Dejepis 2 Svet

REVOLÚCIE V ROKOCH 1848 – 1849 Prvé revolučné vystúpenie bolo v roku 1848 na Sicílii. Vzbúrenci žiadali ústavu. Panovník prisľúbil zriadiť komisiu na jej vypracovanie. Tento úspech motivoval aj iné talianske štáty, ale aj zahraničie bojovať za svoje práva.  Francúzska revolúcia 1848 Režim nastolený vo Francúzsku po júlovej revolúcii roku 1830 nedovoľoval verejnú politickú činnosť. Schôdze sa však napriek tomu organizovali ako tzv. bankety, teda zdanlivo súkromné oslavy, ktoré však musela povoľovať polícia. Vo februári 1848 chcela vláda rozohnať zhromaždenie nepovoleného banketu. Na protest vyrástli v Paríži barikády. Povstalci vystúpili s požiadavkou zrušiť monarchiu a nastoliť republiku, povoliť slobodu tlače a zhromažďovania. Kráľ abdikoval a odišiel do exilu. Francúzsko sa stalo republikou. 1848 – 1852 druhá republika. Povstalci vytvorili dočasnú vládu, ktorej úlohou bolo pripraviť ústavu, ktorá by uzákonila občianske práva. Voľby však vyhrali umiernení liberáli. V Paríži vypuklo povstanie radikálov a neskôr aj robotníkov. Vláda povstania potlačila. Prezidentské voľby vyhral kandidát Strany poriadku Ľudovít Napoleon Bonaparte, synovec Napoleona I. Strana poriadku vyhrala parlamentné voľby - zrušila všeobecné volebné právo, obmedzila zhromažďovacie právo, slobodu tlače. Prezident a vláda posilnili svoje pozície a v decembri 1851 uskutočnili štátny prevrat. Prezident sa dal korunovať za cisára a Francúzsko sa stalo cisárstvom.  Apeninský polostrov V marci 1848 vypukli povstania v Benátkach a v Miláne. Podporu našli aj u Sardínskeho kráľovstva. Spoločné vystúpenie týchto štátov predstavuje začiatok oslobodzovacieho boja spod rakúskej nadvlády. Rakúska armáda sardínske jednotky porazila. Iniciatívu prevzali stredotalianske štáty. V Toskánsku povstalci porazili rakúske vojenské oddiely a vyhlásili republiku. Ďalšia republika bola vyhlásená v Benátkach. Rakúska armáda republiky postupne zlikvidovala. Proces zjednocovania sa zastavil a Rakúsko obnovilo predrevolučný poriadok.  Nemecké štáty 28. mája 1848 sa zástupcovia jednotlivých nemeckých krajín zišli vo Frankfurte nad Mohanom – témou bolo zjednotenie Nemecka, ktoré sa malo stať konštitučnou monarchiou. Po neúspešných rokovaniach demokrati zorganizovali povstania v Porýní, Bádensku, Falcku a Sasku. Povstanie potlačila pruská armáda. Po stabilizácii situácie v Rakúsku, po rozohnaní frankfurtského parlamentu, likvidácii demokratických povstaní v nemeckých štátoch, bola vyhlásená oktrojovaná ústava – ústava z vôle panovníka.  Habsburská monarchia Revolúcia v monarchii prepukla búrlivými zhromaždeniami v marci 1848 v Prahe, vo Viedni, v Budapešti. Tu sa vypracúvali petície, žiadosti, v ktorých sa žiadalo odvolanie Metternicha, nastolenie ústavného režimu, občianskych slobôd. Po žiadostiach vypukli nepokoje a ozbrojené povstania. Novým panovníkom sa stal František Jozef. Bol obnovený predrevolučný režim. ►Revolúcie boli namierené proti monarchiám, ktoré reštauroval viedenský kongres. Tieto režimy odmietali ústavu, zachovávali feudálne privilégiá aristokracie a nerešpektovali vôľu väčšiny obyvateľstva. Revolučné vystúpenia sa odohrali takmer v celej Európe, s výnimkou Veľkej Británie, Španielska a Ruska. Staré režimy revolúcie potlačili, no nedokázali sa už obnoviť v predrevolučnej podobe. Prínosom bolo zrušenie zvyškov feudálneho poriadku.

VZOSTUP ZÁPADOEURÓPSKYCH ŠTÁTOV VEĽKÁ BRITÁNIA Politický život počas 19. storočia určovalo súperenie dvoch strán – konzervatívcov a liberálov. Liberálov viedol William Gladstone a konzervatívnu stranu Benjamin Disraeli. Liberáli považovali za najdôležitejší princíp pre usporiadanie spoločnosti slobodu. Štát mal povinnosť zabezpečiť každému rovnakú príležitosť na rozvoj. Konzervatívci boli za sociálny zmier – politika väčších zásahov do života spoločnosti. Neuznávali liberálny princíp voľného priebehu ekonomického života. V 19. storočí bola Británia najväčšou koloniálnou mocnosťou. Jej perlou zostávala India. FRANCÚZSKO 1852 – 1870 druhé cisárstvo (Napoleon III.) - cisár zaviedol autoritatívny režim, mal právo vyberať sudcov, ministrov a diplomatov; vláda zostávala poradným zborom a právomoci parlamentu boli obmedzené. - aj tu postupovala priemyselná revolúcia. Budoval sa najmä ťažký priemysel: železiarsky, strojársky, chemický. - zvyšovala sa životná úroveň. Koloniálne výboje - za Napoleona III. nastalo obdobie novodobého francúzskeho kolonializmu. Koloniálne prenikanie smerovalo do východného Stredomoria a v Ázii do tzv. Indočíny. Francúzsko sa stalo druhou najsilnejšou koloniálnou mocnosťou. - Francúzsko znepokojene sledovalo ako rastie moc Pruska. Napätie vyústilo do francúzsko – pruskej vojny (1870). Francúzsko kapitulovalo pri Sedane v roku 1870. Porážka znamenala koniec cisárstva. Opoziční poslanci vyhlásili Francúzsko za republiku. Ľudia boli nespokojní s výsledkom vojny a ani hospodárska situácia nebola dobrá. Vypukli protivládne vzbury. Moci sa ujal Ústredný výbor domobraneckých oddielov – národných gárd. Na základe hlasovania bola vyhlásená vláda mestskej obce – tzv. Parížska komúna. Cieľom Komúny bolo zmeniť sociálne postavenie najnižších vrstiev. Zmeny chceli dosiahnuť prísnym riadením hospodárskeho života. Akýkoľvek prejav odporu sa trestal popravami. Komunardi však zostávali izolovaní. Rozpory vznikali vnútri Komúny. V bojoch s vládnym vojskom zahynulo 30 – tisíc obrancov Komúny. Komúna vyvolala ohlas medzi robotníckymi organizáciami. významným úspechom bolo dobudovanie koloniálnej ríše. Kolónie sa rozšírili na severe a západe Afriky, na Madagaskare, v Oceánii a v Indočíne.

VZNIK TALIANSKA A NEMECKA Po roku 1815 si Rakúsko zachovalo dominantné postavenie v Nemeckom spolku a na Apeninskom polostrove. Neskôr už ale muselo čeliť ich snahám o zjednotenie sa. VZNIK TALIANSKEHO KRÁĽOVSTVA Politicky bol Apeninský polostrov nejednotný, ale v jazykovej, kultúrnej a náboženskej oblasti prevládala jednota. V 20. – 30. rokoch 19. storočia vypukli vzbury. Početné bolo najmä radikálne hnutie Mladé Taliansko. Jeho politickým programom bolo oslobodiť štáty spod cudzej nadvlády. Vedúcou osobnosťou bol Giuseppe Mazzini. Vojna za nezávislosť Iniciatívu prevzalo Sardínske kráľovstvo na čele s kráľom Viktorom Emanuelom II. Ako jediný štát na Apeninskom polostrove malo po roku 1849 liberálnu ústavu a vojenskú silu schopnú vzdorovať rakúskej armáde. Začali spolupracovať s ostatnými hnutiami za zjednotenie a hľadať podporu zahraničných mocností, predovšetkým francúzskeho cisárstva a Pruského kráľovstva. Realizátorom politiky bol sardínsky premiér Camillo Cavour. V roku 1859 prišlo k vojenskej konfrontácii rakúskeho cisárstva a Sardínskeho kráľovstva, ktoré vojensky podporoval Napoleon III. Rakúsko po porážke pri Solferine stratilo Lombardsko, ktoré bolo pripojené k Sardínskemu kráľovstvu. Úspešná bola výprava dobrovoľníkov na juhu, ktorú viedol Giuseppe Garibaldi. Sicília a Neapoloské kráľovstvo bolo pripojené k Sardínskemu kráľovstvu. Talianske kráľovstvo bolo oficiálne vyhlásené 17. 3. 1861. Hlavným mestom, v ktorom zasadal celotaliansky parlament, sa stal Turín, panovníkom Viktor Emanuel II. ešte stále nebol pripojený Rím a Benátky. V roku 1866 vypukla prusko – rakúska vojna, v ktorej Taliansko vystupovalo ako spojenec Pruska. Hoci boli talianske jednotky porazené, ako spojenec víťazného Pruska, získalo od Rakúska územie Benátska. Rím bol pripojený k Talianskemu kráľovstvu v roku 1870 po vytlačení francúzskych jednotiek z Ríma. Rím sa stal hlavným mestom. Kráľovstvo sa muselo popasovať s negramotnosťou obyvateľov a nerovnomerným stavom hospodárstva (priemyselný sever ↔ poľnohospodársky juh). Sociálne napätie riešili obyvatelia emigráciou.

ZJEDNOTENIE NEMECKÉHO CISÁRSTVA Po viedenskom kongrese bolo 39 nemeckých štátov združených do Nemeckého spolku pod predsedníctvom Rakúskeho cisárstva. V roku 1834 vzniká Nemecký colný spolok, ktorý má napomáhať ekonomickému rozvoju. Na jeho čele bolo Pruské kráľovstvo, ktoré sa pokúšalo vymaniť spod rakúskeho vplyvu, chcelo viesť vlastnú politiku a sledovať vlastné hospodárske záujmy. Najmä od nástupu nového kráľa Wilhelma I. v roku 1861, Prusko preberá iniciatívu zjednotenia Nemecka. Tento proces je spojený s pruským ministerským predsedom Ottom von Bismarckom. Využíval taktiku „krvi a meča“ = využívanie všetkých prostriedkov (aj vojenských), kombinovaných s ponukou ekonomických kontaktov. V roku 1864 Prusko spoločne s Rakúskom napadli Dánsko. Po tzv. dánskej vojne muselo Dánsko odstúpiť Prusku Šlezvicko a pod správu Rakúska odovzdať Holštajnsko. Pruská armáda začala okupovať aj Holštajnsko, čo viedlo k rakúsko-pruskej vojne. V bitke pri Sadovej (neďaleko Hradca Králové) bola rakúska armáda porazená. Prusko si pripojilo územia bývalých rakúskych spojencov a donútilo Rakúsko vystúpiť z Nemeckého spolku. Prusko dosiahlo rozpustenie Nemeckého spolku a vyhlásilo Severonemecký spolok (22 štátov severného a stredného Nemecka). Pruský kráľ Wilhelm I. vystupoval ako doživotný prezident spolku, vládu tvorila spolková rada zo zástupcov členských štátov, na jej čele stál Otto von Bismarck. Prusko chcelo získať štáty Alsasko a Lotrinsko, ktoré boli bohaté na železnú rudu a tvorili hranicu s Francúzskym cisárstvom. V roku 1870 došlo k prusko- francúzskej vojne. Francúzsko bolo porazené. Nemecké cisárstvo bolo vyhlásené 18.1. 1871 vo versaillskom zámku. Wilhelm I. sa stal nemeckým cisárom. V Európe tak vznikla nová veľmoc, ktorá začala postupne ohrozovať hospodárske prvenstvo Veľkej Británie. Kulturkampf - obdobie zavádzania jednotných noriem. Potláčali sa všetky sily, ktoré by tento proces mohli narušiť. Takou silou mohla byť aj katolícka cirkev. V severných oblastiach bola dominantná protestantská a na juhu katolícka cirkev, ktorá si udržiavala vplyv aj v školstve. Vláda sa pokúšala oslabiť jej vplyv v školstve a v kultúre. Nastala politika „boja o kultúru“.

ZROD BUDÚCEJ MOCNOSTI – USA V 19. STOROČÍ Na začiatku 19. storočia zaberali Spojené štáty len úzky pás východného pobrežia severoamerického kontinentu. V nasledujúcich storočiach obsadili rozsiahle územia. Išlo o kúpu alebo o žiadosť obyvateľov o začlenenie do Únie. Do polovice 19. storočia boli USA najmä agrárnou krajinou. Do farmárskeho hospodárstva zasiahla priemyselná revolúcia. Poľnohospodárstvo južných štátov sa vyvíjalo odlišne. Základnou hospodárskou jednotkou bola plantáž, na ktorej pracovali čierni otroci. Plantáže produkovali bavlnu, tabak, ryžu, cukrovú trstinu. Továrenská výroba sa objavila na severovýchode územia. Rozvíjala sa doprava – železnice, lodná doprava. Hospodárske úspechy sa dosahovali vďaka prisťahovalcom, ktorí prichádzali z celej Európy od 20. rokov 19. storočia. Novozískané územia boli väčšinou ľudoprázdne. Iné územia boli riedko osídlené indiánskymi kmeňmi. Tie boli postupne vytlačené do vymedzených teritórií – rezervácií. Značnú časť obyvateľstva južných štátov tvorili neslobodní – otroci. Takmer od vzniku spojených štátov sa rozvíjalo hnutie za zrušenie otroctva – abolicionizmus. Silnými odporcami zrušenia otroctva boli južanskí plantážnici. Vzťah Juhu a Severu sa vyhrocoval. V roku 1860 zvíťazila v prezidentských voľbách republikánska strana. Reprezentovala záujmy severných štátov. Jej kandidát Abraham Lincoln patril k najrozhodnejším odporcom otroctva. Víťazstvo republikánov naznačovalo, že sa posilní centralizmus, protiotrokárska politika a prevaha Severu nad Juhom. Južné štáty sa rozhodli vystúpiť zo zväzku Únie. 11 južných štátov vo februári 1831 vyhlásilo, že vytvárajú tzv. konfederované americké štáty (Konfederáciu). Vojská nového štátu zaútočili na vojenské pevnosti, ktoré zostali verné Únii. V niekoľkoročnej vojne (1861 – 1865) mala spočiatku prevahu armáda Juhu. Prezident Lincoln vydal počas vojny Vyhlásenie o oslobodení otrokov, ktoré rušilo otroctvo aj v štátoch Konfederácie. Vojna sa skončila víťazstvom Severu a upevnením moci Únie. Začalo sa s politikou tzv. rekonštrukcie Juhu. Okupačné orgány zosadili rasistických a konzervatívnych južanských politikov a moc odovzdali liberálom a černochom. Obdobie po občianskej vojne je obdobím veľkej hospodárskej prosperity. Už od vzniku spojených štátov existoval názor, že Američania budujú štát založený na lepších princípoch ako je to v Európe. Prezident James Monroe vyhlásil heslo Amerika Američanom – Monreova doktrína. Zrodila sa dôležitá línia americkej zahraničnej politiky – politika izolacionizmu, t.j. stratégia odmietajúca akúkoľvek účasť štátu v zahraničnej politike s výnimkou jeho životného ohrozenia. RUSKO A BALKÁNSKE ŠTÁTY Británia, Francúzsko a Rusko si v 19. storočí rozširujú svoje územie. Rusko chcelo preniknúť do oblastí čiernomorských úžin a otvoriť si tak cestu do Stredozemného mora. To viedlo k napätiu s Osmanskou ríšou, ktorej Rusko roku 1853 vypovedalo vojnu. 1853 – 1856 krymská vojna Veľká Británia, Francúzske cisárstvo a Sardínske kráľovstvo v snahe zastaviť postup Ruska do Stredomoria, vstúpili do vojny na strane Osmanskej ríše. V roku 1856 sa západoeurópske mocnosti zaručili zachovávať celistvosť Osmanskej ríše. Porážka donútila cára Alexandra II. (1855 – 1881) uvažovať o reformách a hoci sa niektoré uskutočnili, Rusko zostalo absolutistickou monarchiou.

REFORMY: 1. nariadenie o dobudovaní siete železníc + povolenie zriaďovať stavebné spoločnosti na stavby ciest. 2. v roku 1861 vydal cár manifest o zrušení nevoľníctva. 3. reforma samosprávnych orgánov šľachty. Vznikli tzv. zemstvá – volené obecné rady s právomocou rozhodovať o miestnych záležitostiach. 4. reforma súdnictva – občania mali rovnosť pred zákonom, právo na verejné pojednávanie, na odvolanie. 5. reforma armády – povinná vojenská služba, prezbrojovanie. 6. reforma školstva – zavedenie povinnej školskej dochádzky, vytvorenie štátneho školstva. 7. reforma cirkvi – pravoslávie bolo vyhlásené za štátne náboženstvo. Zahraničná politika Rusko vstúpilo v roku 1873 do spolku troch cisárov (ruský; rakúsko – uhorský a nemecký). Išlo o reakciu na porážku Francúzska v prusko – francúzskej vojne a vznik Nemeckej ríše. Nemecký cisár mal zaistených spojencov v prípade odvety, Rakúsko si upevnilo postavenie napriek strate vplyvu nad nemeckými štátmi a ruský cár zabezpečil neutralitu svojich spojencov v prípadnom konflikte s Osmanskou ríšou. Paradoxne, rusko – turecká vojna (1877 – 1878) ukázala strach spojencov z posunu ruských hraníc na Balkánskom polostrove, a tak dali radšej prednosť vytvoreniu autonómnych a poloautonómnych balkánskych štátov. V Rusku bola napätá situácia – anarchisti zorganizovali niekoľko atentátov na cára. Alexander II. sa stal ich obeťou. Cárizmus nepadol. Nastalo obdobie protireforiem, zostril sa policajný dozor, štátnou doktrínou sa stala teória oficiálnej národnosti – Rusko reprezentuje samoderžavie, pravoslávie, národnosť a národnosť, ktoré umožňujú štátu na čele so samovládcom diskriminovať nepravoslávne obyvateľstvo a rusifikovať neruské obyvateľstvo. V 8. rokoch Rusko prežívalo hospodársku krízu. Rusko bolo agrárnou krajinou, a tak sucho, ktoré v roku 1891 postihlo krajinu, malo katastrofálne dôsledky. Rusko – Balkán V roku 1804 získalo Srbsko autonómiu v rámci Osmanskej ríše. Neskôr si samosprávne zriadenie a autonómne práva vydobyli Moldavsko, Valašsko, Grécko a Rumunsko. Protiturecké povstania vypukli aj v Bulharsku, Bosne a Hercegovine. Osmanská ríša povstania potlačila. Rusko vyhlásilo vojnu Osmanskej ríši a túto vojnu aj vyhralo. Bulharsko získalo autonómiu. Javilo sa, že bude závislé od Ruska, s čím však nesúhlasila Európa. Do oblastí patriacich Osmanskej ríši začali prenikať západoeurópske krajiny a Rusko so svojimi politicko – mocenskými záujmami.

ROZDELENIE A ZÁNIK MIMOEURÓPSKEHO SVETA Od konca 18. storočia sa začala nová vlna kolonizácie. Do mimoeurópskeho sveta prenikli najmä Veľká Británia a Francúzsko, ale aj Taliansko, Nemecko a Rusko. Veľké štáty chceli vybudovať veľkú ríšu. Vnímali to ako prirodzené právo, no hlavnou príčinou bola ziskuchtivosť a úsilie rozšíriť obchod. Koloniálne prenikanie uľahčila aj priemyselná revolúcia a rozmach parnej lodnej dopravy. ČÍNA V 19. storočí v Číne upadá centrálna cisárska moc. V dôsledku prírodných pohrôm vypukli roľnícke povstania. V tomto období sa začína o čínsky trh zaujímať Európa a USA. Čínsky tovar (čaj, hodváb, porcelán) bol v Európe veľmi žiadaný. Čína však nemala záujem o európske produkty. Potrebovala však peniaze a podľa toho určovala množstvo vyvezeného tovaru za hranice. V Číne sa rozšírilo užívanie ópia. Britskí obchodníci ho dovážali z Indie a v Číne sa stal atraktívnym tovarom. Čínske úrady zakročili proti britským obchodníkom násilím. Britská vláda sa rozhodla pre vojenský protest. Videla v tom šancu na dosiahnutie bežného obchodného a diplomatického styku s Čínou. K Británii sa pridalo Francúzsko a Rusko. 1839 – 1859 uskutočnili sa tri ópiové vojny, ktorých výsledkom bola porážka Číny. ► Čína musela otvoriť európskym obchodníkom otvoriť veľké prístavy, dovoliť voľnú plavbu po rieke Jang-c-ťiang a povoliť diplomatické zastúpenie európskych štátov v Pekingu. Všetkým trom štátom musela prenajať niektoré časti svojho územia. Cudzinci sa nemuseli zodpovedať čínskym úradom. Začalo sa tzv. storočie zmlúv – zmluvy medzi Čínou a Britániou, Spojenými štátmi, Francúzskom a Ruskom. Tento systém bol nerovnoprávny. Čína sa ocitla v slabšom postavení. Čchinská reštaurácia – pokus cisárskej dynastie Čching o návrat do predošlých pomerov. Základom príjmov malo zostať poľnohospodárstvo a nie obchod. Podčiarkovali sa tradičné čínske ideály – šetrnosť, neskazenosť, odsudzovalo sa hromadenie zisku. Pokus nebol úspešný. Aby sa vládcovia udržali, spojili sa s Britmi. Povstanie boxerov na konci 19. storočia – ľudové ozbrojené povstanie, ktorého cieľom bolo vyhnanie cudzincov z krajiny. Povstanie podporili aj najvyššie kruhy. Čína pretrhla všetky diplomatické styky so západom. Európske mocnosti vojensky zasiahli. V roku 1900 musela vláda prijať tvrdé podmienky – zaplatiť obrovskú náhradu škôd, pristúpiť na zákaz dovozu zbraní, pristúpiť na to, že v Pekingu budú rozmiestnené cudzie jednotky. JAPONSKO Európske štáty a USA mali záujem o prístup na japonské trhy, čomu sa však Japonsko bránilo. Japonská vláda nechcela riskovať konflikt, a tak uzavrela zmluvu s USA. Americkí obchodníci mali povolený vstup do krajiny. Podobné zmluvy vnútila Japonsku aj Veľká Británia, Rusko a Francúzsko. Zmena zahraničnej politiky vyvolala napätie. Postupne sa formovala silná opozícia voči vtedajšiemu vládcovi, cisárskemu miestodržiteľovi – šogunovi. Zvrat nastal v roku 1868, keď prívrženci reforiem získali

-

cisára na svoju stranu. Šogúnova moc padala a na trón nastúpil mladý cisár. Prijal meno Meidži a jeho menom sa nazýva aj obdobie japonských reforiem meidži. Reformy meidži zrušili sa feudálne léna obmedzili sa staré výsady japonských šľachticov – samurajov. vytvorila sa pravidelná armáda a zaviedla sa branná povinnosť. bola prijatá ústava s rozsiahlymi právomocami cisára a vznikali prvé politické strany. nastalo spriemyselňovanie krajiny (moderné bankovníctvo, budovanie železníc, ...) Reformami Japonsko značne zosilnelo. V prvých rokoch 20. storočia sa stalo ďalšou svetovou veľmocou. Svoju silu demonštrovalo víťaznými vojnami proti Číne (1894 – 1895) a Rusku (1904 – 1905). AFRIKA Európsky vplyv sa šíril aj na európskom kontinente. Jediným africkým štátom, ktorý si udržal svoju nezávislosť, bolo etiópske cisárstvo. Na konferencii v Berlíne si európske štáty a USA vymedzili sféry vplyvu. Jednotlivé štáty si mohli robiť nárok na dané územie až vtedy, keď ho skutočne a účinne obsadili. Celý africký kontinent sa dostal pod európsku kontrolu.

NA CESTE K „SÚČASNOSTI“ VÝSLEDKYMODERNIZÁCIE – SVET NA PRELOME STOROČÍ V 19. storočí sa formuje tzv. moderná spoločnosť. Jej technická časť vyrastala pod vplyvom anglickej priemyselnej revolúcie a na spoločenské podmienky vplývala najmä Francúzska revolúcia. Takmer vo všetkých európskych krajinách sa v druhej polovici 19. storočia presadilo kapitalistické podnikanie a industrializácia. Priemyselná revolúcia rozdelila svet na vyspelé a zaostalé krajiny. Medzi najrozvinutejšie štáty patrili Veľká Británia, USA, Nemecko a Francúzsko. Hnacou silou hospodárskeho vývinu boli Spojené štáty americké a Nemecko. Nastal rozvoj železničnej dopravy. Tá pomohla ukončiť izolovanosť jednotlivých regiónov a ľudia sa začali vo väčšej miere sťahovať a dochádzať za prácou do blízkych miest. Na prelome 19. - 20. storočia nastal nebývalý hospodársky rast. Zmenila sa štruktúra spoločnosti. Najpočetnejšou vrstvou sa namiesto roľníctva stalo priemyselné robotníctvo, ktoré sa sústreďovalo okolo nových tovární na okrajoch miest. Vo vyspelých krajinách začal počet obyvateľov miest prevyšovať počet vidieckeho obyvateľstva – tomuto procesu sa hovorí urbanizácia. Diferenciácia mestskej spoločnosti: robotníci, bohatí podnikatelia, špecializovaní personál, úradníci, lekári, advokáti. Počet obyvateľov Európy sa zdvojnásobil – demografická revolúcia. Kult vedy - verilo sa, že vedeckými metódami možno vysvetliť úplne všetko a vďaka tomu vytvoriť pevnejšie základy pre budúci vývoj ľudstva. - Vývojová teória (sformuloval ju Charles Darwin) – vysvetľovala vývoj na Zemi ako výsledok boja o život, v ktorom platí prirodzený výber: prežívajú silnejšie a prispôsobivejšie druhy. - Objavy vo fyzike umožnili zaviesť elektrinu a masové osvetlenie, verejnú mestskú dopravu, bol vynájdený telefón a bezdrôtový telegraf. - Zmena postavenia žien: v druhej polovici 19. storočia získavali ženy prístup k vzdelaniu a právo vlastniť majetok. Zápas za zrovnoprávnenie žien sa začal ako zápas za volebné právo žien. Spočiatku sa odohrával v USA a v Anglicku. Jeho vodkyne sa nazývali sufražetky. Výrazné úspechy však pred 1. svetovou vojnou nezískali. MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY V PREDVEČER PRVEJ SVETOVEJ VOJNY Napäté vzťahy na Balkáne Na Balkáne vypukli protiturecké vzbury. Európske krajiny vystupovali proti Osmanskej ríši. Rusko pod heslom ochrany pravoslávnych Slovanov vypovedalo Osmanskej ríši vojnu. Osmanská ríša bola donútená podpísať mier, podľa ktorého sa mala stiahnuť z Balkánu, uznať úplnú nezávislosť Srbska, Čiernej Hory, Rumunska a Bulharska. Grantom týchto štátov sa malo stať Rusko, čo sa neveľmi páčilo západným veľmociam, pretože nové pomery mohli ľahko zmeniť politickú rovnováhu síl.

Berlínsky kongres V Berlíne sa konal medzinárodný kongres, ktorý potvrdil nezávislosť balkánskych štátov, ale rozdelil na dve časti pôvodné obrovské územie, ktoré malo pripadnúť Bulharsku. Na územie Bosny, kde žilo rôznorodé obyvateľstvo, si uplatňovali nárok viacerí. Nakoniec ju dostalo pod správu Rakúsko – Uhorsko. V roku 1879 Nemecko a Rakúsko – Uhorsko podpísali spojeneckú zmluvu. Vznikol tak Dvojspolok, ktorý bol namierený proti Rusku a jeho ambíciám. Dvojspolok uzavrel zmluvy so Srbskom a Rumunskom, ktorí sa obávali príliš veľkého ruského vplyvu. V roku 1882 Dvojspolok doplnilo Taliansko, ktoré sa obávalo prílišnej rozpínavosti Francúzska. Dvojspolok sa zmenil na Trojspolok. Francúzsko a Rusko uzavreli tajnú dohodu o vzájomnej pomoci pri nebezpečenstve nemeckého útoku. Vznikla tzv. Dvojdohoda. Francúzsko a Británia uzavreli tzv. srdečnú dohodu o rozdelení sfér vplyvu v oblastiach Afriky a Ázie. Obavy z rastu vplyvu Nemecka v strednej Európe, z jeho prenikania do zámoria prispeli k tomu, že britská politika hľadala podporu aj v Rusku. V roku 1907 Británia pristúpila k francúzsko – ruskej spojeneckej zmluve z roku 1892, a tak sa definitívne sformovala Dohoda. Rast napätia • Rakúsko – Uhorsko anektovalo v roku 1908 Bosnu a Hercegovinu. Anexia vyvolala roztrpčenie v Rusku. • Nemecká vláda nesúhlasila s francúzskym prenikaním na stredomorské pobrežie Afriky – Maroko. Cisár Wilhelm II. hrozil vojnou. Nemecký delový čln vplával do marockého prístavu. Nemci žiadali buď južnú časť Maroka alebo inú africkú korisť. Francúzsko malo britskú podporu, a tak nemecký nátlak odmietlo. Nemecká vláda ustúpila, no napätie sa zvýšilo. • Balkánske vojny. Balkánske národné štáty sa dohodli, že skoncujú so zvyškami osmanskej moci v juhovýchodnej Európe. V roku 1912 zaútočili na Osmanskú ríšu a spoločne ju porazili. Keď však vojská balkánskej koalície začali postupovať až na Istanbul, zakročili veľmoci, ktoré nechceli, aby došlo k úplnému zrúteniu osmanského štátu. Medzi víťaznými štátmi prepukli spory o deľbu územia. V zmiešaných etnických pomeroch balkánskeho polostrova nebolo možné vytvoriť čistý „národný štát“. V lete 1913 sa rozpútala druhá balkánska vojna, to medzi bývalými víťaznými spojencami. Na jednej strane stálo Bulharsko (chcelo väčšie územie) a na strane druhej Srbsko s Gréckom podporované Rumunskom. Bulharsko bolo porazené. Srbsko a Grécko si rozdelili Macedónsko. Srbsko a Grécko mali blízko k Dohode a Bulharsko zase k Trojspolku. Medzinárodné napätie sa neustále prehlbuje...