní, aby sa so svojimi problémami vyrovnali musia sa spojiť a odizolovať sa od okolitého prostredia

•

otvorenosť: vzťah prebieha bez cenzúry, komunikácia je necenzorovaná. Ľudia sa otvoria vtedy, keď môžu hovoriť o probléme so zainteresovanými, nie s nezainteresovanými, ktorí by problém nepochopili

•

podpora: maximálna akceptácia členov

6-ASPEKTOV svojpomocných skupín – ako pracujú: 1. podporovať psychologický význam skupiny 96

2. mať ideológiu, ktorá slúži ako filozofický protijed voči ľuďom okolo skupiny 3. dať príležitosť pre spoveď, katarziu, vzájomnú kritiku 4. poskytnúť modelové roly 5. naučiť sa účinnú stratégiu zvládania každodenných problémov 6. vytvoriť sieť soc. vzťahov FORMY a PODPORY v spojpomocných skupinách: o

výmena informácií a skúseností: poskytovanie informácií, vysvetľovanie, tabu strachu, cvičenie sa samostatnosti

o

psychoemocionálna podpora

o

dodáva vieru , nádej vo vlastné sily

o

vytvára sa tu atmosféra, ktorá dáva predpoklad, aby človek hľadal nový zmysel života a perspektívu

o

prekonanie soc. izolácie skutočnej ( som sám), domnelej ( cítim sa sám, osamelý)

o

praktická podpora

o

zastúpenie záujmov

o

poradenstvo

o

organizátorské schopnosti

DRUHY svojpomocných skupín: Sagarin uvádza dva druhy: 1. prvý druh sa usiluje o zmiernenie vlastného nevhodného (deviantného správania)napr. anonymní alkoholici 2. druhý druh usiluje o zmenu deviantného správania iných. Iný druh svojpomocných organizácii sú hnutia za občianske práva. Iní autori hovoria o týchto druhoch skupín: •

pre fyzické a duševné choroby

97

•

pre zmenu návykového správania

•

na prekonanie krízy spojenej s náhlou zmenou

•

skupiny určené pre priateľov a príbuzných osôb s duševnými problémami

TYPY svojpomocných skupín (Levin, Perkins): 1. skupiny

tvorené

ľuďmi,

ktorých

stav

alebo

situácia

vedie

k určitej

diskvalifikácii z kategórie „normálnych“ ľudí. V dôsledku svojho správania alebo rysov, charakteristík, sú predmetom soc. izolácie, stigmatizácie, posmechu, ľútosti či soc. trestania – AIDS, homosexuáli... 2. skupiny tvorené ľuďmi žijúcimi v stigmatizujúcich podmienkach, ktorí sami môžu trpieť v dôsledku problému, ktorý majú osoby s nimi žijúce – napr. deti alkoholikov 3. skupiny tvorené ľuďmi, ktorí majú spoločné problémy – napr. rodičia diabetických detí, detí s rakovinou a pod. 4. skupiny organizované okolo etnických, náboženských, či rasových zväzkov, ktorých cieľom je vzájomná pomoc pri zabezpečovaní vzdelania, rekreácie, kultúrnej ochrany, poistenia ... 5. skupiny organizované po kvázi politickej línii na ochranu určitých špecifických záujmov – skupiny daňových poplatníkov usilujúcich sa o obmedzenie daní, občianskej organizácie... DôVODY VSTUPU do skupín – zoradené podľa dôležitosti 

záujem o ženské otázky – napr. bolestné pocity týkajúce sa vlastného ženstva



hľadanie pomoci – riešenie okamžitých alebo dlhšie trvajúcich problémov



soc. potreby – osamelosť, uzatváranie manželstva



politická aktivácia – posilnenie sebavedomia, túžba stať sa aktívnym v hnutí



sex. Uvedomenie – preskúmanie sex.vzťahov k mužom i ženám, porozumenie pocitom vlastného tela



zvedavosť

ÚSPEŠNOSŤ svojpomocných skupín: 98

•

možnosť členov skupiny nájsť spoločné znaky svojich problémov – poskytovanie informácií

•

schopnosť skupiny každého prijať, vtiahnuť do vnútra diania a mať hlboké pochopenie pre to, čo skôr bolo skrývaným problémom každého z členov skupiny

•

zhovievavosť, rovnosť a súdržnosť dávajú skupine silu

•

sklon členov prijať filozofiu, ktorá im umožňuje prehodnotiť

príčinu ich

problémov a tak zmeniť svoje správanie NEÚSPECHY svojpomocných skupín: •

dôsledky práce v skupine sa často odrážajú v zmenených vzťahoch k druhým ľuďom, spravidla k členom rodiny – vznikajú konflikty medzi manželmi, rodičmi a deťmi, rodičia sa môžu cítiť previnilo za to, ako zastávajú rodičovské úlohy

•

pretože nikto zo skupiny nie je odborníkom na psychológiu, ani nemá soc. vedomosti, môže byť nevhodným spôsobom odhalený duševný nedostatok člena skupiny a ten nemusí byť schopný uniesť také náhle poznanie

•

škodlivá môže byť aj prehnaná potreba meniť druhých ľudí, taktiež samoľúbosť alebo pesimizmus dominantného člena skupiny

•

u niektorých členov sa môže prejaviť časom pocit nadradenosti nad druhými ľuďmi

Svojpomocné

skupiny

t.

j.

také

spolupracujúce

skupiny,

ktoré

sprostredkovávajú kontakt pacientov s pacientami toho istého ochorenia alebo postihnutia. Pre časť postihnutých znamená účasť v svojpomocných skupinách efektívnu pomoc. Práca tohto typu skupín by mala byť podporovaná všetkými profesiami a inštitúciami zdravotníctva. Vo svojej činnosti sa svojpomocné skupiny zameriavajú na tieto oblasti podpory: •

výmena informácií a skúseností

•

psychoemocionálna podpora 99

•

prekonávanie soc. izolácie

•

praktická podpora

•

zastúpenie záujmov

24.MANAŽMENT V SOCIÁLNEJ PRÁCI manažment vznikol z anglického

„to manage“ = riadiť, viesť, organizovať,

spravovať, dosiahnuť ciele. DEFINÍCIA: manažment je jedna z najdôležitejších ľudských činností. Je to proces slúžiaci na dosiahnutie cieľov organizácie. Je to teória a prax riadenia organizácie v podmienkach trhového hospodárstva Môže sa chápať v štyroch významoch: •

ako proces

•

ako profesia

•

ako vedná disciplína

•

ako umenie

HLAVNÉ ÚLOHY manažmentu: 1. riadenie a organizácia 2. riadenie pracovníkov 3. riadenie operácií a výroby 100

ZÁKLADNÉ KONCEPCIE manažmentu: 1. vznikla v prvopočiatkoch, keď sa táto ľudská činnosť nenazývala ešte manažmentom. 2. druhá generácia manažmentu vznikla na prelome 19. a 20. stor. , príčinou boli zmeny v kapitalizme, v ekonomickom a spoločenskom systéme. O prelom sa zaslúžil triumvirát klasikov Taylor, Weber, Fayol 3. tretia generácia manažmentu chápala manažment ako podnikový, riadenie podnikových činností v subjektoch produkujúcich zisk 4. štvrtá generácia uvádza, že manažment je potrebný vo všetkých organizáciách, nielen výrobných a produkujúcich zisk, ale aj v nemocniciach, univerzitách, štátnej správe a pod. PERSONÁLNY MANAŽMENT Predstavuje neoddeliteľnú súčasť celkového manažmentu podniku. Je záležitosťou všetkých manažérov a vedúcich tímov ( vrcholový manažment, línioví manažéri a personálny útvar, virtuálny personálny útvar) Cieľ:

dosiahnuť

rozmiestňovania

konkurenčnú schopných

výhodu a oddaných

prostredníctvom zamestnancov

strategického na

základe

integrovanej sústavy kultúrnych a personálnych postupov. Úlohy:

zabezpečenie

dostatočného

počtu

zamestnancov,

zabezpečovanie

profesijnej a kvalifikačnej štruktúry a zosúladenie správania zamestnancov s cieľmi podniku. Personálna politika je tvorená stabilnými pravidlami a opatreniami usmerňujúcimi správanie zamestnancov pri plnení záverov a cieľov podniku. Pri zaobchádzaní so zamestnancami bude zvolený taký prístup, ktorý je v súlade s podnikovými hodnotami Program personálnej politiky: metódy, zdroje a časové vymedzenie realizácie stanovených cieľov personálnej politiky.

101

Jednou z najdôležitejších úloh personálneho manažmentu je získavanie nových zamestnancov. Metódy na to využívané sú: inzercia, internet, vývesky, letáky, spolupráca so školami, pomoc personálnych inštitúcií, personálny leasing Výber zamestnancov predstavuje proces, v ktorom sa rozhoduje o tom, ktorý uchádzač je najvhodnejší na obsadenie daného pracovného miesta. Možnosti získania informácii, na základe ktorých sa rozhoduje je: dotazník, životopis, referencie, výberový rozhovor Medzi ďalšie úlohy personálneho manažmentu patrí

vzdelávanie a rozvoj

zamestnancov, hodnotenie a zvyšovanie pracovného výkonu, odmeňovanie. ETIKA v manažmente Etika je pojem pochádzajúci z gréckeho slova éthos = zvyk, obyčaj, správanie. Ako filozofická disciplína sa zaoberá skúmaním morálky, hlavným predmetom etiky je byť dobrý človek. Podnikateľská etika skúma a vyjadruje, čo je správne a nesprávne, dobré a zlé v ľudskom

správaní

v kontexte

podnikania.

Skúma

morálne

opodstatnenie

podnikateľských organizácií a nie je závislá od geografických hraníc. Sociálna zodpovednosť manažérov – táto koncepcia vznikla začiatkom 20. stor. predstavuje ochotu, morálnu a kvalifikačnú pripravenosť vedúcich pracovníkov riešiť dôsledky za svoje konanie vo vzťahu k vnútornému a vonkajšiemu prostrediu a rešpektovať jeho potreby. Má niekoľko aspektov: sociálnu povinnosť, sociálny ohlas a sociálnu citlivosť. Základné a principiálne otázky manažérskej etiky: 1. ochrana nedotknuteľných ľudských práv pracovníkov podniku 2.

vysvetlenie

osobnej

zodpovednosti

jednotlivca

v konflikte

medzi

etikou

a úspechom v podnikaní. Etické kódexy regulujú individuálne alebo skupinové správanie z morálneho hľadiska. Kódex organizácie by mal obsahovať politiku správania v určitých špecifických oblastiach, ako je: •

dôvera

•

konflikt záujmov

•

prijímanie darov 102

•

sexuálne obťažovanie

•

rovnocenné práva zamestnancov

•

bezpečnosť práce

•

zdravotná starostlivosť a pod.

MANAŽMENT v soc. práci Potreba koordinovať, riadiť a viesť ľudí za účelom dosiahnutia určitých výsledkov a cieľov existovala od nepamäti. Štát a cirkev boli prvými organizovanými inštitúciami. DEFINÍCIA manažmentu vhodné pre soc. prácu: manažment je proces tvorby a udržovanie prostredia, v ktorom jednotlivci pracujú spoločne a účinne dosahujú vybraných cieľov Manažment

je

proces

optimalizácie

využitia

ľudských,

materiálnych

a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľa. Manažmentom sa chápe i skupina ľudí, ktorá vykonáva v danej inštitúcii riadiacu činnosť Poskytovanie soc. služieb sa značne líši od podnikania alebo iných oblastí riadenia, nepatrí do komerčného podnikania, v tejto oblasti nejde o dosahovanie ziskov. Zmyslom a cieľom organizácií vykonávajúcich soc. prácu je pozitívna zmena v živote človeka – klienta. Soc. práca je nástrojom zmeny v živote človeka. V oblasti soc. práce sa manažment využíva ako nástroj umožňujúci organizáciám koncentráciu na skutočnom poslaní, na kvalitnej odbornej práci v prospech klientov. V teórii manažmentu je len veľmi málo metód vyvinutých špeciálne pre oblasť soc. práce, väčšina metód bola vytvorená pre potreby komerčných podnikov. Tieto metódy platia ako všeobecné návody, nerešpektujú odlišnosti v soc. práci, preto je ich treba pri aplikácii v tejto oblasti modifikovať.

103

Manažér = vedúci pracovník, musí mať určité osobnostné vlastnosti: schopnosť viesť ľudí, schopnosť a ochota počúvať iných, ochota komunikovať, dôslednosť, zmysel pre zodpovednosť, schopnosť nadhľadu a odstupu, určité morálne kvality, soc. inteligencia, znalosti z odboru. Základné úlohy manažéra: 1. definícia cieľov: vedúci pracovníci sú nositelia poslania organizácií, dôležité je preto pre nich sledovať určité ciele a hľadať odpoveď na otázku, čo robíme. V soc. práci sú ciele vymedzené statusom organizácie, druhá otázka je ako to robíme 2. určovanie priorít a práca s časom: pre praktické riešenie problémov je potrebné poznať poradie dôležitosti úloh, priority. 3. prevencia chýb: neustále sledovať chod organizácie, schopnosť odhaliť slabé miesta

a chyby, operatívne ich odstraňovať. V soc.práci nemôže

očakávať tak intenzívnu spätnú väzbu od klientov ako je tomu v komerčnej sfére, reflexia chodu organizácie je preto obtiažna. 4. orientácia na klienta: pochopiť potreby klienta, potreba pochopiť komplexný charakter soc. služieb a potreba rešpektu k príjemcovi, ako k svojprávnemu a slobodnému jedincovi, ktorý má právo voľby. Sociálny sektor Z hľadiska riadenia túto oblasť delíme na: 

oblasť soc. služieb spadajúce do úradov štátnej správy: napr. odbory soc. vecí na mestských úradoch



oblasť inštitúcií, ktoré sú zriaďované štátom: ústavy, DD, reedukačné domovy a pod.



organizácie zriaďované obcami al. miestnymi úradmi: široká škála zariadení, napr. domovy dôchodcov



neštátne alebo neziskové organizácie: občianske združenia, nadácie, účelové zariadenie cirkví

Organizácia = skupina ľudí zložená zo špecialistov, ktorí pracujú na spoločnej úlohe. Vytvorená je účelovo a nie je založená na psychologickej prirodzenosti 104

človeka ani na jeho biologických potrebách. Z hľadiska manažmentu sú základnou jednotkou, tvoria soc. sieť či soc. sektor. Manažment ako proces riadenia organizácie = súhrn činností umožňujúce premeniť poslanie vo výkonnosť. Patria sem činnosti ako: analýzy, výskumy, plánovanie, tvorba stratégií, marketing, koordinácia, komunikácia, kontrola Má dôležitú úlohu pri maximálnom využívaní zdrojov pre dosiahnutie zvolených cieľov a naplnenia poslanie organizácie. Zdroje rozlišujeme: materiálne a technické, finančné, ľudské a nadstavba. FINANCOVANIE Historicky sa financovanie soc. služieb a špecializovaných organizácií datuje do obdobia industralizácie, vo feudálnom systéme bolo vecou feudála alebo panovníka či sa venoval chudobným a chorým, či podporil soc. aktivity. Delenie organizácií v závislosti od financovania: •

príspevkové: zriaďované štátom s právnou subjektivitou

•

rozpočtové: zriaďované štátom bez právnej subjektivity

•

zriaďované obcami, VÚC

•

rôzne typy neštátnych neziskových organizácií s právnou subjektivitou

Zdroje financovania soc. služieb 1. nárokové: forma dotácie zo štátneho alebo mestského rozpočtu, týka sa príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré zostavujú svoje rozpočty, ale tie sú ďalej upravované nadriadenými organizáciami a čerpané vždy v rámci jedného rozpočtové roku. 2. grantové financovanie neštátnych subjektov: nenárokovosť. Nemajú právny nárok na pridelenie financií, musia podať svoje žiadosti formou projektov podľa určitých pravidiel a žiadosť musí byť schválená príslušnou grantovou komisiou, ale nemusí byť schválená

105

3. príspevky a spoluúčasť klientov: u štátnej ústavnej starostlivosti býva upravený príslušnou legislatívou. U súkromných poskytovateľov je to vec dohody medzi organizáciou a klientom 4. nadácie a darcovia: špecifický zdroj. Závislé je na kvalitách manažmentu, ich schopnosti komunikovať. Môže ísť o nadácie zamerané na financovanie širokého spektra aktivít alebo na účelovo zriadené financovanie konkrétnej aktivity, napr. Konto bariéry.. Darcovia = donori 5. verejné zbierky: upravené je ich vyhlasovanie legislatívne, zameriavajú sa na podporu konkrétnych aktivít, majú rôzne formy

25.VÝSKUM V SOCIÁLNEJ PRÁCI DEFINÍCIA: sociálny výskum je základná forma činnosti, ktorá podľa zavedených vedeckých metód techník a procedúr, má za cieľ získať pravdivý obraz skúmaného predmetu. Je produkovaná nových poznatkov a riešime ním soc. problémy. Rozlišujeme: -

základný výskum

-

aplikovaný výskum

ETAPY VÝSKUMU: 1. výber problému

- štúdium literatúry a problému

2. vypracovanie hypotéz -stanovenie indikátorov pre premenné v hypotézach 3.zostavenie plánu výskumu -výber vzoriek, metód 4. zber dát, analýza dát -interpret. dát a napísanie správy V sociálnej práci sa využíva: 1. popisný výskum - zisťuje a popisuje za akých okolností došlo k soc. javu 2. koleračný výskum - zisťuje koleráciu s inými soc. javmi 3. experimentálny výskum 4.terénny výskum 106

-

Od začiatku sa soc. práca vyvíja na základe teoretických poznatkov a výsledkov výskumu. Výsledky výskumu sa týkajú samotných klientov a príčin ich soc. problémov, ich soc. prostredia, hmotného zabezpečenia a používania postupov riešenia. Výskumom sú sledovaní i soc. pracovníci, vplyv SP na ich osobnosť a sociálny status. V individuálnej SP sa uplatňuje monografická metóda - používali ju KrakešováDošková, Ricmondová Ďalšie výskumné metódy - štatistické, zarovnávacie, typologické. Experimentálna

metóda

-

nemožno

ju

použiť,

nakoľko

nie

je

možné

experimentovať ani s jedným človekom v tom zmysle, že by sme mu zhoršili jeho životné podmienky alebo odopreli adekvátnu pomoc. V 80. r. vznikol nový druh výskumu - výskum prostredníctvom činností - cieľom je obohacovať a uvedomele rozvíjať SP, ktorá mení človeka v jeho mnohostranných dimenziách a vytvárať jeho vzťahy k ostatným ľuďom a komunitám. Sociálny pracovník ako odborný spotrebiteľ výskumu by mal: -vedieť formulovať otázky a problémy, kt. je treba študovať -účinne spolupracovať pri výskume, aby lepšie porozumel interpretovaným výsledkom a vedel ich používať -byť vyškolený v základných metódach sociologického výskumu a štatistiky Soc. výskum by sa mal zamerať na plnenie nasledovných úloh: 1. systematický výskum životnej úrovne, rodiny, zamestnanosti, povolaní 2. prieskum soc. situácie obyvateľstva zvlášť marginalných skupín 3. monitorvanie trhu práce 4. výskum demografických procesov a životných podmienok obyvateľstva 5. monitorovanie fungovania jednotlivých subsystémov - štátne dávky soc. pomoci, soc. poistenia

107

Koncepčné zameranie soc. výskumu v časovom horizonte 5 rokov na oblasti: -

politiky zamestnanosti,

-

regionálnych trhov práce,

-

rodinnej politiky,

-

sociálno-ekonomických podmienok života obyvateľstva,

-

výskumu povolania,

-

soc. systému a soc. poistenia,

-

soc. pomoci,

-

kolektívnych pracovných vzťahov, organizácie a podmienok práce

sociálny výskum na Slovensku sa opiera o hlboko zakorenené soc. cítenie obyvateľstva s dlhoročnou tradíciou svojho uskutočňovania. Vznik výskumu práce a soc. zabezpečenia ako hlavnej súčasti soc. výskumu sa datuje do druhej dekády 20. stor. V roku 1964 – na Slovensku vznikol Výskumný ústav práce a Výskumný ústav životnej úrovne, v roku 1984 sa zlúčili do Výskumného ústavu soc. rozvoja a práce. Od r. 1990 – Výskumný ústav práce, soc. vecí a rodiny v Bratislave

26.KOMPARATÍVNA SOCIÁLNA PRÁCA Na báze komparácie t. j. vedeckého porovnávania, sa v rámci komparatívnej soc. práce sleduje a porovnáva soc. práca ( a to ako v rovine teoretickej, tak v rovine

praktickej)

v jednotlivých

krajinách,

ale

tiež

sa

uskutočňuje

komparácia v zmysle vlastného historického vývoja atď. Komparatívna čiže porovnávacia soc. práca

sa zaoberá porovnávaním už

existujúcich systémov soc. práce. Komparatívna soc. práca sa zameriava na porovnávanie dvoch alebo viacerých existujúcich soc. systémov, a to ako v teoretickej, tak v praktickej rovine. Obohacuje teoretický systém soc. práce poznatkami o: o

iných soc. systémoch

o

o vývojových štádiách 108

o

o zhodných či rozdielnych činiteľoch vyvolávajúcich zmeny v oblasti soc. práce

Komparácia = porovnávanie -

vyhľadávanie objektov alebo javov, ktoré majú spoločné črty

-

metóda poznávania použiteľná vo všetkých vedách a v mnohých vedách sa aj používa

komparácia je všeobecná operácia myslenia, ktorá vyúsťuje do zistenia či sú dva predmety alebo javy rovnaké, podobné alebo odlišné. Ten istý jav môže byť z istého hľadiska odlišný, preto si treba uvedomiť hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje. Komparácia ako metóda sociálnej práce: -

vedecké porovnávanie dvoch a viac. objektov komparácie

-

využíva metodiky analýzy a syntézy

Zákon komparácie: V soc. práci nikdy neporovnávame celok naraz - len javy a veci toho istého charakteru Dvojstupňový komparačný systém: 1. porovnávanie zvolených subsystémov (služby, status soc. pracovníka, vzdelávanie ) 2. porovnávanie jednotlivých celkov Delenie komparácie: •

horizontálna - porovnávanie jednotlivých soc. systémov vo svete v súčasnosti

•

vertikálna - porovnávanie v rámci historického vývoja

OBJEKT KOMPARÁCIE je: 1. konkrétny soc. systém: - praktická soc. práca - systém soc. zabezpečenia - soc. organizácia a úroveň soc. starostlivosti 109

-soc. služby - soc. sieť 2. profesionálna príprava soc. pracovníkov, ktorá sa delí na: -

prípravu zabezpečovanú v školskom systéme: v rámci školského systému sa komparatívna soc. práca zameriava na vypracovanie komparatívnych štúdií medzi jednotlivými školskými systémami, v oblasti

- curicul, sylabov,

odporúčanej literatúry, rozloženia vzdelávania medzi teóriu a prax, spôsob ukončenia, možnosť pokračovať v postgraduálnom štúdiu a pod. -

prípravu zabezpečovanú v rámci zamestnávateľského systému: predmetom záujmu

je

existencia

profesionálneho

vzdelávania

v rámci

zamestnávateľských systémov a profesijných organizácií, ktoré vyplýva z rešpektovania

princípu

permanentného

zvyšovania

si

kvalifikácie.

Porovnáva sa povinnosť zúčastňovať sa tohto vzdelávania ako predpoklad výkonu profesie, formy a spôsoby organizovania, poskytovatelia vzdelávania v rámci zamestnávateľských systémov atď. Komparácia jednotlivých systémov môže byť zameraná: 1. mimo vlastné domáce systémy ( vtedy ide o komparáciu napr. slovenského a českého, slovenského a nemeckého a pod.) 2. toho istého soc. systému z hľadiska jeho vývoja. V tomto prípade ide o o porovnávanie dvoch historicky vzdialených soc. systémov, s cieľom zistiť skutočnosti pôsobiace zmeny v soc. systéme krajiny. Pre komparatívnu soc. prácu platí, že: 1. v rámci komparácie sa porovnávajú len tzv. súrodé javy, čo vyplýva z princípu komparability 2. objekty, vlastnosti, metódy, procesy atď, ktoré chceme porovnávať, musia byť presne vymedzené. Po zadefinovaní predmetu komparácie nadobúdajú postavenie komparačnej jednotky

110

3. pri samotnom procese komparácie je potrebné zvážiť vplyv komparačnej situácie, ktorá je tvorená vzájomným pôsobením porovnávaných faktorov a kontextuálnych faktorov v procese komparácie špecifickou oblasťou, ktorou sa právny model v teoretickej rovine zaoberá, je komparácia

jednotlivých

štátnych

právnych

systémov

z oblasti

soc.

zabezpečenia, poistenia a pod. , pričom môže ísť o komparáciu dvoch a viac národných

systémov

navzájom

alebo

o komparáciu

národného

systému

s celoeurópskymi a celosvetovými štandardami a pod.

27.SOCIÁLNOPATOLOGICKÉ JAVY Z POHĽADU SOCIÁLNEJ PRÁCE DEFINÍCIA: sociálna patológia je súhrnný pojem pre

označenie chorých,

nenormálnych, všeobecne nežiaducich spoločenských javov . Patria sem aj sankcionované formy deviantného správania, ako aj štúdium príčin ich vzniku a prevencie. Ako prvý použil tento pojem Spencer, ktorý hľadal paralelu medzi sociálnou a biologickou patológiou. Durkheim považoval sociálnu patológiu za vedu o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré sa odchyľujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života soc. celkov. Hovorí o obtiažnosti presne stanoviť, čo je patologické, lebo nevieme dobre stanoviť, resp. definovať normalitu. Pojem normalita - za normálne možno pokladať soc. javy, procesy a situácie, ktoré sú výsledkom konsenzu (všeob. súhlasu) a nepotrebujú vždy nejaké osobitné zdôvodnenie. Tento pojem sa skôr podarí definovať prostredníctvom

spoločenských

vzťahov,

prevládajúcich

spoločenských

rol,

postojov, vzorcov správania a pod. Bláha používa pojem sociálna patológia na zdôraznenie porúch soc. procesov a soc. zariadení vo funkcii determinantov individuálnych a hromadných porúch.

111

Súčasné chápanie: sociálna patológia vo všeobecnosti znamená skúmanie negatívnych javov, vyskytujúcich sa v spoločnosti – sociálnopatologických javov. PRÍSTUPY k vysvetľovaniu sociálno-patologických javov: -

biologické

-

rasistické

-

psychoanalytické

-

sociologické

-

komplementárne

-

mnohofaktorové

-

teória anómie: Durkheim, Merton

-

teória subkultúry a kontrakultúry: Bell, Cohen

-

teória etiketovania alebo stigmatizácie - nálepkovania

sociálno-patologické teórie - vychádzajú z predpokladu, že v spoločnosti jestvujú dlhodobo

štrukturálne

nedostatky,

ktoré

postihujú

členov

spoločnosti.

Najefektívnejším spôsobom boja je prevencia. Sociálna prevencia sociálno-patologických javov je vytváranie soc. podmienok na základe potrieb, hodnôt, možností, noriem soc. systému, ktoré majú systémový a súčasne individuálny vplyv na predchádzanie, vznik, prehlbovanie či zánik rôznych druhov sociálno-patologického vývoja. Na prelome 20. storočia za patologické javy boli považované: 

sebevražednosť



alkoholizmus



homosexualita



prostitúcia



rozvodovosť



nezamestnanosť



vojna

neskôr sa pridali 

narkománia 112



drogové závislosti



násilie a agresivita

V súvislosti so sociálno-patologickými javmi sa najčastejšie stretávame s týmito javmi: -

soc. deviácia,

-

anómia,

-

subkultúra a kontrakultúra,

-

chudoba,

-

agresia, agresivita a hostilita (s tým súvisiace páchanie násilia na ženách a deťoch, kriminalita, zvlášť kriminalita mládeže),

-

prostitúcia,

-

homosexualita,

-

alkoholizmus a ostatné závislosti,

-

samovraždenosť,

-

rozvodovosť a pokles pôrodnosti

-

osobitný

problém

predstavuje

mládeže

ako

ohrozená

soc.

skupina

s nebezpečím krízy identity -

ďalším nebezpečenstvom je habitualizácia čiže privykanie si na tieto javy spoločnosťou, rezignácia na ich odstraňovanie alebo presvedčenie, že sú v spoločnosti nevyhnutné

DEFINÍCIA: sociálna deviácia je každé sociálne správanie, ktoré porušuje nejakú sociálnu normu a je preto určitou časťou spoločnosti odmietané. Je toodchýlka od očakávaného, štandardizovaného a inštitucializovaného správania predpísaného spoločenskou normou platnou v danej spoločnosti. Postihuje sociálne normy, sociokultúrny útvar, ktorý tieto normy predpisuje, sústavu soc. rolí nedeliteľne

spojených

s normami.

Existujú

dva

k normám a nonokonformné od noriem ( deviantné)

113

typy

správania:

konformné

Sociálna norma je pravidlo pre vedomé konanie, predpis pre správanie, očakávané správania alebo dokonca vyžadované správanie. Autormi noriem – tí, čo normy stanovujú a presadzujú. Adresáti noriem – tí, ktorým sú normy určené Sociálna kontrola je mechanizmus, ktorý má slúžiť najmä presadzovaniu normy. Synonym k soc. kontrole je sankcia , ktorá môže byť pozitívna ( odmena) aelbo negatívna (trest). Anómia - bezzákonnosť - špecifický stav v spoločnosti, kde viac alebo menej prestávajú platitť zákony a soc. normy. Soc. korózia - je uprednostňovanie osobných záujmov pred záujmami celku. Môže vyústiť do rozkladu spoločnosti - anómie. Dôvodom je tlak na dosahovanie úspechu ale nie je tlak na legálne a etické spôsoby jeho dosahovania. Agresia - útočné správanie, reakcia na skutočné alebo zdanlivé ohrozenie vlastnej moci, najčastejší prejav - hnev. Ohrozuje ľudské spolužitie, fungovanie soc. systémov aj existenciu ľudstva Agresivita – vlastnosť osobnosti Hostilita - všeobecne nepriateľský postoj voči ľuďom alebo spoločnosti Terorizmus - druh násilia vzbudzujúci strach, rasovo, etnicky a nábožensky motivovaný Týranie- spravidla jednorazový akt násilia, spočívajúci v nespravodlivom Kriminalita - forma deviatného správania, je v rozpore s normami uvedenými v trestnom zákone. Z hľadiska prevencie kriminality má väčší význam počet objasnených trestných činov ako výška trestu pre páchateľa. Prevencia - primárna 114

zameraná na celú spoločnosť, sekundárna zameraná rizikové skupiny obyvateľstva, terciárna zameraná na predchádzanie recidív Násilie

spája sa predovšetkým s kriminalitou, je to fyzický akt, keď človek

spôsobuje ujmu druhému. S násilím sú spájané javy ako týranie, zanedbávanie a zneužívanie dieťaťa, šikanovanie a pod. Viktimlógia - skúmanie obetí trestných činov, úzko súvisí s prevenciou kriminality PRÍČINY DEVIANTNÉHO SPRÁVANIA: 1.

dôsledok

vzájomnej

interakcie

medzi

jednotlivcom

a spoločnosťou

(kriminologická teória) 2. 3.

samotná osoba - jej biologenetická konštitúcia ( biologická teória) rôzne stupne psychologicko-patologických porúch osobnosti (psychologická teória)

4.

sociologizujúca teória – k biologicko-genetickému základu pridávajú aj spoločenské podmienky.

TYPY DEVIANTNÉHO SPRÁVANIA: 1. teória kultúrneho prenosu:

deviantné správanie je naučené rovnakým

spôsobom ako správanie konformné – interakciou medzi ľuďmi, preto vzniká v určitých subkultúrach, v ktorých je pokladané za normálne 2. teória kultúrneho tlaku: v každej spoločnosti vznikajú situácie, či dokonca dlhodobé stavy, na ktoré určitá časť populácie reaguje správaním odchylným od normy 3. teória kontrolná: oslabenie alebo absencia soc. kontroly. Treba si klásť otázku nie prečo ľudia deviujú od normy ale prečo sú konformní (pretože existuje soc. kontrola) 4. etiketizačná teória: deviácia ako výslednica efektívneho označovania niektorých ľudí za deviantov inými sociálne významnými ľuďmi

115

RIZIKOVÉ FAKTORY zvyšujúce pravdepodobnosť výskytu soc. patológie:  individuálna úroveň: postoj osobnosti k negatívnemu javu  úroveň rodiny: slabé väzby rodiny, akceptovanie negatívneho správania v rodine, konflikty  úroveň školy: nedostatočná autorita, zlý prospech, absentérstvo  úroveň vrstovníkov: odmietnutie žiaka spolužiakmi na ZŠ, spojenie s vrstovníkmi, ktorí majú deviatné správanie  susedská alebo komunitná úroveň: otvorené deviantné správanie členmi komunity, tolerantné komunitné normy, ľahká dostupnosť, nedostatočné sankcionovanie...  úroveň spoločnosti: absencia zákonov, tolerancia, nedostatočná prevencia PREVENCIA SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV: Prevencia je predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov. Je to predchádzanie nežiadúcim javom. Úrovne prevencie: 1. univerzálna: zameraná na celú populáciu 2. selektívna: zameraná na podskupiny v podmienkach vysokého rizika 3. indikovanú: zameranú na jednotlivcov, ktorí prejavujú špeciálne znaky a symptómy Členenie prevencie: -

primárna: intervencia ešte pred tým, než sa objaví nejaký problém.

-

sekundárna: skreening a včasná intevencia, zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov a skupín. Je určená priamo ohrozeným jedincom, rizikovým skupinám obyvateľstva. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch sociálneho a psychického vývinu

-

terciárna: predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Uskutočňujú ju: diagnostické centrá, sanatória, reedukačné domovy a pod.

116

NIEKTORÉ SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉ JAVY Kriminalita – porušenie spoločnosťou prijatej normy. Tieto porušenia sú vopred určeným spôsobom sankcionované. Kriminálnym správaním je také činnosť, ktorá je v rozpore s platnými zákonmi danej spoločnosti. Kriminalita je jav, ktorý ohrozuje, resp. priamo narušuje základné hodnoty v spoločnosti, práva a slobody jednotlivca Násilie páchané na ženách – zahŕňa fyzické, psychické a sexuálne násilie vyskytujúce sa v súkromnom i verejnom živote ....príčina – asymetrické rozdelenie moci medzi mužmi a ženami. Najbežnejšia forma – týranie manželiek, jedna z najťažších foriem je sexuálne násilie, ďalej obchod so ženami... Typy násilia: fyzické, emocionálne, psychické, sexuálne, ekonomické, sociálne Týrané,

zneužívané

a zanedbávané

deti

–

syndróm

CAN.

Je

to

súbor

nepriaznivých príznakov najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, v rodine predovšetkým. Základné formy CAN: telesné týranie ( aktívne, pasívne), psychické, zanedbanosť a zanedbávanie, sexuálne zneužívanie, zvláštne formy CAN ( organizované zneužívanie detí, rituálne zneužívanie, sexuálny turizmus ..) Prostitúcia – inštitucionalizovaná forma poskytovania soc. služieb za peniaze či inú odmenu. Jeden z najstarších sociálno-patologických javov. Sprievodným javov je promiskuita. Formy prostitúcie: Podľa subjektu poskytovných služieb: ženská, mužská, detská, homoprostitúcia Podľa prístupu: dobrovoľne vykonávaná, nútená Podľa prostredia: pouličná a dialničná, barová, eskortná a privátna, hotelová, spoločníčky Delenie prostitúcie na: verejnú-legálnu, skrytú-nelegálnu Sexuálne deviácie – je porucha osobnosti, delí sa na deviácie v aktivite, deviácie v objektu, kombinované a polymorfné, sexuálne deviácie u žien Závislosti – konzumácia drog a vznik drogových závislostí Nezamestnanosť – sociálno-ekonomický jav. Je cyklická, štrukturálna, frikčná, skrytá, neúplná, nepravá, sezónna, 117

Chudoba – sociálny problém. Soc. jav, ktorý je charakterizovaný nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. Delenie: absolútna, relatívna, subjektívna, objektívna

28.PRÁVNY A EKONOMICKÝ MODEL SP EKONOMICKÝ MODEL Wagner, Tillmann, Salomonová, Scherpner, Addamsová, Staub Bernasconi Ekonomický model – zámer na sociálnu stratifikáciu ako dôsledok kapitálovej selekcie, Wagner – predmetom je homo diseconomicus Tillmann – predmetom je homo absusus – človek mýliaci sa a neúspešný: 1.

človek vykorisťovaný – vykorisťujúci,

2.

človek preťažený –

preťažujúci aj iných,

3.

človek nechránený –

ničiaci ochranu iných,

4.

človek bez opory

ničiaci oporu iných.

–

Neoklasickí ekonomicko – sociálne orientovaní teoretici zdôrazňujú: 1.

jednotlivci zotrvávajú v skupine z donútenia,

2.

dobrovoľne – okrem finančného zisku je vstup na základe prestíže – pre

vyvolených, Salomonová – ekonomický model ako súčasť sociálnej starostlivosti: 1.

bytová starostlivosť,

2.

starostlivosť o zdravie,

3.

starostlivosť o mládež,

4.

starostlivosť o vzdelanie,

5.

ekonomická starostlivosť 118

Addamsová – sprístupňovanie zdrojov: SP môžeme definovať ako starostlivosť o uspokojovanie základných potrieb, pričom za hlavný cieľ je pokladané úsilie o zlepšenie postavenia jednotlivcov, rodín, komunít prostredníctvom poskytnutých zdrojov. Staub – Bernasconi - realizáciu sprístupnenia zdrojov chápe ako: 1.

vecnú, ekonomickú pomoc

2.

starostlivosť realizovanú v teréne + krízová intervencia,

3.

zdravotná, sociálna a kultúrna pomoc,

4.

sprístupňovanie zdrojov v rámci podniku,

5.

sprístupňovanie zdrojov v medzinárodnom kontexte

Môže sa diať dvomi smermi: zhora na dol a zdola na hor: 1.

sprístupňovanie zdrojov na základe legislatívne upravených nárokov,

2.

sprístupňovanie zdrojov realizované na politickej parkete,

3.

sprístupňovanie na lokálnej úrovni

V SP ekonomicky orientovanej sa prejavuje marketingové správanie: 1.

konkurencieschopnosť v oblasti služieb na trhu práce, 2. nedostupnosť sociálnych služieb pre nezamestnaných,

bezdomovcov, deti a pod. PRÁVNY MODEL Wagner, Salomonová, G. van der Laan, Merten Právo, ako ucelený normatívny systém má za úlohu: 119

sociálne slabé rodiny,

1.

upraviť vzťahy spoločnosti – jednotlivcov, jednotlivci – jednotlivci

2.

vymedzenie vzájomných práv a povinností je sprevádzané sústavou tzv.

represívnych opatrení. Právo v oblasti SP: 1.

sústava info o povinnostiach spoločnosti, jej jednotlivých zložiek voči klientovi,

2.

sústava info o povinnostiach a právach sociálneho pracovníka voči klientovi,

3.

sústava info o právach a povinnostiach klienta voči spoločnosti a sociálnemu

pracovníkovi Právny model sa orientuje: 1.

napĺňanie garantovaných práv – profesionálne konanie sociálneho pracovníka

2.

vytváranie vhodných životných podmienok – pomoc

Právny model SP je vo svojej podstate profesionálnym konaním sociálnych pracovníkov, ktoré je úzko spojené so zabezpečovaním a realizáciou ekonomickej, psychosociálnej a opatrovateľskej pomoci na legislatívnom základe a s využitím legislatívy pri presadzovaní záujmov svojich klientov. Wagner: 1.

Prístup zameraný na garantovanie základných ľudských práv – orientovaný

individuálne, na zachovanie možnosti uplatnenia práva jednotlivých občanov, 2.

stratégie kolektívneho konania – chápeme ako vyššiu formu individuálneho

konania, ktorého cieľom je chrániť a presadzovať pôvodne individuálne práva jednotlivcov, ktorých napĺňanie v spoločnosti naráža na veľké prekážky Merten: 1.

makro – sociologický prístup – vo vnútri ktorého sú sociálne problémy,

2.

mikro – sociologický prístup – zameraný na individuálne problémy ako životné

problémy, „neúspešný život“, ktoré sú pokladané za krátkodobý stav,

120

3.

antropologický prístup – ktorý reprezentuje nerovno merné životné potreby a

podmienky jednotlivcov.

29.PSYCHOLOGICKÝ MODEL SP Psychológia ma význam pre poznanie vnútorného stavu. Psychológ a SP sú členmi spoločného pracovného teamu. Psychológia sa zaoberá štúdiom ľudí, hodnotami, emóciami, motiváciou, hľadá možnosti riešenia v osobnosti klienta. Podľa Silvermana je psychológia vedou, ktorej cieľom je sledovanie zmien správania. SP sa zoberá oblasťou spoločenského fungovania klienta. Predstavitelia: Cristina de Robertis, Freud, Adler,, Mayer, Rank, Sullivanová, Horneyová, Lusii, Staub Bernasconi, Frankl, Hollisová. Psychológia a SP majú tieto styčné body: 1.

klient a jeho problém,

2.

vzťah v spoločnosti,

3.

myšlienkové procesy a emocionálny vzťah klienta,

4.

socializácia,

5.

patológia v správaní.

Cristina de Robertis – orientácia na tri nasledovné oblasti psychológie: 121

1.

psychoanalýza,

2.

behaviorálny prístup,

3.

transakčná analýza

Popri psychológii existujú aj psychosociálne teórie: 1.

Morenova sociometria,

2.

dynamický prístup,

3.

nedirektívny prístup Rogersa,

4.

inštitucionálna analýza

Hollisová – psychosociálny prístup poukazuje na pochopenie človeka, ktorý je súčasťou prostredia Podľa nej človek zlyháva v procese socializácie: 1.

detské potreby a pudy prenesené z detstva do dospelosti spôsobujú

neprimerané nároky, snaží sa o ich uspokojenie v reálnom svete, 2.

vyriešenie životných situácií kladie neobvyklé nároky,

3.

ak nesprávne funguje ego a superego

30.MEDICÍNSKY MODEL SP Medicínsky model svojou podstatou zodpovedá terapeutickej paradigme, ako chápe Navrátil SP je chápaná ako terapeutická intervencia zameraná na zdravie a bio - psycho - sociálnu pohodu. Je jeden z najstarších, korene môžeme nájsť v stredoveku. O rozvoji sa začalo hovoriť až začiatkom 20. stor. ako sa etablovala samostatná SP.

122

1928 - Medzinárodný červený kríž združil národné organizácie Červeného kríža a Červeného polmesiaca 1895 – Londýn – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach, 1914 – Berlín – sociálne pracovníčky v nemocniciach, 1917 – Francúzko – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach, 1925 – Živena otvára Ústav M.R: Štefánika – výučba sociálno – zdravotnej starostlivosti, 1938 – Praha – prvé sociálne pracovníčky v nemocniciach, 1951 – zrušená funkcia sociálnej sestry a koncepcia sociálnych služieb, 1984 - opätovne schválená koncepcia sociálnej služby. Cabotove tvrdenia o lepších výsledkov v liečbe pacientov Zač. 20. stor. poukázali lekári na fakt pôsobenia psychického stresu na pacientov – pozitívne or negatívne. Orientácia na oblasť pomoci pri riešení niektorých problémov z ich súkromného života. Teoretický základ položila Richmondová: 1.

zozbieranie a vedecké spracovanie info, ktoré uľahčujú diagnostikovanie

sociálnych obtiaží klientov 2.

vytvorenie vhodných strategických postupov sociálnych pracovníčok –

vopred vytýčený cieľ Prebrali terminológiu, ale aj ovplyvnilo prístup soc. pracovníčok k pacientom. Liečba sa stanovovala kompetentným soc. pracovníkom. Neskôr bol medicínsky model modifikovaný psychoanalytickými a psychoterapeutickými prúdmi. Základné elementy v medicínskom modeli: Liečba, prevencia, pomáhanie Nasledovné aktivity: 123

1.

propagácia zdravia

2.

podiel na výskumných aktivitách

3.

sociálna rehabilitácia

4.

sociálna terapia

Úlohy soc. pracovníka: -

spolupráca pri hľadaní slabých a silných stránok, spolupráca s teamom,

rodinou, -

pomoc rodine,

-

umožniť pacientovi využívať služby medicíny,

-

dosiahnuť súlad medzi potrebami a zásobami

-

podieľať sa na výskume.

Medicínsky model sa začal postupne transformovať. Výsledkom je zameranie na zmeny správania sa členov rodiny: -

zmena správania u detí

-

choroba môže spôsobiť dezorganizáciu,

-

význam okolia, susedov.

Medicínsky model dnes rieši právo na zdravé životné prostredie. Hurrelmann popri klasicky chápanej primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencii význam kladie na preventívnu, supratívno kuratívnu a kompenzačno rehabilitačnú intervenciu. 1.

preventívna intervencia – všetky opatrenia pred prvými udalosťami, pred

poškodením osobnosti, 2.

korektívna/supratívna/kuratívna intervencia – podporná, liečebná

intervencia zameraná na korigovanie, odstránenie, vyliečenie negatívnej situácie,

124

3.

kompenzačná/rehabilitačná intervencia – odstrániť nežiaduce upevňovania

poškodenia či narušenia Podľa Silvie Bernasconi v centre záujmu SP stoja: -

zdravotné postihnutia, vrátane následnej pracovnej invalidizácie a

sociálnych dôsledkov, -

všetky telesné poškodenia zapríčinené závislosťou, vrátane dôsledkov

týchto závislostí, ktoré sa prejavujú nielen v psychosomatických poruchách, ale tiež v poruchách interakcie s prostredím, -

problémy spojené s bulímiou a anorexou,

-

hlad,

-

chudoba a iné materiálne stavy,

-

bezdomovci,

-

duševné a emocionálne poruchy – neurózy, depresie, fóbie,

-

suicidálne konanie,

-

izolácia.

31.PEDAGOGICKÝ A SOCIOLOGICKÝ MODEL SP je založený na dominantnom postavení pedagogických vied vo vzťahu k rozvoju SP. Hlavný cieľ spočíva v pomoci zvládnuť socializáciu. Prebieha prostredníctvom výchovy. Základom zvládnutia výchovy socializácie sú pedagogické metódy. Dejiny u dospelých - jednalo sa o hmotnú núdzu ale aj morálnu, u detí – sa jednalo o starostlivosť. Cieľom pedagogiky v SP je prosociálna výchova. Do popredia sa dostáva význam vzdelávania, určené širším skupinám, odrazilo sa to v deklarácii práv dieťaťa.

125

Pedagogický model vychádza v súčasnosti z tzv. totalitného prístupu vo vzdelávaní: 1.

pedagogika sa orientuje cez jednotlivcov na spoločnosť ako celok,

2.

cieľom pedagogického úsilia je vzdelať celý národ – každému poskytnúť

všeobecné vzdelanie, 3.

totalitný prístup vyžaduje od vzdelávania, aby poskytovalo nielen

vedomosti, ale orientuje sa na osvojenie sociálnych zručností a rozvoj individuálnych schopností.

Orientácia na pedagogický model znamená že SP cielene využíva pedagogické metódy, aby pomohla jednotlivcom zaujať miesto v spoločnosti. Oproti klasicky chápanej pedagogike orientovanej na proces osvojenia si nových vedomostí sa v druhej pol. 20. stor. sa udomácnilo pojem učenie. Pre úspešne ukončenom procese učenia dúfame, že budeme schopní lepšie rieši rozmanité úlohy v živote. Presadil sa aj agogický prístup, ktorý je zameraný viac na oblasť výchovy. Pedagogika tak prestáva byť uzavretou disciplínou zaoberajúcou sa procesmi vzdelávania, rozširuje svoje kompetencie na oblasť úspešnej socializácie. Cieľom je zmeniť človeka z biologickej bytosti na sociálnu. Vzdelanie sa z dôvodu prudkého rozvoja techniky stala celoživotnou potrebou. Čoraz väčší dôraz sa kladie na rozmanité formy permanentného vzdelávania PC, komunikácie, vodičský, jazyky a pod. Globalizácia prináša so sebou rad zmien. V SP neexistuje nepedagogické konanie – každé pôsobenie na klienta sa spája s nasledovným cieľom: 1.

aby klient pochopil vlastnú situáciu,

2.

aby sa adaptoval na zmenené podmienky,

3.

aby získal nové kompetencie,

4.

aby sa aktívne zapojil do života spoločnosti 126

Pedagogický model v práci sociálneho pracovníka sa uplatňuje pri práci s: -

deťmi a mládežou – ako príprava na socializáciu,

-

deťmi a mládežou s poruchami správania,

-

zdravotne handicapovanými deťmi,

-

dospelými – nezamestnanými,

-

etnickými skupinami,

-

osobami vo výkone trestu,

-

osobami vo vyššom veku.

Navrátil - dôraz sa kladie na sociálne fungovanie klienta – čím obsahuje nasledovné náplne: -

stav určitej pripravenosti správne, v súlade s očakávaniami väčšiny

reagovať na vzniknuté situácie, -

odpoveď jednotlivca na požiadavky spoločnosti,

-

oblasť možných zlyhaní klienta,

-

predmet sociálnej intervencie.

Na Pedagogický model má výrazný vplyv behavioralizmus, ktorý zdôrazňuje význam učenia v procese orientovanom na zmenu správania. V SP sa môžeme stretnúť s behavioral therapy alebo reality therapy a sociálnou rehabilitáciou, ktorých základ tvorí proces učenia.

Pedagogicky orientovaná SP má význam v štyroch základných druhov učenia: -

respondentného,

-

operačného,

-

pozorovaním,

-

poznávaním pre SP.

127

32.BEHAVIORÁLNE TEÓRIE SP Behaviorálne teórie sa vyvinuli zo psychológie. Behaviorálna SP, ktorá sa začala rozvíjať v 60. – 70. rokoch, sa orientuje najmä na dosiahnutie zmeny nežiaduceho správania. Behaviorálne orientovaní sociálni pracovníci pracujú predovšetkým v oblasti terapie a poradenstva. Cieľom je formovať človeka rôznymi konštantami správania a manipuláciou pomocou vonkajších stimulov. Behaviorálne orientovaná sociálna práca je založená na empirických výskumoch z oblasti ľudského správania a na rôznych teóriách učenia. Nevhodné, nežiaduce správanie sa v rámci behaviorálneho prístupu chápe dvomi základnými spôsobmi, a to: a)

ako výsledok absencie vhodných, pozitívnych vzorov sociálne prijateľného

správania, b)

ako dôsledok upevňovania poruchového správania priamo v rodinnom prostredí.

Behaviorálne orientovaná sociálna práca teda rozpracúva otázky vnútorných komponentov správania, kognitívne formovanie správania, autoregulačné mechanizmy atd. Cieľom behaviorálnej SP je dosiahnuť zmeny správania závislého na patogénnych vzoroch správania a ich vytesnenie novým, spoločensky akceptovateľným typom správania, pričom sa vychádza z predpokladu, že správanie sa oslabuje alebo upevňuje dôsledkami, ktoré v spoločnosti vyvoláva. Úlohou sociálnej práce je tak podieľať sa na hľadaní možností vedúcich k pozitívnej zmene v správaní klienta. Behaviorálna SP ponúka modely žiaduceho, akceptovateľného správania pričom upozorňuje na skutočnosť, že teória môže predkladať všeobecne platné vzory správania, ale neexistujú všeobecne platné pracovné postupy, ktoré by jednoznačne viedli priamo k očakávanej zmene. U jedného klienta zmenu navodí trest a u iného zmenu vyvolá posilňovanie nedostatočne osvojeného sociálne orientovaného správania atd. Navrátil upozorňuje, že analýza

128

problému a samotná práca s klientom sú podriadené dôslednému uplatňovaniu vedeckej metodológie. Cieľom je na vedeckom základe zistiť a objasniť proces zmeny. Pri behaviorálne orientovanej SP sociálny pracovník využíva celkový individuálny potenciál klienta – jeho fyzické i psychické danosti, rozumové schopnosti ale tiež napr. city. Takto orientovaná SP vychádza zo základnej premisy behavioralizmu a síce, že k vysvetleniu správania sa jednotlivca nepotrebujeme znalosti o ľudskom vnútri, potrebujeme len poznať jeho konanie a možnosti ako ho pozitívne ovplyvniť o čom svedčí aj Skinerovo tvrdenie: „Tým, čím sme, sme vďaka svojej histórii. Radi veríme tomu, že si môžeme vyberať, že môžeme konať.../ale/ ja si myslím, že človek nie je ani slobodný, ani zodpovedný. „Nezávislá“ ľudská bytosť je ilúziou, dobrým človekom je ten, kto sa takému chovaniu prispôsobil a dobrá spoločnosť by bola založená na behaviorálnom inžinierstve – vedeckom riadení správania metódami pozitívneho posilnenia.“

Model zmeny správania je založený na prácach Pawlowa a Skinnera. Podľa Pawlowa učenie prebieha na základe klasického podmieňovania, t. j. organizmus sa môže na určité stymuly naučiť odpovedať reflexnými reakciami /stymul → reakcia/. Naproti tomu Skinner hovoril o modele operantného podmieňovania, t. j. osvojujeme a uchovávame si také správanie, ktoré vedie k príjemným následkom. Model zmeny správania dosiahol najväčší rozvoj v šesťdesiatich rokoch, kedy ho rozpracoval Edwin Thomas, ktorý dospel k zisteniam: 1)

nežiaduce správanie podlieha tým istým pravidlám ako tzv. normálne správanie,

2)

prejavy nežiaduceho správania sú tiež závislé na reakciách, ktoré vyvolávajú,

alebo na operačných činnostiach, prostredníctvom ktorých je takého správanie realizované, 3)

nežiaduce správanie bolo utvrdené takisto v procese vytvárania vzruchov,

4)

toto správanie môže byť meniteľné prostredníctvom toho, čo vieme o procese

učenia sa. 129

Začiatkom 70. rokov Reid hovorí o behaviorálnej metóde prípadovej sociálnej práce, ktorú charakterizoval ako krátkodobú, v čase ohraničenú metódu, ktorej cieľom je pomôcť jednotlivcom a rodinám so psycho-sociálnymi problémami. Behaviorálna SP sa realizuje prostredníctvom zadávania a riešenia úloh. Úlohou sociálneho pracovníka je v spolupráci s klientom zostaviť súbor úloh, prostredníctvom ktorých je možné dosiahnuť vytýčený cieľ čiže očakávanú zmenu správania. Sociálny pracovník pomáha pri riešení a plnení zadaných úloh klientovi. Pracovník aj klient majú dosiahnuť porozumenie konkrétneho problému, vhodne ho zaradiť a v prípustnom čase ho vyriešiť /na jeho vyriešenie by malo stačiť 8 – 12 stretnutí, realizovaných v rozpätí od 2 – 4 mesiacov/. Navrátil uvádza šesť zásad, ktoré charakterizujú prístup behaviorálne orientovaného sociálneho pracovníka: 1)

orientácia na správanie – sociálni pracovníci sa zameriavajú na klientove

problémy, snažiac sa odhaliť ich príčiny, 2)

orientácia na riešenie – pri úvahách o probléme a jeho príčinách je potrebné nájsť

aj vhodné riešenie, 3)

pozitívna orientácia – predovšetkým pre terapeutický smer platí orientácia na

pozitívne myslenie. Je potrebné sústrediť pozornosť na silné stránky klienta a oceniť každý, aj ten najmenší úspech, 4)

postupovať krok za krokom – dosiahnutie konečného cieľa je náročná úloha,

ktorá predpokladá celá rad postupných krokov. Tieto „čiastkové“ ciele predstavujú ľahšie dosiahnuteľné úspechy, čím na jednej strene zvyšujú pozitívnu motiváciu klienta a na strane druhej odbúravajú nežiaduci strach. Plánovanú konečnú zmenu môžeme chápať aj ako komplex malých postupných zmien, 5)

flexibilita – ide predovšetkým o flexibilitu sociálneho pracovníka, ktorá sa

prejavuje v jeho schopnosti tvorivo prispôsobovať svoje obvyklé pracovné postupy klientovým potrebám. 6)

orientácia na budúcnosť – na rozdiel napr. od Freudovej psychoanalýzy, ktorá sa

usiluje vysvetliť aktuálne problémy klienta príčinami zakorenenými v jeho minulosti, sa 130

behaviorálna SP orientuje na to, čo je v živote klienta meniteľné a tým je jeho budúcnosť. Behaviorálna SP je reprezentovaná predovšetkým sociálnou prácou zameranou na úpravu chovania, ktorá sa opiera najmä o teóriu učenia. K rozvoju behaviorálne orientovanej SP prispeli také skutočnosti, ako: •

schopnosť pracovať s rôznorodými klientmi,

•

rozvoj terapeuticky sa orientujúcej sociálnej práce, predovšetkým rozvoj rodinnej

terapie, •

negácia potreby poznania „podvedomia“.

Práve šírka klientely, s ktorou behaviorálne orientovaná sociálna práca pracovala, prispela k vývoju niektorých odlišností vo vnútri behaviorálne orientovaného prúdu SP. Tak sa vyvinula napríklad práca s detským klientom, ktorá bola založená nielen na interakcii sociálneho pracovníka s dieťaťom, ale aj na spolupráci s rodičmi dieťaťa. Pričom behaviorálna sociálna práca ponúka pomoc rodičom prostredníctvom špecializovaných programov, zameraných na úpravu rodičovského správania. Tieto programy majú výrazný psychologický základ. Podobne predovšetkým z psychológie vychádzajú niektoré programy určené deťom s poruchami správania a to predovšetkým programy zamerané na odstránenie strachu, fóbii, nočného pomočovania či sekundárne získanej zajakavosti a pod. Oproti tomuto psychologickému prístupu sa postupne vyvinul edukatívny smer behaviorálnej SP, ktorého hlavným cieľom je dosiahnutie zmeny správania jednotlivcov, skupín i komunít prostredníctvom edukatívnych metodických postupov. Tento smer sa rozvíjal ako poradensko-terapeutický prístup so špecifickým zameraním na rodinu. Sociálny pracovník zastáva pozíciu rodinného poradcu, ktorý pracuje súčasne so všetkými členmi rodiny, pričom poradca vystupuje ako učiteľ alebo tréner. Jeho úlohou je viesť členov rodiny prostredníctvom osobného kontaktu k dosiahnutiu žiaduceho modelu správania. Prevendárová upozorňuje, že pri diagnostikovaní problému je potrebné identifikovať: 131

•

subjektívne vnímanie problémov jednotlivými členmi rodiny,

•

udalosti, ktoré predchádzali vzniku problémového správania,

•

udalosti, ktoré nasledovali po vzniku problémového správania a toto správanie

alebo spätne ovplyvňujú alebo sú s ním funkčne späté, •

predchádzajúce riešenia, ktoré už členovia rodiny vyskúšali,

•

adaptačné schopnosti rodiny, ktoré sa môžu uplatniť pri riešení súčasného

problému. V 60. rokoch sa začalo vo vzťahu k tomuto cieľu používať terminologické spojenie terapia správania, rsp. úprava správania. Terapia správania je založená na učení sa vhodným spôsobom interakcie a vhodnému správaniu prostredníctvom plánovito navodených podmienok k učeniu. Prvým cieľom terapie a poradenstva je objasniť a zachytiť pravidlá interakcie, objasniť reťazenie vzájomných konfliktov a nájsť základnú matricu odmien a trestov. Predpokladom je, že vhodné a nevhodné správanie, žiaduce a nežiaduce formy vzťahov a komunikácia a pod. sú rovnako jasné všetkým členom a takisto je všetkými členmi akceptovaná dohodnutá forma posilňovania žiaduceho správania. V rámci behaviorálnej SP sa vyvinulo viacero modelov: 1)

Kognitívno-behaviorálny model - základom tohto modelu sa stala myšlienka, že

určujúcim determinantom správania sa jedinca je interpretácia udalostí v prostredí, pričom rozhodujúci význam má práve interpretácia udalosti samotným klientom. Kognitívno-behaviorálny model operuje s pojmami mentálna reprezentácia a kognitívna reštrukturácia , ktorá je založená na predpoklade, že pri vzniku nežiaduce správania zohrávajú významnú úlohu maladaptívne myšlienkové vzory. Cieľom kognitívnobehaviorálneho modelu je nahradenie týchto maladaptívnych myšlienkových vzorov silnejšími, adaptabilnejšími myšlienkovými modelmi. Predstavitelia tohto prúdu zdôrazňujú, že hlavnou úlohou sociálneho pracovníka je umožniť klientovi získať požadované skúsenosti a vytvoriť podmienky, v ktorých si bude môcť klient nacvičovať potrebné zručnosti.

132

2)

Aplikovaná behaviorálna analýza - vychádza zo Skinnerových téz, kladie dôraz

na operantné podmieňovanie. Pracuje sa s trestom a odmenou. Je úspešná pri vytváraní chýbajúcich zručností u ľudí s mentálnymi retardáciami. 3)

Neobehaviorálny model - vychádza z klasického podmieňovania, uznáva vplyv

vnútorných premenných. Využíva sa pri liečbe úzkostí. 4)

Miechenbaum vychádza z predpokladu, že správanie riadime vnútornou

verbalizáciou toho, čo chceme vykonať. Až po vyslovení vnútornej inštrukcie vykonáme to, čo bolo naším zámerom.

33.HUMANISTICKÉ TEÓRIE SP V rámci teórií sociálnej práce sú oba smery chápané ako humanistické. Oba modely sa sústreďujú na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností hodnotu, sú zamerané viac na jeho vnútorný svet, než na bezprostredné chovanie a často si kladú otázku zmyslu života. K humanistickým a existenciálnym školám je počítaný rad známych terapeutických systémov (napr. Rogersova terapia orientovaná na klienta).

Humanizmus v sociálnej práci Carl R. Rogers (1951, 1970, 1977, 1998) je pravdepodobne najvýznamnejším humanistickým autorom, ktorý ovplyvnil sociálnu prácu. Humanistická teória je prezentovaná dvomi prístupmi:

133

•

Prístup orientovaný na klienta, je prístup akým sociálny pracovník pristupuje ku klientovi a ako tento vzťah vníma klient.

Rogersovo pojatie práce s klientom je zreteľne humanistické svojou orientáciou na klienta ako jednotlivca. Existenciálne motívy sú zreteľné v dôraze na kreativitu jednotlivca. •

Transakčná analýza – formulovaná Erikom Bernom (1961, 1964) je teóriou zreteľne inšpirovanou psychoanalytickým pojatím osobnosti. Preto je obvykle považovaná za jednu z foriem humanisticky orientovanej teórie.

Do bežnej sociálnej práce sa ju nepodarilo vo veľkom integrovať, zostáva skôr terapeutickým systémom, s ktorým pracujú len školení a trénovaní špecialisti.

34.EXISTENCIONALISTICKÉ TEÓRIE SP Existencializmus v sociálnej práci  zameranie sa na seba, chápanie seba, využívanie svojich schopností – existencia. Sme slobodní v jednaní, ale nie sme zbavení ani zodpovednosti voči druhým, ani voči tlakom, ktoré z okolia prichádzajú. Bytie pre seba totiž obsahuje ničotu. To znamená, že dôsledkom vedomých rozhodnutí, môžu byť negatívne výstupy. Bytie pre seba sa môže uskutočňovať len vo vzťahu k iným ľuďom. Napríklad radu pocitov môžeme prežívať len prostredníctvom reakcie druhých ľudí na naše chovanie (napr. hanba). Z tohto dôvodu je pripisovaný veľký význam sociálnym skupinám. Aj keď je existenciálne ladená sociálna práca primárne orientovaná na individuálnu prácu s klientom, predpokladá sa, že sociálny pracovník chápe širšie spoločenské a politické súvislosti problémov svojich klientov. Na rozdiel od politickej sociálnej práce však o politickú zmenu neusiluje.

134

•

Existenciálna analýza a logoterapia – V. E. Frankl založil terapeutický smer, ktorý nazval existenciálna analýza a logoterapia (1996a, 1996b, 1997). Vychádza z myšlienky, že základnou ľudskou potrebou je vôľa ku zmyslu. V prípade, že táto potreba zostáva nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické i sociálne problémy.

Existencionalistické prístupy v TSP Existencionalizmus – je jedným z prístupov v teórii SP na ktorý sa pozerá ako na humanistický

smer

(Sartre

napísal

„exetencionalizmus

je

humanizmom).

Extencionalizmus spolu s humanizmom sa sústreďuje na človeka ako na autonómnu osobnosť, ktorá má za všetkých okolností hodnotu, je zameraná na zvlášť na vnútorný svet jedinca než na bezprostredné správanie a často si kladie otázku zmyslu života. Existencionalistické a humanistické modely SP predpokladajú, že názory, postoje a interpretácia každého jednotlivca sú platné a cenné. Odmietajú možnosť objektívneho neutrálneho pohľadu na správanie a sociálnu interakciu. Sociálny pracovník svojim klientom

pomáha odhaľovať rôzne významy, ich skúsenosti, identifikuje kontrasty

a dvojznačnosti zážitkov. Obsiahle zhrnutie existencionálneho poňatia SP vykonal THOMSON. Svoju analýzu sústreďuje na existencionálnu ontológiu (ontológia – učenie o bytí) a rozoberá spôsob, akým existencionalizmus chápe človeka a jeho bytie. Centrálnym pojmom existencionálnej SP je BYTIE. Thomson sa drží Sartrovej ontológie a rozlišuje: -

bytie o seba – označenie obyčajnej existencie 135

-

bytie pre seba – ktoré sa prejavuje plánovaním a rozhodovaním o tom, čo má byť dosiahnuté

Ďalším

pojmom

Sartrovho

exitencionalizmu,

ktorý

Thomson

vysvetľuje

v existencionalistickej SP je ABSURDITA ŽIVOTA – život je absurdný, pretože nemá žiadny konečný zmysel (Sartre je ateista). Sartrova náuka ukladá človeku mimoriadnu zodpovednosť. Človek sa môže vytiahnuť z ničoty iba vlastným vzmáhaním. Je zodpovedný iba sám sebe – inak nikomu inému a už vôbec nie Bohu. FRANKL

–

založil

terapeutický

smer,

ktorý

nazval

existencionálna

analýza

a logoterapia. Vychádza z tézy, že základnou ľudskou potrebou je vôľa k zmyslu. V prípade, že táto potreba je nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické a sociálne problémy. Predmetom záujmu logoterapeuta sú teda predovšetkým „bezzmyselnosti“ ktoré sú označované

ako

existencionálne

vákuum.

Frankl

predpokladá,

že

v dôsledku

existencionálnej frustrácie – teda neschopnosti nájsť zmysel života – sa môžu vyvinúť problémové správania (drogy, agresivita, kriminalita, rizikové sexuálne správanie) Sloboda je podľa Frankla základnou charakteristikou ľudskej existencie. Existuje sloboda: – od a sloboda –k. Kľúčovou otázkou existencionálnej analýzy a logoterapie je otázka zmysluplnosti života. Človek sa podľa Frankla vôbec nemá pýtať „Aký má život zmysel?“ pretože otázky vyslovuje sám život a našou úlohou je iba odpovedať. Zmysel každej životnej situácie má

subjektívnu

a objektívnu

zložku.

Zmysel

človek

nachádza

predovšetkým

uskutočňovaním hodnôt. Frankl delí hodnoty na tvorivé, zážitkové a postojové. 1. Tvorivé hodnoty- sa najčastejšie realizujú prácou. Frankl zdôrazňuje, že nie je podstatné čo človek robí, ale ako to robí (s nasadením, bez záujmu, nepoctivo) 2. Postojové hodnoty – sa realizujú v osudových situáciách, ktoré nie sú ovplyvniteľné. V takýchto situáciách môže človek 136

uskutočniť svoj hodnotový

výkon tím, že prijme svoje utrpenie. Otázkam utrpenia venoval Frankl veľkú pozornosť – dokiaľ trpíme, zostávame duševne živí. V utrpení rastieme a dozrievame. Utrpenie prináleží k zmysluplnému životu rovnako ako osud a smrť. Logoterapia – ľudský osud má podľa Frankla dimenziu biologickú, psychologickú a sociologickú. Logoterapia vychádza z predpokladu, že človek má voči všetkým týmto aspektom osudu slobodu. Logoterapia sa k človeku stavia ako s svojbytnému subjektu, ako k bytosti odarenej slobodou a zodpovednosťou. Základnou metódou logoterapie je sokratovský rozhovor. Klient formou otázok vedený k premýšľaniu a prijatiu vlastného života ako úlohy. Neskôr bol tento spôsob práce s klientom označený ako modulácia postoja. Popri tejto hlavnej metóde disponuje logoterapia niekoľkými špecifickými technikami, ktoré sú užitočné pri zvládaní neurotických symptómov. -

paradoxná intencia

-

dereflexia – jej podstatou je téza „za šťastím sa nedá ísť, šťastie prichádza samé“.

-

prevedenie problému na spoločného menovateľa – pri jej použití môže byť komplikovaná voľba redukovaná napr. na otázku straty/zisku. Ich porovnávaním môže klient dospieť k voľbe, ktorú považuje za hodnotnejšiu.

35.EKOSOCIÁLNE TEÓRIE SP Sociálna práca, ako každá vedná disciplína, prechádza určitým vývojom. Následkom nástupu novej vlny chudoby v 60. rokoch minulého storočia bol terapeutický prístup v sociálnej práci označovaný ako málo efektívny. Začalo sa reformné úsilie o nové chápanie samotnej sociálnej práce, ktoré vyústilo do tzv. ekologického prístupu v sociálnej práci. Jeho výsledkom bol zrod a rozvoj ekologických a ekosociálnych teórií sociálnej práce, ktoré sa výraznejšie presadili v 70. – 80. rokoch. 137

Klasickou prácou z odboru sociálnej ekológie je dielo Urie Bronfebrennera. Podľa neho

sa ekológia ľudského vývinu zaoberá pokračujúcim vzájomným

prispôsobovaním medzi aktívnym, vyvíjajúcim sa človekom a meniacimi sa vlastnosťami jeho bezprostredných oblastí života.

Tento proces je neustále

ovplyvňovaný vzťahmi týchto oblastí života medzi sebou a väčšími kontextami, v ktorých sú zakotvené. S aplikáciou ekologických modelov sa môžeme stretnúť pri riešení mnohých praktických problémov. Napríklad Matoušek (2001) uvádza projekt Andrewsovej a jej kolegov s názvom „Silné susedstvá, silné rodiny - námety pre posilnenie rodín prostredníctvom susedských vzťahov“. Vo svojej práci zobrazujú grafický model sústredných kružníc (obr.1), v jeho strede je rodina (mikrosystém), ktorá je obklopená systémom bezprostredných sociálnych opôr : príbuzenstvo, priatelia, susedia, pracovisko, farnosť, zariadenia dennej starostlivosti (mezosystémy): tie sú obklopené ďalším medzikružím, nazvaným „potenciálne zdroje komunitnej podpory“ a obsahujúcim zdravotné služby, vzdelávacie a podporné programy, dopravu, políciu, súdy, sociálne služby, banky, knižnice, komunikačné systémy, poradenské služby (exosystémy). Posledné okružie potom tvorí prírodné prostredie, médiá, ekonomika, zákony, politika a jej jednotlivé oblasti – občianske práva, bývanie, verejné práce, dane, úvery, vzdelanie, doprava,

prostredie,

sociálne veci, zdravotné poistenie,.. - čo všetko tvorí tzv. sociálne vplyvy a čo by sme mohli nazvať makrosystémy. Do popredia tu vystupujú systémy sociálnych opôr, v ktorých práve susedstvo môže predstavovať dôležitý prvok.

138

súdnictvo

OSN

štát právo

škola farnosť

internet

armáda

služby

umenie zdravotná

priatelia deti

rodičia

pracovisko

MIKRO

starostlivosť

veda doprava

MEZO MAKRO

príbuzenstvo

kultúra NGOs - podporné sociálne programy

svet médiá

Európske spoločenstvo

polícia

hospodárstvo

Obr. 1 Rôzne systémy vo fenomenologickom ponímaní ( Matoušek, 2001) Germain a Gittermann chápu jedinca ako účastníka nepretržitej vzájomnej výmeny so všetkými časťami v svojom okolí. V tomto procese prichádza k zmene vlastného 139

fyzického i sociálneho prostredia ako aj vplyvu kontinuitných, prispôsobovacích procesov a k zmene samotného jedinca. Germain a Gittermann vypracovali tzv. life – model, ktorými sú ľudský potenciál, prispôsobivosť, podmienky prostredia. Pričom pri transakciách medzi jednotlivcom a prostredím môže prísť k poruchám spôsobeným najmä nedostatočným prispôsobením sa jednotlivcov. Germain a Gittermann rozdeľujú tieto príčiny do troch skupín: udalosti meniace život, vývinovo podmienené zmeny ( puberta, choroba, smrť...) situácia s nezvyčajným tlakom prostredia ( zlé bytové podmienky, živelné katastrofy, zlyhávajúce organizácie), komunikačné a vzťahové problémy (rodina, partnerstvo, pracovisko,...). Od sociálnej práce sa potom očakáva, že bude nápomocná pri nachádzaní optimálneho fungovania jedinca v spoločnosti. Objektom vedeckého záujmu v sociálnej práci sa tak podľa Wendta majú stať skúsenosti ľudí, ktorí zažívajú obmedzovanie a nedostatok na vlastnej koži. Úlohou sociálnej práce podľa Wendta je pomáhať ľuďom v (samostatných) i neľahkých situáciách. Predmetom je spoločenský a individuálny spôsob života v empirických detailoch jeho úspechov a zlyhaní. Z ekologického hľadiska si berie sociálna práca za predmet v spoločnosti rozšírenú problematiku, ktorá vystupuje v životných situáciách jednotlivcov a sociálnych skupín. Wendt za hlavné kategórie ekosociálnej teórie pokladá: domácnosť a životný poriadok ekologické bilancovanie samoorganizáciu životnú pozíciu polia a kompetencie zdroje premáhanie, riešenie, zvládanie podporu prepojenie. Wendt vo svojich prácach rozpracováva tiež otázky tzv. „humánneho ekosystému“, sebamanažmentu a manažmentu sociálnej práce. Humánny ekosystém je podľa neho vytváraný na materiálnej báze komponentmi, ktorými sú jednotlivci a skupiny 140

nachádzajúci sa v rôznych druhoch výmenných procesoch, v ktorých sú od seba v rôznej miere závislí. Súčasťou humánneho ekosystému je okrem ľudského faktoru tiež hospodárstvo, politika a kultúra. V minulosti individuálny a sociálny spôsob života tvorili nedeliteľný celok, ktorý Wendt nazýva „life managmentom“, pričom moderná doba priniesla rozštiepenie tohto jednotného systému. Sociálny spôsob života je riadený existujúcimi systémami ( právnym, systémom sociálnych služieb, ..).

Individuálny

spôsob života predpokladá predovšetkým schopnosť jednotlivca zaradiť sa do fungujúcich sociálnych systémov. V praxi to znamená vzdelanie, prácu, vedieť narábať s financiami. Wendt túto schopnosť preniknúť a zaradiť sa do sociálnych systémov nazýva sebamanažmentom. V prípade, že jedinec potrebuje pomoc na zvládnutie tohto procesu je potrebné, aby mu bola ponúknutá. Sociálna práca má dve základné možnosti ako pomáhať jednotlivcom i skupinám v tejto oblasti: Management vplyvu – orientácia na získanie vplyvu prostredníctvom verejnej práce, kde ide o využitie sociálneho marketingu, činnosť politického aparátu, ... Managment podpory – využívanie priamej interakcie s individuálnymi klientmi a ich rodinami. Podľa Wendta má táto metóda 6 fáz: vstupná fáza ohodnotenie plánovanie a sprostredkovanie zdroja managment uskutočnenia podpory kontrola a evaluácia ukončenie. Ďalším reprezentantom ekosociálne orientovanej sociálnej práce je Hans Thiersch. Spolu s Wendtom obaja pristupujú k budovaniu sociálnych teórií systémovo, pričom zdôrazňujú význam činnostného charakteru sociálnej práce. Thiersch vo svojej teoretickej koncepcii presadzuje všeobecné úvahy sociálno - pedagogickej teórie. To znamená, že Thiersch pokladá pedagogické metódy za východzie metódy praxe sociálnej práce. V centre teoretickej pozornosti má stáť to, čo napĺňa prax sociálnej práce, a to je problematika všedného dňa.

141

Túto všeobecnú koncepciu sociálnej práce orientovanej na životné okolie konkretizuje Thiersch piatimi maximami jednania. Sociálna pedagogika orientovaná na životné okolie koncipovaná podľa týchto štrukturálnych maxím má za následok neustále zasahovanie sociálnej práce. Zasahovanie je chápané ako nevyhnutnosť prekračovania hraníc, napríklad v sociálnej politike, politike trhu zamestnanosti, školskej, bytovej, rodinnej oblasti, pre zastupovanie záujmov adresátov. Ako druhé si sociálna práca orientovaná na životné okolie vyžaduje vysokú reflexiu, suverenitu a vlastné pozície, ktorá musí ísť ruka v ruke so schopnosťou sebakritiky. Pre autorov moderných učebníc sociálnej práce predstavuje ekologická či ekosystémová perspektíva jeden zo základných konceptov a referenčných rámcov, bez ktorých si - podobne ako bez „systémového prístupu“ a „riešenia problémov“ súčasnú teóriu i prax sociálnej práce nevedia predstaviť. Copton a Galaway predstavujú v rámci ekologickej perspektívy tzv. model „person–in–situation“ – model „osoba –v–situácii“. Sociálny pracovník sa podľa nich zameriava na problémy, ktoré sa rozdeľujú do troch oblastí: problémy a potreby spojené s úlohami, ktoré súvisia s vývojovými etapami životného cyklu, problémy a potreby spojené s úlohami viazanými na užívanie a ovplyvňovanie prvkov prostredia, problémy a potreby spojené s interpersonálnymi prekážkami a zábranami, ktoré sťažujú fungovanie rodiny alebo skupiny, ktorá sa vyrovnáva s vývojovými úlohami alebo s úlohami, ktoré pred ňu kladie prostredie. Ekologický model sa zameriava na transakcie a kontakty jedincov a ich prostredie, pričom sa predpokladá stav stálej vzájomnosti, reciprocity a vzájomného utvárania a ovplyvňovania. Nehľadajú sa iba problémy, konflikty a slabé stránky, ale tiež silné stránky, zdroje, kvality, ... Jedným zo základných pojmov sa i tu stáva koncept sociálnej role.

142

Kirst – Ashman a Hull hovoria podobne o modeli „person-in-environmet“ – „osoba v prostredí“. Komunikácia a interakcia sú aktívne a dynamické akty, pri ktorých je investovaná alebo prijímaná určitá „energia“. V tejto súvislosti zavádzajú autori ďalšie pojmy: Vstup či „prísun“ („input“) je určitá forma energie, ktorá vstupuje do života danej osoby (napr. fyzická asistencia a emočná podpora stárnucemu klientovi). Výstup či „výdaj“ („output“) je naopak určitá forma energie, ktorú jedinec vydáva, alebo ktorú mu jeho prostredie odčerpáva. Styčná plocha či „rozhranie“ („interface“) je práve to miesto, v ktorom dochádza k interakcii medzi jedincom a prostredím. Adaptácia je schopnosť prispôsobovať sa podmienkam okolia – implikuje zmenu a vyžaduje často určité úsilie a energiu. Sociálni pracovníci často pomáhajú ľuďom práve pri nasmerovaní energie tak, aby úsilie klientov bolo produktívnejšie. „Zvládnutie“ či „ coping“ je takou formou adaptácie , ktorá zahrňuje úsilie a schopnosti pri prekonávaní problémov. Interdependencia je vzájomná opora poskytovaná jednou osobou druhej, ich vzájomné spoliehanie sa jeden na druhého.

36.SYSTÉMOVE TEÓRIE SP Systémový prístup je v súčasnosti jedným z hlavných trendov v humanitných vedách, najmä v psychoterapii, psychológii, sociálnej práci, pedagogike, sociológii a pod. Odborná diskusia vyústila do vypracovania celého radu teórií sociálnej práce. K najznámejším môžeme zaradiť napríklad psychosociálnu teóriu konania, ekosociálnu teóriu atď. Dominantné postavenie si v teoretickej rovine na rozhraní 70. a 80. rokov získala systémová teória sociálnej práce, ako najvhodnejšia teoretická základňa pre

143

rozvoj komplexne chápanej sociálnej práce. Je to však smer, ktorí ako v teórii, tak i v praxi si vyžaduje komplexný prístup k riešeniu individuálnych problémov. Systémovú teóriu je potrebné chápať ako jeden integračný výkon, službu rôznych vedeckých disciplín, ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti svojho predmetu. Už samotný pojem systém ukazuje orientáciu na pomery nasmerované k sebe, na vzťahy, ktoré sa menia a z ktorých vzniká neskôr celok so svojimi špecifickými vlastnosťami. Systémová teória je zastúpená v rôznych vedeckých oblastiach ako filozofia, inžinierske vedy, organizačné poradenstvo, terapia, tak i v oblasti sociálnej práce. Táto teória umožňuje, aby sa výraznejšie presadila orientácia na celky, napr. na rodinu (rozvoj rodinnej terapie), organizáciu či spoločnosť ako celok. Ako už vyplýva zo samotného názvu, základným prvkom týchto teórií je systém. Pojem systém – systém je skupina objektov prepojená vzťahmi medzi objektmi a medzi ich atribútmi. Systémy sú koncepty, píše Gencen (1983:13), ktoré využívame, aby sme dodali našej skúsenosti určitý poriadok (napr. hospodárske systémy alebo biologické ekosystémy). Pre sociálneho pracovníka, ktorého najčastejšou rolou je postavenie sprostredkovateľa „dohody“ medzi rôznymi predstavami klientov zúčastnených v nejakej obtiažnej situácii, je prvotnou úlohou posúdenie danej situácie s ohľadom na nasledujúce základné charakteristiky. Na základe posúdenia prvotnej situácie, sociálny pracovník zvolí pri každom z klientov jeden zo základných postupov:  Ponúkanie spolupráce – je taký postoj sociálneho pracovníka voči klientovi, ktorý charakterizuje veta: Povedz mi, v čom Ti môžem byť prospešný. Tento postoj otvára klientovi i pracovníkovi možnosť spolupráce na vytvorení pracovného kontraktu, ktorý obsahuje: 144

-

ciele, ktoré majú byť dosiahnuté;

-

kroky, ktoré je nutné spraviť k dosiahnutiu cieľov;

-

kritériá, ktoré umožnia posúdiť, či sú ciele dosahované a či nie.

K dosiahnutiu

kontraktu

vedie

proces

dojednávania,

čo

je

vlastne

vzájomné

vyjasňovanie a zlaďovanie (fitting) pozícií, predstáv a očakávaní pracovníka i klienta.  Preberanie starostlivosti – je taký postoj sociálneho pracovníka voči klientovi, ktorý charakterizuje veta: Podľa názoru určitej osoby (môjho, kolegovho, sudcovho, matkinho atď.) potrebuješ to a to zmeniť. Môžeme na tom pracovať? Tento postoj dáva klientovi dve možnosti, prijať, alebo odmietnuť. Systémové kritériá preberania starostlivosti sú nasledujúce: reflexia vlastnej voľby medzi ponúknutím spolupráce a preberaním starostlivosti a ďalej transparentnosť a úžitok. Jedinec musí hľadať riešenia tak, aby napĺňanie jeho potrieb a želaní nebolo v rozpore so záujmami ostaných, respektíve, aby jeho konanie pri napĺňaní týchto potrieb nepoškodzovalo iných. Individuálne aj sociálne hodnoty sú v systémovej teórii chápané ako determinujúce elementy. Ako základné hodnoty uznávané na oboch stranách vystupujú individuálna sloboda, spravodlivosť, vzájomná pomoc a sociálna výmena, ktoré napomáhajú k udržaniu sociálnej rovnováhy. V západných krajinách sa systémový prístup v súčasnej dobe uplatňuje stále intenzívnejšie vo všetkých oblastiach služieb ľuďom, lebo prináša do tohto systému niekoľko nových tendencií:  Krátkodobosť – zameranie sa na ciele umožňuje skrátiť čas potrebný k náprave obtiažnej situácie či vyriešeniu problému. Obmedzuje psychickú záťaž kladenú na konzumentov týchto služieb – klientov, ako aj na pracovníkov a pomáha „pri“ syndróme vyhorenia.  Efektivita – snaha využiť všetky dostupné zdroje v záujme rýchleho vyriešenia prípadu je výhodná pre platcov služieb. Vzhľadom k tomu, že väčšina týchto 145

služieb je hradená z verejných zdrojov, je veľmi dôležité zaistiť ich efektívne využívanie. Systémový prístup ponúka nástroj v podobe cielenej reflexie používaných metód a postupov v danom kontexte. Hollstein-Brinkmann (2001, s. 170) poukázal na význam systémovej teórie pre oblasť sociálnej práce nasledovne: „Systémová teória funguje ako teoretická spona, ktorá umožňuje spojenie rozličných sociálnych kontextov a dimenzií tvorby teórie, čím môže jestvujúce poznanie znovu zaradiť z nových hľadísk“. Systémová teória je postavená na štyroch základných pilieroch, ktoré zodpovedajú vo svojej podstate rovnakému počtu funkcií subsystémov, z ktorých sa spoločnosť ako jednotný celok (teda systém) skladá: a) Subsystém sociálny, ktorý plní integratívnu funkciu, b) Subsystém kultúry, c) Subsystém osobnosti, d) Subsystém správania sa organizmu.

Sociálnym systémom rozumieme zložitý, vnútorne štrukturovaný celok, ktorý je zameraný na konanie smerujúce k dosiahnutiu a zachovaniu homeostázy. Luhman (1986) prikladá najväčší význam komunikácii medzi jednotlivými subsystémami navzájom a tiež komunikácii medzi subsystémom a systémom. Hollstein-Brinkmann (2001, s. 46) spoločnosť chápe „ako sieť sociálnych systémov, ktoré sú vytvárané indivíduami. Tieto tvoria priesečníky, styčné body alebo uzly, pričom zároveň spoluvytvárajú v diferencovaných spoločnostiach viacero sociálnych systémov“. Každý systém je možné zaradiť medzi systémy operujúce v makrorovine, mezorovine alebo mikrorovine.

146

V jednotlivých rovinách operujú systémy zamerané na rôzne aktivity, napr. v mikrorovine operujú systémy zamerané na individuálne ľudské aktivity. V mezorovine operujú systémy orientované v troch základných aktivitách, ktorými sú interakčné, organizačné a pomocné aktivity. V makrorovine operujú všetky systémy, ktoré síce nie sú priamo spojené s jednotlivcom, ale majú na neho vplyv ako napr. sociálna politika, systém sociálneho zabezpečenia a podobne.

SYSTÉMOVÉ TEÓRIE SOCIÁLNEJ PRÁCE Systematický prístup je v súčasnosti jedným z hlavných trendov v humanitných vedách. Jeho prínos je tom, že je uceleným a vedecky podloženým variantom pohľadu na človeka a spoločnosť , ktorý ponúka nové možnosti, ako zaobchádzať so sociálnymi a psychosociálnymi javmi. Formoval sa v druhej polovici 20.stor. ako výsledok postupnej zmeny paradigmy v prírodných a spoločenských vedách. Hollstein-Brinkmann zdôrazňuje význam Jensenovho tvrdenia, že teoretickou podmienkou systémovej teórie je sociálna rekonštrukcia reality pre rozvoj vlastnej systémovej teórie. Požiadavka systému je relatívne stará, vývoj systémovej teórie je možné chápať ako vývoj jedného vedeckého prístupu v teoretickom skúmaní, pre ktorý je charakteristické skúmanie fungovania časti a celku. SYSTÉMOVÚ TEÓRIU - je potrebné chápať ako jeden integračný výkon, službu rôznych vedeckých disciplín, ktorá posúva do popredia štrukturálne podobnosti svojho predmetu. Je jedným z teoretických prúdov reagujúcich na nespokojnosť s výsledkami praxe, umožňuje

147

výraznejšie sa presadenie orientácie na celky (rodina..) , organizácie či spoločnosť ako celok. - táto teória reaguje na všetky soc. problémy posledných 30.rokov, ako aj na skutočnosť že riešenie väčšiny týchto problémov prekročilo úzky rámec jednotlivej disciplíny. - ide o súbor niekoľkých teoretických prúdov v soc. práci - funguje ako teoretická spona umožňujúca spojenie rozličných soc. kontextov a dimenzií tvorby teórie čím môže jestvujúce poznanie znovu zaradiť z nových hľadísk - nástroj intergrácie jednotlivých teórií, ktorý dokáže navzájom spájať vysvetľujúce poznatky jednotlivých vied, ich definície predmetu a spôsoby práce. Rozličnými systémovo teoretickými prístupmi sa dajú zachytiť všetky roviny konania a popisy soc. práce. - najrozpracovanejšia teória PREDSTAVITELIA: minulosť: akvinský, Vives, Korlo, Montesqui, Spencer, Paret, Kant, Hegel, Rousseaou, Marx, Masaryk, Moreno, Weber, Parson .... Novší autori: Bernard, Simon, Staub-Bernasconi, Hollstein, Brinkmann, Henderson, Wendt, Ludewig, Lussi, Lutmann V súčasnosti dosiahla táto teória globálneho rozmeru., takmer neexistovala vedná disciplína, v ktorej by si táto teória nenašla svoje špecifické vyjadrenie. Základom tejto teórie je problematika vzťahu systému a subsystému, čiže celku a jeho častí. O rozvoj systémových teórií sa výrazne zaslúžili: Goldstein, Pincus, Minahanová, Specht, Germainová, Elliot Systémové teórie vychádzajú zo všeobecnej systémovej teórie von Bertanlanffyho a postupne ju aplikujú na prax (podľa Bertanlanffyho je systém množina prvkov, medzi ktorými vzniká vzájomné pôsobenie) . obsahujú v sebe 148

viacero prúdov, ktoré sú rozdielne. Rozdielnosť je čiastočne spôsobená aj dvomi odlišnými prístupmi k vymedzeniu základného problému soc. práce. Systémová teória bola rozpracovaná na základe funkcionalizmu a kybernetiky, pričom je chápaná ako všeobecná teória, ktorá má svoje miesto v oblasti prírodných vied, vo fyzike, biológii, ako aj spoločenských vedách a to najmä v psychológii, sociológii, pedagogike. Základným prvkom týchto teórií je systém, t. j. niečo čo sa skladá z množstva jednotlivých súčastí. Je to súbor elementov navzájom závislých, ktoré sú vo vzájomnej interakcii. Jednotlivé prvky sú organizované a tvoria celok, ktorý sa nedá zredukovať na sumu jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoria. Rôzne prvky systému sa vyznačujú hierarchiou, rôznorodosťou, špecializáciou. Podľa Staub-Bernasconi sú v systémových teóriách soc. práce jasne rozlíšeteľné dva prístupy chápania predmetu soc. práce: 1. tzv. Durheimovský alebo funkcionalisticko-holistický prístup: konkrétni jednotlivci sú chápaní ako čiastkové soc. systémy. Centrálne otázky soc. práce sú: - problematika soc. odchýliek od kauzálnych hodnôt a soc. noriem -

problematika dezorganizácie soc. celkov

-

problematika soc. kontroly a možných soc. sankcií

-

problematika dysfunkčnej konfliktivity niektorých soc. skupín

Pre takto orientovanú soc. prácu je typické: a) nevenuje dostatočný odborný záujem variabilite a originalite jednotlivých subsystémov tvoriacich centrálny systém – spoločnosť b) nedostatočný odborný záujem významu dynamických vzťahoch medzi jednotlivými soc. subsystémami c) soc. práca sa dostáva do direktívnejších pozícii, ale predovšetkým do pozície toho, kto je zodpovedný za nastolenie požadovaných soc. zmien d) úlohou soc. práce je prispieť k spoločenskej stabilite a k disciplíne e) zamestnávateľom soc. pracovníka je spoločnosť a zamestnávateľ (štát, komunita, etnikum spol.trieda) vystupuje ako nadradený systém, ktorému sa vo svojom konaní majú prispôsobiť všetky subsystémy 149

f) soc. práca má funkciu najmä technokraticko-normalizačnú, kontrolnú = dve elementárne funkcie soc. práce Predstavitelia: PARSON, HEARN, FALCK, GERMAIN, GITERMAN, WENDT, BAECKER 2. atomistický prístup: za základ pokladá jednotlivých konkrétnych ľudí ( autonómne viac nedeliteľné jednotky – systémy). Spoločnosť je chápaná ako okolie systému resp. ako jeho prostredie, ktoré buď podporuje rozvoj základného, autonómneho systému alebo pôsobí rušivo. Ľudia vystupujú ako slobodné, autonómne bytosti. Dôležité sú individuálne motívy, záľuby a ciele. Intervencia z okolia je chápaná ako nedovolený zásah ako manipulácia, moc ktorá obmedzuje. Predstavitelia: DELL, WILKE, LUDEWIG, DEWE, SCHIEPECK atd Systémová teória nemá charakter jednej uzatvorenej teórie, skôr predstavuje všeobecnú modelovú predstavu, ktorá nachádza uplatnenie v rôznych sociálnovedeckých teóriách.

TYPY SYSTÉMOVÝCH TEÓRIÍ Hollstein-Brinkmann, Lüssi, Staub-Bernasconi... zhodujú sa v názore, že v soc. práci je možné hovoriť o týchto systémových teóriách, ktoré sú vnútorne rozdielne: 1. teória sebaorganizujúcich systémov 2. teória integrácie 3. systémová činnostná terapia soc. práce 4. ekosociálna systémová teória 5. teória komunikatívneho konania ZÁKLADNÉ PRINCÍPY systémových teórií: a. systém b. komplexnosť c. vzťah časti a celku 150

d. hierarchia e. okolie a systém f. homeostáza a pod.

človeka a prostredie treba chápať ako jeden špecifický systém. Vzťah jednotlivca a celku treba študovať v jeho rozložených častiach, ktoré navzájom voči sebe vystupujú ako samostatné systémy. SYSTÉM je niečo, čo sa skladá z množstva jednotlivých súčastí. Vlastné komponenty sú viazané vnútornou štruktúrou systému, ktorá sa realizuje prostredníctvom množstva vnútorných vzťahov. Vnútorná väzba určuje hranice systému. Systém a okolie majú tendenciu navzájom sa ovplyvňovať. Ľudskí jedinci sú v rámci systému chápaní ako schopné, samostatne sa vzdelávajúce biosystémy, charakteristické najmä potrebou uspokojovania biologických, psychických, sociálnych a kultúrnych potrieb. Ľudský mozog = špecifický subsystém, jeho funkciou je udržiavanie vzťahov s okolím, ďalej sú to city, pamäť, pozornosť, učenie, komunikácia, hodnotenie a pod. Človek ako systém disponuje základnou funkciou – pohotovosťou k uspokojovaniu vlastných potrieb. Množstvo a hierarchia potrieb je daná vnútornou výbavou systému. Základné potreby sú: - fyzické potreby, realizované na báze látkovej výmeny 

senzorické potreby



potreba telesnej celistvosti a nedotknuteľnosti ( potreba ochrany pre zranením, násilím)



potreby viazané na sexuálne aktivity



emocionálne potreby



potreba rôznosti



potreba orientácie v prostredí



potreba jasných pravidiel a soc. noriem



potreba originálnosti



potreba slobody a autonómie



potreba soc. uznania 151



potreba soc. príslušnosti



potreba zmysluplných cieľov a motivácie



potreba rovnováhy medzi dávaním a braní, potreba spravodlivej výmeny

jednotlivé potreby sa líšia svojou naliehavosťou, silnou tendenciou k uspokojovaniu, pružnosťou, vzájomnou determinovanosťou, individuálnym významom. Ľudský život = cyklus uspokojovania potrieb a napĺňania vlastných želaní. Môže postaviť jedinca do konfliktu s inými ľuďmi či skupinami. Hodnoty = ohodnotené potreby, základné hodnoty – osobná sloboda, spravodlivosť, vzájomná pomoc, soc. výmena. ZÁKLADNÉ PILIERE systémovej teórie: zodpovedajú vo svojej podstate rovnakému počtu funkcií subsystémov, z ktorých sa spoločnosť ako jednotný celok – systém skladá: 1. subsystém sociálny, ktorý plní ingratívnu funkciu 2. subsystém kultúrny 3. subsystém osobnosti 4. subsystém správania sa organizmu

Sociálny systém – zložitý vnútorne štrukturovaný celok, ktorý je zameraný na konanie smerujúce k dosiahnutiu a zachovaniu homeostázy. Parson – základná myšlienka systémovej teórie je funkciovanie jednotlivých subsystémov a optimálne fungovanie spoločnosti ako jedného systému Luhmann – spoločnosť chápe dynamickejšie, ako otvorený systém NOVÉ PRVKY, ktoré priniesla teória systémov do praktickej a teoretickej roviny: o vzťah časti a celku: časti chápe na základe dynamiky celku. V centre pozornosti nie sú časti ale organizačný model. o systematické myslenie: každý objekt, každá jeho časť je chápaná ako vzor v nedeliteľnej sieti vzťahov.dôležité vlastnosti sa tvoria v interakcii s inými objektami. Hlavný dôraz – rovnováha alebo stabilita soc. systému

152

o vzťah štruktúry a procesu: systematické myslenie ho rieši nasledovne: každý proces postihuje štruktúru a každá štruktúra je prejavom procesu. Systematické myslenie = procesuálne myslenie o postupný prechod od objektivity ku konštrukcii skutočnosti Každá osoba je systémom a spojenie viacerých osôb tiež vytvára systém. Všetky živé systémy sa skladajú zo subsystémov a okolia. Človek ako soc. bytosť patrí k množstvu soc. systémov, napr. rodina, firma, trieda a pod. každý systém je možné zaradiť medzi systémy operujúce v makro( systémy nie priamo spojené s jednotlivcom no majúce na neho vplyv, napr. soc. politika), mezo( interakčné, organizačné a pomocné aktivity systémov) alebo mikrorovine ( systémy zamerané na individuálne ľudské aktivity). OTÁZKY ,ktorými sa zaoberá systémová teória: Hierarchia – je v nej chápaná ako pojem vyjadrujúci skutočnosť, že jednotlivé elementy systému sú samotné systémy a sledovaný systém je súčasťou rozsiahlejšieho systému, voči ktorému môže vystupovať ako prvok alebo subsystém. Tento pojem je chápaný aj ako existencia určitého poriadku, usporiadanie vnútorných vzťahov. Okolie a referencia – okolie je všetko, okrem systému, z ktorého jedinec vychádza. Hranice systému sú flexibilné, sú hranicami okolia a slúžia k udržaniu systému. Soc. výmena sa deje práve na týchto hraniciach. V prípade uzavretia systému môže dôjsť k jeho dysfunkčnému vývoju Homeostáza a dynamická rovnováha, sociálna rovnováha – homeostáza = tendencia udržať určité veličiny v systéme konštatné alebo ich udržať v rámci určitých hraníc. Soc. práca je intuitívne viazaná na myšlienku rovnováhy (Tuggerner) Predstava rovnováhy zahŕňa tri spojené oblasti: -

oblasť interpersonálnej rovnováhy

-

oblasť soc. rovnováhy

-

oblasť vzťahov medzi skupinami či soc. systémami

homeostatické procesy sú závislé na určitej cieľovej hodnote, ktorá pri soc. systémoch spôsobuje jednak udržanie systému bez zmeny ale cieľové hodnoty sú tiež dôvodom zmeny vnútornej štruktúry práve v konaní zacielenom na udržanie rovnováhy systému. 153

Chápe sa aj ako organizmický sebaregulačný proces, v ktorom organizmus uspokojuje svoje potreby zachovaním rovnováhy a to najmä vtedy, keď je ohrozený prostredím, ktoré naň kladie požiadavky ohrozujúce jeho rovnováhu. ako snaha o udržanie rovnováhy v systéme homeostáza úzko korenšponduje so sprístupňovaním zdrojov (najstaršie aktivity v soc. práci, ale aj teoretické otázky soc.práce). adams, salomon, Artl definovali soc. starostlivosť ako nárok na uspokojenie základných potrieb,pričom k ich naplneniu musí prispieť spoločnosť. Homeostatický proces začína prebiehať vtedy, ak organizmus potrebuje uspokojiť viaceré potreby súčasne, pričom nemá definované jasné priority. Bertanlanffy chápe život ako udržiavanie nerovnováhy pričom upozorňuje , že ani systémový prístup nedokáže vysvetliť všetky fenomény ľudského správania. Aplikácia jeho diela „ General system Theory“ na oblasť soc. práce môžeme konštatovať: teória soc. práce vychádzajúca z GST vzťahujúca sa na ľudské systémy svoj predmet viac popisuje ako vysvetľuje prínosom je systémový prístup, ktorý sa ukazuje pre oblasť tvorby teórie soc. práce ako vhodný, pretože rozširuje pohľad o komplexitu javov, či ich vzájomného prepojenia SYSTÉMOVÁ SOC. PRÁCA - zaoberá sa ľuďmi, ktorých biologické, psychické, sociálne a kultúrne potreby v ich vlastnom ekologicko-sociálno-kultúrnom prostredí ostali nenaplnené. - je spoločenskou odpoveďou na problém soc. konštelácií, ktoré vystupujú ako prekážka pri realizovaní individuálnych potrieb - zaoberá sa štúdiom špecifických spol. javov, ako je chudoba, nezamestnanosť, kriminalita, soc. vylúčenie a pod. - usiluje sa o dodržanie princípu transdisciplinarity , ktorý dáva predpoklad pre skutočné pochopenie príčin vzniku spomínaných soc. problémov a hľadanie možností ich riešenia Najdôležitejšie faktory na ktoré vo vzťahu k otázke soc. problémov poukazuje: 154

i. fakt, že pre naše individuálne prežitie, pre napĺňanie našich potrieb potrebujeme iných ľudí a naopak. Jedinec nie je schopný prežiť bez kooperácie s inými ľudskými bytosťami ii. skutočnosť, že ľudské potreby sú rozdielne a pružné iii. skutočnosť, že žijeme v soc. systémoch, v ktorých nemajú všetci členovia rovnaký prístup k uspokojovaniu individuálnych potrieb iv. fakt, že človek je schopný rozoznať medzi zmysluplným, správnym a nesprávnym, pravdivým a nepravdivým konaním a na základe toho si voliť pravdu alebo lož, konanie správne alebo nesprávne v. skutočnosť, že spolužitie s ostatnými zároveň znamená pochopenie, že naša sloboda nie je absolútna, ale má určité hranice. Nerešpektovanie môže byť príčinou poškodenia záujmov iných ľudí aj vlastných záujmov. vi. fakt, že jednotlivec má možnosť slobodne sa rozhodnúť, či jeho konanie bude zamerané na pomáhanie a spoluprácu, alebo bude príčinou utrpenia niekoho iného štát je v systémovej teórií chápaný ako hierarchicky najvyšší systém, jeho úlohou je budovanie takých subsystémov, ktoré budú vo vzťahu k jednotlivcom schopné napomáhať pri napĺňaní individuálnych potrieb. Hlavné témy pre teóriu soc. práce sú potom metódy a nástroje, ich budovanie, opis a vysvetlenie fungovania jedincov v ich

ekologickom, sociálnom

či

kultúrnom

prostredí,

ich

potreby,

obmedzenia a pod. systémová teória zdôrazňuje, že každý systém má schopnosť samoregulácie, ktorá pri určitom preťažení systému môže byť narušená. Zaoberá sa i témou významu a miesta soc. práce ako profesie ŠPECIFICKÝ OKRUH teoretického záujmu systémovej soc. práce: 1. príprava profesionálov 2. možnosti zmeny prekážajúcich a obmedzujúcich mocenských štruktúr 3. spôsoby napomáhania dosiahnutia cieľov rovine

155

soc. práce v jej všeobecnej

novšia systémová teória venuje veľkú pozornosť problematike ohraničujúcich nárokov klientely – problematika rozsahu a miery nárokov tak, aby v spoločnosti neprichádzalo k situácii, ktorý Staub-Bernasconi nazýva „úžerníctvom potrieb“ – označuje sa tým také správanie, ktoré vedie klienta ku konzumácii ponúkaného systému soc. pomoci, kde jedna pomoc predpokladá poskytnutie celého radu rôznych formie pomoci. Soc. práca je odpoveďou na soc. problémy v spoločnosti, jej úlohou je starostlivosť o celého človeka a na tomto komplexnom prístupe buduje Staub-Bernasconi

procesuálno-systémovú

teóriu

–

nazývanú

človek

v spoločnosti. Operuje v teoretickej rovine s procesuálno-systémovou paradigmou. Výsledkom sú dve základné tvrdenia: -

všetko čo je, je v pohybe ( časová komponenta)

-

všetko čo je, je v systémoch pretkané a tým vstupuje do vzájomných interakcií ( priestorové komponenty)

Pincus, Minahanová – stanovujú tri druhy systémov v súvislosti so závislosťou jednotlivcov od soc. systémov a od prostredia: 1. neformálne alebo prirodzené systémy (rodina, priatelia..) 2. formálne systémy ( verejné skupiny, združenia) 3. sociálne systémy ( školy, nemocnice, liečebne) niektorí nie sú schopní tieto pomocné systémy využiť a ocitnú sa v problémovej situácii. ÚLOHY SOC. PRÁCE postavené systémovou teóriou: •

pomáhať ľuďom využívať a zdokonaľovať ich vlastnú schopnosť riešiť problémy

•

budovať nové vzťahy s jednotlivcami a ich okolím

•

prispieť k úprave vzájomného pôsobenia medzi ľuďmi a systémami

•

pomáhať vytvárať a meniť soc. politiku

•

dávať praktické rady

•

podieľať sa na soc. kontrole

156

METÓDY založené na systémovej teórii soc. práce: 1. multiperspektívna prípadová práca 2. systémová terapia 3. ATT tréning a pod.

37.ORGANIZAČNÉ TEÓRIE SP DEFINÍCIA organizácie Organizácia je sociálny jav, alebo útvar založený na plánovitej koordinácii skupinových

aktivít,

kontinuálne

fungujúcich

v dôsledku

deľby

práce

a hierarchie autority smerujúci k dosiahnutiu spoločného cieľa. Hlavnými znakmi organizácie sú: -

špecializácia, štandardizácia, formalizácia činností

-

komplexita, horizontálna i vertikálna, diferenciácia a s ňou súvisiaca integrácia, autonómia a kontrola

-

rozloženie moci a autority, monitorovania individuálnych i kolektívnych činností

-

informatizácia a centralizácia

-

efektivita

Puch: organizácia je sociálny výtvor, usilujúci sa o dosiahnutie cieľa riadený formálnymi

pravidlami,

pričom

poskytovanie

pomoci

aktivitám členov organizácie. Základné znaky organizácie sú: -

ciele

-

štruktúra

-

dynamika

-

prostredie

-

zmena, obrat, spôsob, chod

157

patrí

k základným

ORGANIZAČNÉ TEÓRIE sa paralelne rozvíjajú počas celého 20. stor.. Spoločnosť v rámci týchto teórií vystupuje ako organizácia, v teoretickej rovine sa predmetom odborného záujmu soc. práce potom stáva: •

vzťah organizácie (spoločnosti) a jej jednotlivých členov

•

interpersonálne vzťahy

•

význam pravidiel

•

funkcionovanie organizácie, vrátane porúch a príčin ich vzniku

•

sociálna komunikácia

•

sociálna kontrola

Puch upozorňuje, že

vo vzťahu k soc. práci na jednotlivé organizačné teórie

zaoberajú: a) odbornými

a organizačnými

kompetenciami,

ktoré

sú

súčasťou

profesionálneho konania soc. pracovníkov b) organizovaním a organizáciami, ktoré tvoria súčasť odborno-vedeckého záujmu teoretikov c) organizáciami a organizovaním ako didaktickým problémom, kedy úlohou soc.práce je sprostredkovať prístup k ovládnutiu potrebných zručností pre svojich klientov. Organizačné teórie vychádzajú najmä

z prác F. W. Taylora, Maxa Webera, ktorí

upriamili pozornosť aj na štátny systém, ktorý označili ako špecifický typ organizácie. Štát môže fungovať dobre len vtedy, ak všetci jeho jednotliví členovia rešpektujú príkazy vydávané oficiálnou štátnou mocou (vládou) Taylor

sa

zameral

na

problematiku

dosahovania v rámci organizácie,

ekonomickej

efektivity

a možnosti

jej

otázky ekonomickej dysfunkcie, racionálneho

správania a pod. prišiel s požiadavkou plánovania a pravidelnej kontroly úloh ( tzv. nový manažment). Pod vplyvom taylorizmu sa organizácie pracujúce v oblasti soc. práce začínajú orientovať na oblasť administratívno-správneho riadenia, ktorú považujú za kľúč k úspechu.

158

Negatívne prvky vyskytujúce sa v sociálnych organizáciách: zaoberá sa nimi teória soc. práce a sú to: 

ineffiziencia



anonymita



byrokracia



neľudský prístup

tie sú v rozpore s hlavnou úlohou soc. práce, ktorou je pomáhať ľuďom , ktorí sa ocitli v sociálne nepriaznivej situácii. Niektorí autori potom hovoria o dvojitom mandáte soc. práce, ktorý bol v soc. práci vždy prítomný. Spôsobené je to tým, že každá pracovná činnosť soc. pracovníka okrem faktoru pomoci obsahuje i faktor kontroly. V 30.-50.rokoch sa v prácach Maya, Lewina a Homansa objavuje problematika interpersonálnych vzťahov chápaných ako nový motivačný zdroj. V 60.rokoch boli v teoretickej rovine rozpracované

v prácach Mertona, Gouldnera otázky

mocenských aspektov fungovania štátu a možnosť rozdielnosti záujmov jednotlivých členov. Crozier – chápal organizáciu, teda aj štát ako nástroj na dosahovanie osobných cieľov. Vo svojich prácach sa zaoberal problematikou dysfunkčnosti formálnych organizácií a možnosťami zneužívania dysfunkcie organizácie jednotlivými členmi. 70.-80.te roky – kritika nerovnováhy vyplývajúcej z usporiadania vo vnútri organizácií, ktoré vyplývala z nedostatočnej kompetencie klientov, z ich nemožnosti robiť rozhodnutia o svojich problémoch. Obdobie charakteristické snahou o decentralizáciu a profesionalizáciu soc. práce. Vývoj organizačných teórií možno chápať ako reakciu na ôrzne ľudské problémy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s problematikou organizovania spoločnosti. Existuje veľa organizácií

v oblasti soc. práce, ktoré vznikli ako reakcia na množstvo úloh

a povinností, ktoré spoločnosť má. DELENIE organizačných teórií:

159

1. situačné teórie: zameriavajú sa na konkrétne situácie, ktorými sa soc. práca v teoretickej i praktickej oblasti zaoberá. V teoretickej rovine sa tieto situácie analyzujú, hľadajú sa príčiny ich vzniku, študujú sa vhodné metodické postupy. Klasické situácie sú : anómia, biografia, komunikácia, vylúčenie, kooperácia, solidarita, podpora, pomoc, starostlivosť, konflikt, ochrana a pod.

Rozvoj

situačných teórií kulminoval v 70-tych rokoch 20.stor. ,ich rozvoj zásluhou tzv. Astonskej skupiny ( viedol ju Pugh) zaoberala sa výskumom vplyvu vybraných situácii na spoločnosť. Situačné teórie sa orientujú na prax, pochopenie a voľbu správneho metodického postupu v konkrétnej zvolenej situácii. Význam majú pre manažment, manažment v zmysle vedenia. predstavitelia: Staehle, Kieser, Kubicek, 2. výmenné teórie ( teórie výmeny) : resp. teória soc. výmeny vychádza z predpokladu, že každé individuálne i skupinové konanie prebieha v spoločnosti a tým je objektívne daný jeho sociálny rozmer. Každé konanie je možno pochopiť ako sociálnu výmenu. Výmena rôznych ľudských činností je základom všetkých spoločenských vzťahov. Tieto vzťahy majú výrazný vplyv na rôzne soc. javy, ako je rozdelenie spoločnosti

na jednotlivé soc. vrstvy, oblasť tvorby a fungovania

moci, konformita, sociálny status a pod. Táto teória čerpá z utilitarizmu ( Smith, Mill), sociálnej antropológie ( Frazer) a behavioralizmu ( Skinner) predstaviteľ: Homans túto teóriu rozpracoval, vidno tu vplyv Skinnerovho behavioralizmu. Homans vychádza z dvoch predpokladov: a) v ľudskom správaní dominujú racionálne prvky: každé konanie smeruje k dosiahnutiu určitej odmeny, zisku či výhody b) proces soc. interakcie je vo svojej podstate trvalou výmenou odmien a trestov prebiehajúcou medzi jednotlivcami.

Správanie jedného

človeka funguje ako podnet a správanie druhého je vlastne odpoveďou na tento podnet, môže byť táto reakcia buď odmenou alebo trestom. Homansova teória sa opiera o 5 základných hypotéz: -

podnetová

-

úspechu

-

hodnotová 160

-

nasýtenia

-

spravodlivosti

nezaoberá sa tým, prečo ľudia vnímajú niektoré situácie ako žiadúce a iné ako nežiadúce. Blau poukazuje na význam dobrovoľnosti v procese soc. výmeny. Za elementárne formy výmenného vzťahu sa považujú: dyadická interakcia a rodinná interakcia Soc. práca sa zaoberá takými problémovými okruhmi, ako sú: solidarita, konflikt, spolupráca, pomoc, opozícia, podpora, sociálna sieť, sociálna rovnováha a pod. 3. kultúrne teórie (kulturalizmus) : teoreticky je ukotvený v sociologických teóriách rozvíjajúcich sa na začiatku 20. stor.

v tzv. chicagskej sociologickej škole.

Centrálnym pojmom je spoločnosť definovaná ako rovnováha zaisťovaná medzi rôznymi jednotkami alebo medzi jednotkami a prirodzeným centrom, ktoré pôsobí na oblasť rovnováhy medzi organizáciami vstupujúcimi do interakcie s okolím. Okolie sa definuje ako stav rovnováhy medzi geograficky označeným územím a konkrétnymi jednotkami, ktoré sa v ňom nachádzajú. Kulturalizmus položil základ k realizácii výskumov zameraných na oblasť kriminality mladistvých rovnako v sociológii ako aj v soc. práci. Vznikol ako reakcia na soc. problémy,

bol

silne

ovplyvnený

psychoanalýzou,

ktorá

bola

pokladaná

za

najvhodnejšiu metódu prostredníctvom ktorej je možné uskutočniť analýzu procesu socializácie jednotlivca. Poukazuje na hlavný problém, ktorý stojí na troch úrovniach: -

na úrovni inštinktov, ktoré sú identickými pre celý ľudský rod

-

na úrovni individuálnych osobitostí, ktoré môžu nadobúdať rôzne formy

-

na kultúrnej úrovni, ktorá vytvára špecifické súbory pravidiel, modelov a inštitúcií

analýza vychádzajúca z týchto troch úrovní viedla k odhaleniu vzťahov medzi subkultúrou a soc. osobnosťou ( jedincom). Kultúra súčasnej spoločnosti je rôznorodá, neponúka jednotný kultúrny vzor. Obsahuje rôzne subkultúry, existujúce v závislosti od spoločenských tried, kást alebo rôznych soc. skupín. Prejav príslušnosti k určitej subkultúre môže byť čiastočne utlmený vplyvom dominantnej kultúry. Bazálna osobnosť – súbor vlastností 161

spoločných pre všetkých členov daného spoločenstva. Súbor vlastností vytvárajúci určité ustálené konfigurácie správania. Na

vplyv

subkultúry

vo

vzťahu

k chápaniu

soc.

starostlivosti

poukázala

Richmondová, v práci Social Diagnosis. PREDMET organizačných teórií -

rôzne obrazy života organizácie. Spoločnosť je chápaná ako špecifický typ organizácie.

-

problematika skupinovej soc. práce. Skupina chápaná ako špecifická organizácia. Otázky neformálneho vodcovstva, výberu a realizácie spoločných cieľov, význam sympatií a antipatií, vplyv autorít

Zameriavajú sa na : -

otázky vplyvu určitej kultúry či subkultúry

-

sociálnej výmeny

-

významu konkrétnej soc. situácie

-

vplyv formálnej štruktúry na situáciu

-

spôsob vedenia, rozhodovania

Keiser, Kubicek určili faktory majúce výrazný vplyv na organizáciu a jej štruktúry: a) stupeň (miera) špecializácie úloh b) koordinácia funkcií a denných činností c) delegovanie kompetencií d) účasť na rozhodovaní e) formálne vzťahy a pod. vplyv týchto faktorov je viditeľný najmä na správaní organizácie navonok. Likert – 70.roky, teória kooperatívnej štruktúry organizácie, podmienkou úspešnosti je participácia a kooperácia na všetkých úrovniach. Wöhrle – teória bludného kruhu – pretrvávanie niektorých mýtov spôsobuje neúspešnosť organizácie. Klasické mýty napr. snaha o maximálnu stabilitu vo vnútri organizácie, pôvodne pozitívne prvok môže viesť k stagnácii. 162

Dôležitá časť organizačných teórií – riešenie vzťahu jednotlivec a organizácia. Význam soc. noriem, poznania, ideálov, želaní, formálnych pravidiel a pod. V 80. rokoch – práce zamerané na sebaorganizovanie, kooperatívne správanie, stratégie sebarozvoja, otázky socializácie a pod. Sociálno-kultúrna realita zásadne ovplyvňuje nielen prax ale aj teóriu soc. práce. Nevhodnosť mechanického využívania teoretických konceptov soc. práce v krajinách s rozdielnymi sociálno-kultúrnymi tradíciami zdôrazňujú tieto faktory: -

nekompatibilita v hodnotovej oblasti

-

rozdielnosť soc. problémov, ich vnímania v spoločnosti

-

kultúrny

imperializmus,

dôsledkom

ktorého

prišlo

k narušeniu

prirodzených soc. systémov v pôvodnej kultúre -

rozdiely v legislatíve orientovanej na oblasť soc. zabezpečenia

v súvislosti s týmto Matoušek hovorí : „ formovanie soc. práce ako samostatnej vednej

disciplíny

bolo

od

samého

začiatku

spájané

s problémami

hodnôt,

s praktickou etikou“. Spojovacím momentom všetkých teoretických prístupov zostávajú: -

soc. problém

-

klient

-

soc. pomoc

-

soc.konanie

-

soc. sieť

-

soc. výmena

napriek rozdielnosti danej historicko-kultúrnym vývojom krajiny, jej filozofickoreligióznou orientáciou, formou organizácie spoločnosti má ako teória tak i prax rozdielnych škôl soc. práce spoločné nasledovné komponenty: a) prítomnosť soc. problémov vo vnútri spoločnosti, ktoré v konečnom dôsledku môžu byť výsledkom jej vnútorných vzťahov, či dôsledkom poruchy interakcie, alebo nerovnovážnej soc. výmeny a pod. b) človek vystupuje ako klient 163

c) úsilie o poskytnutie profesionálnej pomoci pri riešení v obtiažnych životných situáciách d) vznik profesie soc. pracovníka e) vytvorenie soc. systému pôsobiaceho preventívne, kuratívne aj represívne f) rozvoj soc. služieb g) postupný nástup a vývoj tzv. globálnej spoločnosti, v dôsledku ktorej nastáva akcelarácia niektorých sociálno-patologických javov h) nové formy komunikácie, pričom komunikácia sa stáva predmetom vedeckého skúmania v oboch rovinách a to v rovine príčinnej ( komunikácia ako príčina vzniku a rozvoja interakčných porúch) a tiež v rovine metodickej ( komunikácia ako metóda soc. práce

38.KOMUNIKAČNÉ TEÓRIE SP Pre jednotlivé teórie, ktoré sa postupne v sociálnej práci objavujú je spoločným menovateľom snaha o predloženie akceptovateľného modelu soc. práce, ktorý by bol schopný praxi ponúknuť vysvetlenie vzniku niektorých soc. javov a tiež ponúknuť pre prax vhodné pracovné postupy. Payne, ktorý teóriu chápe ako súbor výrokov o tom, čo sociálna práca je a čo určuje ako požadované správanie pre soc. pracovníkov v rôznych soc. situáciách, hovorí že, moderná teória soc. práce musí reagovať na moderné

164

chápanie klienta i soc. pracovníka a tiež na súčasné, aktuálne chápanie soc. reality, s ktorou sa v soc. práci stretávame. Teórie soc. práce tvorivo využívajú poznatky viacerých vedných disciplín, aby vytvorili vlastné teórie, umožňujúce využiť dostupné poznanie v procese pomáhania. Teóriu je podľa neho možné chápať aj ako sústavu alternatívnych predpisov pre prax. V soc. práci, ktorá je čoraz zložitejšia, potrebujeme teórie, ktoré predstavujú akúsi zásobáreň dostupných teoretických poznatkov logicky usporiadaných do systému, ktorý ponúka odpovede na mnohé otázky praxe. Je prirodzené, že ak jednotlivé teórie sledujú rôzne vedecké ciele, potom ponúkajú aj rozdielne obsahy či formy od modelov, cez hodnotové súdy až po „všetko vysvetľujúce“ teórie. Dorozumievaniu medzi ľuďmi a teda aj spôsobu dorozumievania odborníka so svojím klientom sa v pomáhajúcich profesiách venovalo málo pozornosti (Payne), výraznejšiu pozornosť na túto oblasť vyvolala až práca Breakwel- Rowett zaoberajúca sa významom poznania a porozumenia ľudskej interakcie pre sociálnu prácu. Poukazujú na to: -ako sa tvoria resp. premieňajú ľudské vzťahy v závislosti od konkrétnej sociálnej situácie, -čo ich riadi, -ako vplýva komunikácia na sebaidentifikáciu jedinca, - na význam osobného priestoru (súkromia) či jeho nedostatku, -na teritorialitu, -skupinové správanie, -stigmatizáciu jednotlivcov i celých klientských skupín, -ale tiež na procesy vedúce k personálnej zmene atd. Pracujú s princípmi konštruktivizmu ( do teórie soc. práce ich priniesol už Tully – ten poukazuje na skutočnosť, že ľudia svoje správanie odvodzujú od konštrukcií utvorených v ich vlastnej mysli. V súlade s touto teóriou potom poukazuje na proces tvorby konštruktov a vplyvu osobnej, individuálnej skúsenosti na výsledný 165

produkt, čiže konkrétny konštrukt. Toto poznanie potom následne upriamuje pozornosť na oblasť intepersonálnych vzťahov, otázku soc. rolí, skupinového správania a vo vzťahu k tomu na otázky jazyka a komunikácie) Podiel na tvorbe komunikačnej teórie mala skupiny psychológov a terapeutov z Palo Alto v Kalifornii. Predstavitelia: Satirová, Hall. Sheflen, Watzlawick, Judith Nelsonová Nelsonová - je propagátorkou teórie komunikácie v soc. práci, pretože ju považuje za prostriedok užitočného prepojenia rady teórií v soc. práci. Komunikácia zahrňuje procesy, ktorými sa zaoberajú systémové teórie, behaviorálna i kognitívna teória a pod. Východiskovým bodom komunikačnej teórie je skutočnosť, že pokiaľ človek uskutoční nejakú akciu, je to vždy v reakcii na informácie ( fakty, emócie, spomienky), ktoré obdržal.

Informáciu

najprv

prijmeme

a potom

vyhodnocujeme. Ak

informáciu

vyhodnotíme úspešne, vyšleme spätnú väzbu, komunikátor sa tak dozvie, že sme správu prijali a vyhodnotili.

každý má svoje vlastné pravidlá pre spracovanie

informácie t. j. niektoré správy považujeme za dôležité, iné nie = selektívna percepcia. Veľa ľudí má komunikačné problémy, napr. kvôli tomu, že chybne prijímajú informácie, či si z nich zle vyberajú. Komunikačné bloky vznikajú často v spätnej väzbe, ktorá môže byť vzhľadom k zámeru druhého účastníka komunikácie zle interpretovaná. . Každá komunikácia spočíva vo vysielaní informácie, ktorá podnecuje určité reakcie. Správy i reakcie majú svoju obsahovú ( slová) a vzťahovú o definovanie postoja medzi účastníkmi komunikácie) zložku.

( pokus

Reakcie môžu byť

odmietavé, akceptujúce alebo selektívne. Delenie na obsahovú a vzťahovú zložku súvisí to s rozlíšením verbálnej a neverbálnej komunikácie. Neverbálna komunikácia určuje, ako má byť verbálna chápaná, je jej doplnením. Vzťah medzi verbálnou a neverbálnou komunikáciou môže byť: •

neverbálna komunikácia môže opakovať alebo potvrdzovať to, čo bolo povedané verbálne

•

neverbálne informovanie môže popierať to, čo bolo povedané. Tomuto rozporu sa hovorí dvojitá väzba

•

neverbálna stránka môže zdôrazňovať to, čo bolo povedané (zosilniť význam) 166

•

neverbálne prejavy sú často používané ako prejav kontroly

neverbálna

komunikácia

je

často

označovaná

ako

metakomunikácia

teda

komunikácia o komunikácii, ktorá sa v bežných situáciách odohráva prevažne na úrovni neverbálneho správania, môže mať však i povahu verbálnych výpovedí. Watzlawick rozlíšil komunikáciu digitálnu ( opiera sa o rozum a logiku) a analógovú (obrazná, intuitívna). V praktických aplikáciách teórie komunikácie sa využívajú techniky paradoxu. Komunikačné teórie sa často používajú v rodinnej terapii, jedná z variant je tzv. strategická terapia. Tieto teórie poskytujú vhodný pojmový rámec pre rozbor vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom, najmä pri supervízií. V oblasti soc. práce s rodinou sa s významom jazyka stretávame už v 70.rokoch. Komunikácia sa dostala prirodzene do centra odbornej pozornosti vo viacerých vedných disciplínach, v súčasnosti sa môžeme stretnúť s rôznymi prístupmi snažiacimi sa vysvetliť komunikáciu ako proces, do pozornosti sa dostávajú napr.: -

fázy komunikačného procesu

-

úskalia komunikácie

-

komunikačné prostredie

-

spätná väzba

-

komunikačný kanál

-

signá

-

poruchy v komunikácii a pod.

systémová teória vysvetľuje komunikačný proces ako proces výmeny medzi dvomi systémami a následne zavádza do teórie komunikácie pojmy ako vysielač, prijímač, prenos rogeriánsky prístup je zameraný na objasnenie procesu komunikácie, pojmy ako empatia,

efektívna

komunikácia,

asertivita

a pod.

objasnenie predtým uvedených pojmov je rozhovor. 167

základnou

jednotkou

pre

V snahách o vybudovanie teórie komunikácie sa stretávame s týmito okruhmi: 

vymedzenie pojmu komunikácia



rozsah komunikácie



komunikačné prostriedky



dôvody pre komunikáciu



pravidlá komunikácie

KOMUNIKÁCIA Definícia: komunikácia je proces založený na vzájomnej výmene informácií t.j. jeden subjekt odovzdá inému subjektu (či subjektom) určité informácie. Komunikácie je vlastne každý proces výmeny (prevažne informácií) medzi vysielajúcim a prijímajúcim ( ľudské bytosti, živočíchy, stroje, počítače). Pokrýva veľmi širokú oblasť, patrí sem oznam a prijímanie informácií a ich významy v sociálnom správaní a sociálnych vzťahoch, dorozumievanie ľudí. Komunikácia je chápaná ako forma ľudskej aktivity, patrí ku kultúre ako celku. Z psychologického hľadiska je komunikácia medzi vedomím, keď jedno vedomie je schopné porozumieť druhému vedomiu, priamo a intuitívne. Rozlišuje sa proces komunikácie a akty, ktorého tvoria. Komunikácia je verbálna a neverbálna. Neverbálna (nonverbálna) komunikácia nás informuje o emocionálnom stave

účastníka komunikácie a je odrazom kultúry

z ktorej účastník pochádza. Gillnerová : komunikácia je zdieľaním významov ( všetko to, o čom ľudia komunikujú, sú to emócie, hodnoty, normy, želania, informácie, zručnosti, poznatky ..) Patočka chápe komunikáciu ako prostriedok, ktorým ľudstvo prekonáva svoju nedostatočnosť. Potreba komunikovať sa rodí z obmedzenosti ľudskej bytosti. Ľudská bytosť sa rodí tak bezbranná, že bez inej ľudskej bytosti nie je schopná prežiť. Najzávažnejší dôvod, prečo komunikujeme, je potreba niekam patriť, byť časťou nejakého celku. V 20.stor. sa komunikácia chápe ako potreba, jej neuspokojovanie prirodzeným

168

spôsobom môže viesť k poruchám, ako je chatovanie na internete, mobilné telefonovanie a pod. ROSZAH KOMUNIKÁCIE Patrí sem to, čo bolo povedané i to čo bolo zamlčané. Pre prax soc. práce je „ zamlčané“ rovnako významné ako povedané, v niektorých špecifických situáciách dokonca môže byť významnejšie. KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY Základným komunikačným prostriedkom je slovo – slová zoskupené do viet, prostredníctvom ktorých sa snažíme iným ľuďom odovzdať určitý myšlienkový obsah. Ku komunikačným prostriedkom patrí i : -

nonverbálna stránka komunikácie,

-

osobné skúsenosti osôb zúčastnených v komunikácii. (rozdielna životná skúsenosť môže znamenať rozdielne chápanie komunikačnej situácie)

-

komunikačné prostredie – prostredie, v ktorom prebieha rozhovor. Základné podmienky dobrého komunikačného prostredia sú: primerane veľká miestnosť svetlá a vzdušná,

vnútorné vybavenie miestnosti vytvárajúce vhodnú prac.

atmosféru, sedenie umocňujúce pocit rovnocenného partnerstva, dostatok pokoja nerušené zvukmi zvonku i zvnútra a pod. -

spätná väzba – je spôsob prostredníctvom ktorého sa účastník komunikačného procesu uisťuje o dobrom porozumení svojho partnera v komunikácii. Kontrola sa deje prostredníctvom otázok kladených klientovi, napr. Neviem, či tomu dobre rozumiem, mohli by ste mi to vysvetliť .... Spätná väzba patrí medzi pravidlá optimálnej komunikácie

PRAVIDLÁ KOMUNIKÁCIE Teória komunikácie venuje mimoriadnu pozornosť pravidlám zefektívňujúcim komunikáciu ale i príčinám spôsobujúcim to, že komunikácia viazne alebo úplne zlyháva. Pravidlá efektívnej komunikácie: 169



soc. pracovník sa v rozhovore sústredí na klienta



je ochotný počúvať a porozumieť klientovi



dodržiavanie očného kontaktu



klienta primerane povzbudzuje, pričom môže použiť doplňujúce otázky



používať spätnú väzbu



obaja partneri by mali mať v komunikácii dostatok priestoru pre položenie otázok, ale aj vyjadrenie svojich názorov, pocitov, postojov



prednosť má klient



otázky,

ktoré

soc.

pracovník

kladie

klientovi,

majú

byť

jednoznačné

a zrozumiteľné Základné požiadavky na efektívnosť komunikačného procesu: o

vymedzenie

komunikačnej

siete

a zoznámenie

účastníkov

s právami

a povinnosťami o

dodržiavanie zásad stručnosti, vecnosti a najpriamejšej cesty komunikácie

o

kolektívne

posudzovať

závažné

problémy

a rešpektovať

delegovanú

právomoc o

dodržiavať prijaté zásady

a brániť rušivým elementom v komunikačnom

procese METÓDY vychádzajúce z komunikačnej teórie Medzi tieto metódy patria napr.: -

rozhovor,

-

sociálno-psychologický výcvik

-

mediácia

-

negociácia a pod.

Rozhovor

- základné metóda vychádzajúca z komunikačnej teórie. Je to

zámerná organizovaná konverzácia, v ktorej jeden subjekt odpovedá na otázky iného subjektu. Ide teda o výmenu informácií prebiehajúcu medzi dvomi zúčastnenými stranami. 170

FÁZY ROZHOVORU: 4. prípravná fáza – uskutočňuje sa tu výber a formulácia otázok. Niektorí autori hovoria aj o predprípravnej fáze, v ktorej si soc. pracovník stanovuje cieľ a hrubú štruktúru rozhovoru. Obe tieto fázy tvoria z praktického hľadiska jeden celok. 5. vlastný rozhovor 6. záver a zhodnotenie rozhovoru OBSAH ROZHOVORU: - otázky a odpovede (verbálna stránka), všímame si však i neverbálnu stránku Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy, ktorá predchádza samotnú realizáciu rozhovoru. Počas nej sa soc. pracovník zamýšľa nad možnosťami ako bude rozhovor s klientom prebiehať t. j. premyslí si nielen otázky, ale aj ich poradie a taktiež spôsob zaznamenania rozhovoru ( videokamera, diktafón, magnetofón). Otázky sa kladú všetky tri typy: otvorené, uzavreté i polouzavreté. Počas rozhovoru je možno pripravené otázky preformulovať, najmä v prípade ak: -

klient nerozumie otázke

-

nedostávame potrebné informácie

-

otázky by mohla narušiť klientov emočný stav a pod.

alebo možno použiť doplňujúce resp. dodatočné otázky v prípade, že klient na otázky soc. pracovníka nedáva dostatočné odpovede. Obsah rozhovoru a spôsob jeho vedenia závisí od situácie, v ktorej sa klient nachádza ale aj od cieľa ktorý soc. pracovník sleduje. DRUHY ROZHOVORU: V praxi soc. práce sa stretávame so všetkými základnými druhmi rozhovoru: 1. klasický rozhovor: alebo bežný rozhovor: patrí k najstarším metódam používaných v praxi soc. práce. Slúži na získanie prvých informácií o klientovi, sledujú sa celkové reakcie klienta, orientovanie sa v klientovom prostredí a pod. sleduje sa i nonverbálna stránka. 2. diagnostický rozhovor: metóda, v ktorej soc. pracovník spája bežný rozhovor s psychometrickými prvkami. Má vždy presne ustálené poradie otázok, ich formulácia je fixná. Je to určitá schéma umožňujúca nám odhaliť skutočný 171

problém klienta a stanoviť príčiny jeho vzniku a vývoja. Obsahom je získanie potrebných

informácií,

analyzovanie

konkrétnej

životnej

situácie

alebo

predchádzajúceho života ( spolu s klientom). Ak sa robí celková analýza klientovho predchádzajúceho života používa sa psychogenetický rozbor. 3. poradenský rozhovor:

ide o konzultačný rozhovor. Cieľom klienta je získať

potrebné informácie 4. terapeutický rozhovor: základný prostriedok soc. terapie. Spôsob jeho vedenia nie je jednotný, mení sa v závislosti od klienta (jeho veku, pohlavia, vzdelania) a tiež od zámeru, ktorý terapeut sleduje a techniky práce, ktorú soc. pracovník zvolil. Ciele terapeutického rozhovoru podľa Novotnej-Schimmerlingovej sú: - objektívne informovať klienta o soc. situácii a možnostiach jej úpravy informovať o soc. probléme a možných následkoch neprimeraného správania, postojoch ale tiež o spôsoboch, ako by klient mohol svoj problém zmierniť alebo prekonať používať v dosiahnutých čiastočných či postupných cieľov terapie a zlepšenia, na ktorých sa klient aktívne podieľal pre ocenenie klientovho úsilia, vyslovenie pochvaly a otvoriť aj úlohy, ktoré nezvládol, v ktorých sklamal k spoločnej analýze kvalitné informácie – ich význam pre klienta – základ pre jeho kvalitné rozhodovanie príležitosť poskytnúť klientovi vyjadriť svoje myšlienky, postoje, názory, obavy a pod. AKTIVITA a PASIVITA Z hľadiska aktivity dvoch subjektov môžu v rozhovore nastať nasledovné situácie: •

soc. pracovník rozhovor vedie a klient odpovedá krátkymi, stručnými odpoveďami alebo aj mlčí. Klient pravdepodobne nedostatočne dôveruje soc. pracovníkovi

•

soc. pracovník rozhovor vedie a klient tzv. rezonuje. Reakcie na otázky sú spontánnejšie, občas rozšírené o doplňujúce informácie

•

klient hovorí – soc. pracovník počúva, rezonuje, pobáda klienta k aktivite, ide o nadviazanie kontaktu. Dôležité je poskytnutie priestoru a soc. opory klientovi, nerušiť ho zbytočnými komentármi 172

•

soc. pracovník a klient vedú dialóg. Ideálny stav, nie je však bežný. Predpokladom je vzájomná dôvera a rešpektovanie pravidiel.

TYPY ROZHOVORU: 

štandardizovaný rozhovor : pevná štruktúra, dodržiava sa presné poradie otázok. Využitie najmä vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať



pološtandardizovaný rozhovor



neštandardizovaný rozhovor : záväzne formulácie otázok, no nie poradie. Má dve polohy: neriadený rozhovor ( minimálny zásah do rozhovoru zo strany soc. pracovníka) a riadený rozhovor ( soc. pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie klienta)

TYPY VZŤAHU MEDZI SOC. PRACOVNÍKOM a KLIENTOM Túto otázku riešia tiež komunikačné teórie, jednotliví autori sa zaoberajú otázkami vzťahu, úrovňami a rovinami komunikácie. Watzlawick uvádza tieto typy komunikačných vzťahov: 1. symetrický vzťah : partnerský vzťah, stretnutie dvoch rovnocenných bytostí s podobným správaním 2. komplementárny vzťah: nerovný. Účastnícke role sa navzájom dopĺňajú, charakterizuje ho aktivita a dávanie na strane pomáhajúcej osoby a na strane klienta pasivita, prijímanie, napr. vzťah rodič – dieťa, učiteľ – žiak a pod. 3. symetrická eskalácia : obe strany sa usilujú o prevzatie kontroly alebo jej odovzdanie nad komunikáciou 4. metakomplementárny vzťah : jeden z účastníkov sa dobrovoľne vzdá svojej kontroly nad komunikáciou a prenechá ju inej. Zo strany soc. pracovníka nastáva vtedy, ak chce aby klient urobil samostatne nejaké rozhodnutie 5. v procese komunikácie sa tieto vzťahy striedajú, soc. pracovník by však nemal mať vo vzťahu permanentnú prevahu nad klientom.

173

39.ANTIOPRESÍVNE TEÓRIE SP Na konci osemdesiatych a v priebehu deväťdesiatych rokov 20. storočia sa v modernej sociálnej práci začali presadzovať prístupy, ktoré bývajú označované antidiskriminačné a antiopresívne, čiže namierené proti znevýhodňovaniu a utláčaniu. Nárast záujmu o tieto modely sociálnej práce súvisel s tým ako v niektorých západných krajinách bolo pociťovaná potreba predchádzať výbušným sociálnym problémom.

Antiopresívny prístup sa zaoberá najmä útlakom, ku ktorému dochádza medzi kategóriami ľudí, napr. opresia mužov voči ženám (genderová opresia), jednej kultúry voči druhej (etnocentrizmus), medzi generáciami (ageismus), zdravých ľudí voči zdravotne postihnutým a pod. Ďalším rysom antiopresívneho prístupu, je podľa Thompsona uplatňovanie troch imperatívov: spravodlivosti (justícia), rovnosti (equality) a spoluúčasti (participácie).  Spravodlivosť tu znamená predpoklad, že s každým bude zaobchádzané podľa práva, že právo nebude nikoho obmedzovať, alebo bude niekomu odopierané.  Rovnosť neznamená to isté, čo rovnakosť. Zaobchádzať s každým rovnako, neznamená zaobchádzať s každým tak isto. Jednoduchým príkladom môžu byť ľudia, ktorí sú pohybovo obmedzený. Pokiaľ sa s ich potrebami nepočíta, sú znevýhodňovaní. Rovnaký prístup k nim tak ako k ostatným teda nie je žiaduci. Preto sa sociálna práca má zameriavať na rovnosť príležitostí.  Spoluúčasť je dôležitou zložkou interpersonálnej komunikácie. Partnerstvo tu znamená spoluúčasť klienta pri voľbe cieľa i prostriedkov spoločného úsilia k dosiahnutiu cieľa (teda nie o nás, bez nás).

40.FEMINISTICKÉ TEÓRIE SP Feministické teórie – zaoberajú sa potrebou zmeny postavenia ženy v spoločnosti, ktorá vyplýva z jej nevýhodného, diskriminačného postavenia. 174

GENDER vyjadruje sociálne a kultúrne konštruovanú rolu, priradenú mužom a ženám. Je to súbor vlastností, činností a znakov, ktoré majú svoj pôvod v sociálnom historicko-kultúrnom prostredí. Rod je teda spôsob, ako sa ako muži a ženy utvárame: na základe výchovy, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka atď. Tieto role sú naučené, časovo menné a variujú podľa rôznych kultúr a spoločností. Zjednodušene sa rod charakterizuje ako „sociálne/kultúrne pohlavie“. Tradičná sociálna práca sa podľa feministiek orientuje na genderové neutrálne výklady alebo má tendenciu stereotypizovať ženskú rolu. Z týchto dôvodov sa začala rozvíjať feministická analýza, ktorá sa zameriava na ženskú skúsenosť. Feministická sociálna práca nie je jednotným prúdom, ale obsahuje viac frakcií, ktoré môžu byť vzájomné protikladné. Kľúčové prúdy feministického myslenia podľa Banks sú: -

Liberálny (otvorená podpora vládnych intervencií pri zachovaní súčasných sociálnych štruktur, preferovanie postupných pomalých zmien.)

-

Radikálny (potreba radikálnej zmeny sociálneho systému, aby zanikla moc mužov nad ženami)

-

marxistický

a socialisticky

(problém

patriarchátu

ako

dôsledok

triedneho

usporiadania) Neskôr bol pridaný čierny feminizmus (hnutie afroamerických žien v USA) V súčasnosti môžeme identifikovať 2 základné typy modernej sociálnej práce zamerane na genderovu problematiku: -

emancipatórna sociálna práca : zameraná na zvyšovanie sebavedomia, autonomie žien, znižovanie mocenskej nerovnosti medzi mužmi a ženami. Jej cieľom je redukcia či eliminácia dôsledkov genderovej socializácie, v rámci ktorej sú ženy orientované vzťahovo na úkor vlastnej autonómie. Cieľom tohto typu je integrácia žien do rovnoprávnej spoločnosti.

-

Genderová špecifická sociálna práca: zameraná na podporu a rozvoj ženskosti. Tento prístup je výrazne diferencialistický – odrazovým mostíkom je prirodzený,

biologcký

daný

rozdiel

medzi

pohlaviami.

Na

rozdiel

od

predchádzajúceho typu nie je cieľom garantovať ženám rovnaké práva ako 175

mužom, ale zaručiť im „rovnosť v odlišnosti“. Vlastne ide o separačnú stratégiu, ktorá vyžaduje zvláštny pohľad na práva a povinnosti žien. Feministická sociálna práca reaguje na tradičné ponímanie sociálnej práce zdôraznením ženskej perspektívy. Sociálna práca by mala namiesto svojej tradičnej role podporovať a posilňovať autonómiu žien. Jej cieľom je rozvoj stratégií žien postaviť sa na vlastné nohy a meniť okolnosti svojich životov. Individuálne problémy a potreby by mali byť prepojené so širšou štruktuálnou dynamikou.

41.CHUDOBA AKO SOCIÁLNA UDALOSŤ Najvýraznejším javom z hľadiska sociálnej politiky je chudoba. Podľa Katolíckeho sociálneho lexikónu je to trvalý nedostatok prostriedkov na zabezpečenie životných potrieb. 9) Chudoba potom zapríčiňuje ďalšie neduhy, ako sú hlad, podvýživa, nedostatočná alebo nijaká zdravotná starostlivosť, nedostatok príležitostí nadobudnúť vzdelanie a iné.

Keď uvažujeme o chudobe musíme rozlišovať dve veci: -

počet chudobných

-

rozdiel v príjmoch medzi najchudobnejšími a najbohatšími.

9

176

Svetová banka a OSN považujú za chudobného toho, kto má na deň k dispozícii menej, než 1 USD. V SR nemáme oficiálne stanovenú hranicu chudoby, najčastejšie sa za hranicu chudoby považuje výška životného minima pre jednu dospelú osobu.

Na Slovensku má chudoba hlavne tri podoby: a) chudoba určitých sociálnych skupín spojená s demografickým alebo sociálnym statusom (osamelé matky s deťmi, mnohodetné rodiny, osamelí dôchodcovia), b) etnická chudoba (Rómovia) c) nová chudoba, vyplývajúca z dlhodobej nezamestnanosti Za chudobného považujeme na Slovensku osobu, ktorá sa nachádza v hmotnej núdzi. Zákon definuje hmotnú núdzu ako stav, keď príjem občana nedosahuje zákonom určené životné minimum.

Pre posúdenie chudoby na Slovensku si SB vybrala 3 (4) hranice chudoby: -

životné minimum korešponduje s úrovňou minimálneho príjmu, ako ho stanovila vláda SR, pod hranicou ktorého sa rodiny ocitnú v podmienkach hmotnej núdze. Zahŕňa čiastky, potrebné na šatstvo, stravu, bývanie, energie. Domácnosti, ktoré majú príjem pod hranicou životného minima sú považované za chudobné. Životné minimum nie je medzinárodne porovnateľným meradlom, ale odráža vládnu definíciu chudoby.

-

relatívnu hranicu, rovnajúcu sa 50 % mediánu ekvivalentného príjmu dospelého. Toto je všeobecne používaná relatívna hranica. Domácnosti, ktoré mali príjem nižší ako 50 % mediánu, sú považované na chudobné.

-

dve absolútne hranice chudoby, založené na parite kúpnej sily 2,15 USD na osobu a deň a 4,30 USD na osobu a deň. Toto sú štandardné hranice chudoby, ktoré umožňujú porovnávanie jednotlivých krajín. Hranicu 2,15 USD môžeme považovať za hranicu absolútnej nemajetnosti, kým hranica 4,30 USD je vhodnejšia pre krajiny so stredným príjmom ako je napríklad aj Slovensko. Pre 177

rodinu s dvomi dospelými a dvomi deťmi sa hranica 4,30 USD na osobu a deň rovná približne hranici životného minima.

Z demografického hľadiska sú najväčšiemu riziku chudoby vystavené mladé rodiny s deťmi, čím viac detí, tým väčšie riziko chudoby. Najväčšiemu riziku je vystavená neúplná rodiny, t.j. jeden rodič (najmä ak je to žena) s deťmi. Podrobnejšie v stati o rodinnej politike.

Od roku 1997 zaviedli experti OSN zisťovanie úrovne ľudského rozvoja pomocou indexu ľudského rozvoja (HDI – Human Developpment Index). Toto hodnotenie stavia na tom, že chudobným je nielen ten, kto má nízky príjem, ale zohľadňuje aj šance na prežitie a na vzdelanie (hoci aj tu zohráva príjem svoju úlohu). Index ľudského rozvoja sa skladá z troch čiastkových ukazovateľov: -

dĺžka života, meraná očakávanou dĺžkou pri narodení

-

dosiahnuté vzdelanie, merané kombináciou miery gramotnosti (2/3 váhy) a kombinovanej miery zápisu na základné, stredné a vysoké školy (1/3 váhy)

-

životná úroveň, meraná reálnym HDP na obyvateľa v USD, prepočítaná cez paritu kúpnej sily.

Index určuje minimálnu a maximálnu hodnotu pre každý ukazovateľ. Výsledná hodnota indexu sa pohybuje od 0 po 1. Pre potreby zostavenia indexu boli pre jednotlivé ukazovatele stanovené pevné minimálne a maximálne hodnoty. Očakávaná dĺžka života pri narodení: minimum 25 rokov, maximum 85 rokov. Miera gramotnosti dospelého obyvateľstva 0 % a 100 %. Kombinovaná miera zápisu do škôl 0 % a 100 %. Existujú predovšetkým 4 protikladné dvojice konceptov chudoby: •

absolútny - relatívny

•

priamy - nepriamy 178

•

objektívny - subjektívny

•

preskriptívny (určia experti) - konsenzuálny (podľa verejnej mienky) 12)

Absolútna chudoba Znamená taký nedostatok prostriedkov na uspokojenie základných potrieb, že po určitom čase to ohrozuje život. Toto chápanie chudoby je primárne založené na predstave minimálnej životnej úrovne, ktorá zaručuje len holé prežitie. Hranica absolútnej chudoby predpokladá, že máme určené základné životné potreby (tak ako koncept relatívnej chudoby predpokladá, že máme určené spoločensky platné štandardy života). Hranica absolútnej chudoby sa nemení podľa zmeny životnej úrovne Tento koncept sa považuje za použiteľný už len v chudobných rozvojových krajinách.

Relatívna chudoba Je taká chudoba, keď ľudia nemajú zdroje, postačujúce na zaistenie takého druhu stravy, participácie, životných podmienok a požitkov (nie pôžitkov), ktoré sú obvyklé v príslušnej spoločnosti (P.Townsend). Takéto chápanie sa veľmi približuje ponímaniu chudoby podľa EÚ. Tento koncept sa používa prevážne v rozvinutých krajinách, kde obvykle už nejde o prežitie. I tí, ktorí si trvalo udržujú stabilnú životnú úroveň, môžu odrazu zistiť, že sa ocitli medzi chudobnými, keď príjmy iných ľudí reálne rastú, ale ich sa nemenia.

Priama chudoba Meriame ju až po transformácii príjmov do spotreby. Samotné príjmy nie sú rozhodujúce pre určenie chudoby, lebo sa do nich nepremietajú rôzne okolnosti, ktoré sprevádzajú ich transformáciu do spotreby. Predovšetkým je to kúpna sila peňazí.

12)

Mareš, P.: Sociologie nerovnosti a chudoby, s.109-119.

179

Nepriama chudoba Hodnotí disponibilný príjem či už jednotlivca alebo domácnosti. Meria sa príjem pred spotrebou. Rozhodujúca je výška nominálnych príjmov, nie je v nich premietnutá ani kúpna sila, ani štruktúra výdajov. Nepriame meranie chudoby sa stretáva s viacerými problémami, ktoré sa týkajú predovšetkým zisťovania príjmov z rôznych sociálnych transferov, rôznej veľkosti a štruktúry domácnosti, dĺžky obdobia, za ktoré sa zisťujú príjmy.

Preskriptívna chudoba Úroveň potrieb vo forme spotrebných košov, životného minima alebo zaručených minimálnych príjmov určujú experti. Kto je pod určenou úrovňou, je chudobný.

Konsenzuálna chudoba Je vecou dohody spoločnosti, spoločnosť (zastúpená napr. parlamentom) určuje, čo je nevyhnutne potrebné k životu. Vyskytuje sa napr. vo forme: -

primeraného životného minima

-

zoznamu položiek nevyhnutne potrebných pre život

-

vyjadrenia verejnosti, akú úroveň podpôr je ochotná financovať.

Objektívna chudoba Vychádza z analýzy sociálno-ekonomických informácií. Hranica chudoby je určená zvonku (štát, parlament), nezávisle na názore tých, ktorí sú považovaní za chudobných.

Subjektívna chudoba

180

Spočíva na názoroch a pocitoch tých, ktorých sa dotýka. Do subjektívneho chápania chudoby sa premieta nielen vnímanie samotnej situácie, ale aj ašpirácie tých, ktorí sa považujú za chudobných.

Meranie chudoby Aby sme mohli merať chudobu, musíme si vybrať jej hranicu. Nikdy nemeriame chudobu ako takú, vždy meriame len jej určitý koncept. Musíme sa rozhodnúť, ktorý koncept chudoby a ktorú konkrétnu mieru chudoby v rámci určitého konceptu chceme merať.

Jednou z možných hraníc príjmu pre posúdenie , či je niekto chudobný, je životné minimum. Zákon definuje životné minimum ako spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Pre stanovenia životného minima sa berú podľa zákona do úvahy aj spoločne posudzované osoby: •

manžel a manželka,

•

rodičia a nezaopatrené deti, ktoré s nimi žijú v domácnosti,

•

rodičia a ich deti do 25 rokov, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem najviac vo výške minimálnej mzdy žijúce s rodičmi v domácnosti, okrem detí, ktorým v čase evidencie uchádzačov o zamestnanie vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

Zákon tiež určuje, čo sa považuje za príjem z hľadiska životného minima. V zásade sú to všetky príjmy fyzických osôb, ktoré sú predmetom dane z príjmu po odpočítaní dane a poistného, ale aj viaceré druhy príjmov, ktoré sú oslobodené od dane z príjmu. Za príjem sa na účely zákona o životnom minime nepovažuje •

25 % z príjmu zo závislej činnosti osôb,

•

25 % zo starobného dôchodku dôchodcovi, ktorý získal za obdobie dôchodkového poistenia najmenej za 25 rokov, 181

•

prídavok na dieťa

•

nevyhnutná okamžitá pomoc, ktorú poskytne obec,

•

príjem z príležitostnej činnosti, náhodné príjmy do výšky dvojnásobku životného minima získané v bežnom roku

•

príjem žiaka strednej a vysokej školy, ak študuje dennou formou, ak tento neprevyšuje 1,2 násobok sumy životného minima,

•

štipendium podľa zákona o vysokých školách

•

niektoré príspevky, ktoré súvisia s prípravou pre uplatnenie na trhu práce

•

daňový bonus.

Pre posúdenie, či je niekto v hmotnej núdzi sa však berie do úvahy nielen výška príjmu, ale aj jeho majetok. Za majetok sa považujú •

hnuteľné veci,

•

nehnuteľné veci,

•

práva, ak to ich povaha pripúšťa,

•

majetkové hodnoty, ak to ich povaha pripúšťa,

Od občana a spoločne posudzovaných fyzických osôb nie je možné žiadať predaj alebo prenájom •

nehnuteľnosti, ktorú používajú na primerané bývanie (na primeranosť sa neprihliada, ak posudzovaní dovŕšili dôchodkový vek),

•

poľnohospodárskej a lesnej pôdy, ktorú užívajú pre svoju potrebu,

•

hnuteľnej veci, ktorá tvorí nevyhnutné vybavenie domácnosti,

•

osobného motorového vozidla, ak je jeho držiteľom alebo vlastníkom osoba, ktorá ho používa na osobnú prepravu lebo je zdravotne ťažko postihnutá alebo jeho hodnota nie je vyššia ako 35-násobok životného minima,

•

hnuteľnej veci, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Po splnení všetkých zákonných ustanovení, ak má rodina nižší príjem ako je zákonom stanovené životné minimum, má nárok na dávky v hmotnej núdzi a na príspevky k tejto 182

dávke. (Ďalšie v stati o sociálnej pomoci). O poskytnutie dávok treba žiadať na príslušnom pracovisku Úradu práce , sociálnych vecí a rodiny. V SR sa životné minimum upravuje raz za rok v júli za základe zistení štatistického úradu o raste nákladov domácností s nízkym príjmom a o výške čistého príjmu na osobu za predchádzajúce obdobie. ( Zák.601/2003, § 5, odst.4). O zvýšení životného minima rozhoduje vláda SR na návrh MPSVR.

Príčiny chudoby Ako hlavné príčiny chudoby sa najčastejšie uvádzajú globalizácia a pôsobenie trhu

183