Antologia

generácia

Miške Pešková Prokopec Lazarčík Kusalová Melošová Dlugošová Mikitová Jánošková Šmihula

:...

literárny klub

antológia 2007 – 2008 :...

Keď v roku 2005 vyšiel prvý zborník Literárneho klubu Generácia, všetci členovia boli hrdí, že dokázali vybrať to najlepšie z ich tvorby a dať to do knižnej podoby. Dali si pekný darček na desiate výročie založenia klubu. Trinástka je vraj nešťastné číslo, ale pre Literárny klub určite nie. V tomto roku pribudli noví členovia a klub sa zviditeľnil na internete. Práve v tomto roku sa príspevky na internete rozrástli a záujem aj nečlenov klubu je veľmi veľký. Práve táto skutočnosť vyprovokovala k vydaniu webovej Antológie 20072008. Existuje určitá skupina píšucich mladých autorov, ktorí posielajú svoje práce iba na internetovú stránku a členovia klubu, ktorí sa pravidelne stretávajú ich vôbec nepoznajú, preto je táto forma zverejnenia o to zaujímavejšia. Antológia obsahuje práce, ktoré vybrali členovia klubu po dôkladnom zvážení a sú to hlavne práce, ktoré sú uverejnené aj na internete. Pre staršiu generáciu, ktorá má radšej všetko na papieri a pohodlne si číta v posteli, je sympatické, že Antológia vyjde aj v tlačenej forme. Veľmi si cením prístup jednotlivých členov pri príprave Antológie. Každý má svoju prácu, školu, osobné záujmy a dokážu sa venovať aj práci, ktorá poteší ľudí, ktorých ani nepoznajú, ale aj svojich spolutvorcov, ktorí prispievajú svojou tvorbou. Najväčšiu zásluhu na vzniknutí tejto antológie, od myšlienky po realizáciu má Jakub Lazarčík. Touto cestou mu chcem poďakovať za oživenie klubovej práce, za entuziazmus, ktorý vkladá do každého stretnutia a za skvelé nápady. Mladým tvorcom v Literárnom klube Generácia želám dobré nápady, rýchly internet a veľa neskutočných zážitkov, ktoré ich budú inšpirovať k ďalšej práci. Pre mňa sú títo ľudia výnimoční, nezabudnuteľní a zasluhujú si obdiv. Každé nové stretnutie s nimi je nesmierne obohacujúce a povzbudzujúce k životu. Ľudmila Brunnerová

Literárny klub Generácia, občianske združenie, funguje od roku 1995 pri Miestnej knižnici Petržalka, Vavilovova 28. Pre akékoľvek informácie kontaktujte pani Brunnerovú na telefónnom čísle 02 / 6224 0613 alebo priamo členov klubu na [email protected]

www.generacia.sk

koniec :...

Skurvený romantizmus (po X-té)

Koniec rozštiepených končekov

Zajtra je štrnásteho. Ako klavír, čo cíti bolesť. Hmla je mrazivejšia ako bozky bez krídel. Motýľ mlčí. Svet sa pýta. Mamina mi naberá obed. Chutí mi. Ideálny čas sa rozplakať.

Dávam Ti dotazník, (Máš ma rada?) vždy pobozkáš poslednú možnosť. Dávaš mi chrobákov, vyžrali mi mozog zo srdca.

Agátolásky Ozval som sa piatim láskam. Zdá sa ti to priveľa? Ani jedna (už) neexistuje... Všade zabíjaš zázraky jari. Nechaj už tie agáty na pokoji! Budú ti voňať natoľko, aby existovali večne?

Kaluže po snehuliakoch sa stali potravou pre trikrát pokosenú trávu. Umrela bez nášho milovania. V podstate bola panna. Štvrtej to nemôžme urobiť. Držím sa Tvojej komplikovanosti, už len končekov, ja sa nepustím, horolezci môžu ísť do riti. Dvakrát si to podčiarkneš. Pre krásu, pre rozum. Ty to pochopíš. Cvak.

Richard Miške (1983) Už nie Na stránke generácie mám napísané, že 99% mojej tvorby tvorí ľúbostná poézia, čo viac k tomu dodať? Romantik (stavebný inžinier), rojko (asi nedopatrením žijúci v realite), milujem čokoládu (a mäso) a moje obľúbené slovné spojenie na mesiac august je „v krajine za zrkadlom“.

Červené anomálie našich dní sa stali električkou, čo nezvoní. Na poplach. Na spásu. Mŕtva konzerva. Nebudeme recyklovať.

koniec :...

Tajomstvo fontány

Padanie listov

Pri fontáne stretli sa Večer s nocou Svetlo s tmou Hodiny bijú zvláštne pomaly Vzduch dýcha zvláštnou arómou Počítaš minúty A chvíle Čo sa nikdy nestali

Listy šepkajú si Že boli zelené A v záhradách ich veľa lieta Kým pri dverách Klope jar jesene A zbohom dáva nám Jeseň leta

Posledný slnka lúč Premení vodu na dúhu A tí Čo iba prešli okolo Stretli tam čakanie na druhú Stretnutie Ktoré nebolo

Elena Pešková (1969) Mám 39 rokov. Pochádzam z malej obce na Záhorí a v súčasnosti žijem v Malackách. Už dlhšiu dobu pracujem ako konzultant IS v softwarovej firme v Bratislave a písanie poézie je môj koníček. Venujem sa mu posledných 5 rokov a už dva roky som prispievajúcou členkou literárneho klubu Generácia. Námety zbieram z vlastných zážitkov a prežitých pocitov ale píšem hlavne pre radosť ľudí, ktorým sú moje básne venované.

Pri fontáne stretli sa Noc s ránom S tichým svitaním Babie leto Mlieko rozlialo sa po ceste A noc ránu kričí: Nie ešte! Čierna tma sfarbila sa do biela Vychladla už voda v jazere Jeseň si v nej šaty operie Aj keď tá je ešte Nesmelá Len pavúk uchytí do svojich sietí Kúsok tepla, Ktoré neodletí V kútoch na ne sadá prach Večer zase nebo krvavé Pripojí sa k mojej únave Babie leto stojí vo dverách.

Listy šepkajú si Že boli zelené Letom ustúpia listom iným Zatiaľ Čo ihličie sa stále zelenie A pokojne čaká Príchod zimy Listy šepkajú si Že boli zelené A šepkajú Že už iba boli Spadnú tam dolu Medzi kamene A pád zo stromu Každý bolí

Na trati Druhá Aké je to Byť druhá? Vždy len druhá v poradí Vždy pred cieľom Niekto predbehne ma Alebo možno Iba kráčam pomaly.. Aké je to Byť druhá? Sú také chvíle Že mi to vôbec nevadí. Veď občas mi predsa stačí Že poviem, iba, Nech sa páči.. Život je tiež samá zmena To len občas Trochu popáli. Aké je to Byť druhá? Veď na mieste víťazov Pekné je to miesto. Lepšie byť druhá Ako tretia, piata, či desiata.. Alebo k štartu Byť pripútaná reťazou. Nuž pýtaj sa A poviem ti tiež, Že viem Aké to je Budeš má chváliť. Možno aj nosiť na rukách. A myslieť si „isto máš splnený sen“ a potom k tej prvej odídeš..

koniec :...

Keď nastúpil rozkázal batožine aby pred ním klesla na kolená Myslím že to bol jeden z tých šťastlivcov ktorí nikdy nechceli spáchať samovraždu Mával nám provokačne červene a priateľke nepomohol s cestovnou taškou

Peter Prokopec (1988) "WHEN MY MAMA ASKS ME WILL I EVER CHANGE, I TELL HER YEAH... BUT IT'S CLEAR I WILL ALWAYS BE THE SAME UNTIL THE END OF TIME..." 2PAC

Bukowského kurvy sú všade Zbožňujem svoju sestru

Ležal som na posteli v internátnej izbe Vedľa mňa sa kamarát snažil zbaliť jednu ženskú Mal ten typický úlisný tón hlasu ako Poď sa so mnou vyspať Teraz hneď Asi preto že mala nohavice ktoré objemom nestačili na jej zadok

Jakub Lazarčík

Ešte mala odporné pančuchy a nádchu Stále jej tiekli sople ktoré si roztierala po ksichte 100x použitou vreckovkou Za každou otázkou sa odporne opýtala Čo? A ten magor jej odpovedal Chcel sa jej votrieť do tej objemnej riti Bolo mi zle Keď odchádzala podala mi ruku ešte od sopľov a ja som si uvedomil že by s ním tvorila dokonalý pár

koniec :...

Na tomto svete sa pohybuje od leta 1986. Už pri pôrode bolo zrejmé, že to s ním nebude ľahké, čo so svojím cynickým nadhľadom potvrdzuje. Blázon, snílek, bohém. V niečom workoholik, v niečom flákač. Lev! – vysvetľuje mnoho. Podľa svojej všeobecnej lekárky umrie na infarkt vo veľmi mladom veku. Zubárka má v jeho karte napísané perfektný chrup. (vždy ho rada vidí) Okrem písaniu sa venuje divadlu, filmu a hudbe. Má rád parties, dobré jedlo, spánok a svojich blízkych. V súčasnosti pracuje aj študuje – masmediálne štúdiá na univerzite v Trnave. Raz by sa chcel pozrieť do Tokia, Saigonu a presťahovať sa na Francúzsku riviéru.

Zbožňujem svoju sestru. Ráno ma predčasne zobudila, že s ňou treba ísť k lekárovi. Sama sa vraj neodváži, lebo, keď jej lekár potvrdí to, čo sama už tuší, bude vraj potrebovať niekoho, koho by mohla udrieť. Zaraz som vedel, čo je vo veci. Vždy som ju považoval za neopatrnú a toto bolo potvrdením mojich slov. Inokedy by som jej podráždenú náladu zhoršil akousi cynickou poznámkou, no keďže som bol veľmi ospalý, zmohol som sa iba na otázku: „Vieš aspoň, s kým to máš?“ „Čo by som nevedela, kretén,“ odvrkla a strhla mi paplón z postele na zem. „Si sprostá?“ skríkol som, „tá zem sa nevysávala tri týždne a ty mi na ňu hodíš paplón!“ „Nerozčuľuj sa. Mal si si tu upratať. A byť čistotnejší. Nečudo, že také prasa ako ty ešte nemalo vo svojich 21 rokoch priateľku.“ „Žiadna ma nechce kvôli povesti našej rodiny, ktorú si zničila ty, drahá sestrička,“ zašomral som, vstávajúc z postele. Keď som sa šiel obliecť, sestra začala frflať znovu: „Hádam sa najskôr osprchuješ.“ „Idem na vyšetrenie ja alebo ty?“ „Možno ti budú brať krv.“ „Prečo by mi mali brať krv?“ „Okrem iného chcem zistiť, či si skutočne môj vlastný brat,“ odvetila. Po tejto vete som sa rozhodol vyprovokovať ju pomalosťou. Do kúpeľne som sa, naschvál, zavrel na pol hodinu. Keď som z nej vychádzal, sestre som oznámil, že sa ešte idem naraňajkovať. Skoro ju šľahlo. „Ja aj porodím, kým sa ty vytrepeš!“ hromžila.

„Môžeš. Aspoň s tebou k tomu lekárovi nebudem musieť ísť.“ Sestra po mne hodila niečo tvrdé. Čo to bolo, som nevidel, lebo som k nej bol otočený chrbtom. „Ty si vážne sprostá. Najprv sa necháš nabúchať nejakým pakom, a potom si nervózna na tých, čo ti môžu pomôcť.“ „Prepáč, chápeš, hormóny. A stresy. Keď sa to potvrdí, asi sa dorežem žiletkou.“ Jej zúfalý výraz tváre ma obmäkčil. Podišiel som k nej a objal ju. „Vďaka bohu, že si už po sprche,“ zašepkala cez slzy. „Asi toho debila zabijem. Aj keď ho ľúbim.“ „A on teba má rád?“ spýtal som sa otcovsky. „Verím, že áno. Povedal mi to.“ „Sestra, setra,“ povzdychol som, „o čo si odo mňa staršia, o to si aj sprostejšia.“ „Asi máš pravdu,“ zafňukala. K lekárovi sme prišli rýchlo. Bol tam rad a my v ňom najmladší. „Všetci si myslia, že si otec,“ podotkla sestra, keď sme čakali. „Hej a matka je vždy istá...“ Čakali sme vyše hodiny. Počas toho okolo nás prechádzali ženy s nadutými bruškami, otcovia, ktorých výraz tváre neevokoval nič iné, len čisté zdesenie a jedna pekná sestrička, ktorá sa mi pozrela do očí vždy, keď prešla popri mne. Prišiel rad na sestru. Vykročili sme spolu, no pred dverami na mňa zahučala: „Snáď si nemyslíš, že tam pôjdeš so mnou?! Ostaň tu.“ Vošla dnu. Ja som sa obrátil od dverí. Celá čakáreň na mňa upierala pohľad. Hanba ma fackovala. Tak som si sadol a znovu čakal. Sestra vyšla po polhodine. „No čo? Bude tiež degener ako tvoj manžel?“ spýtal som sa nahlas. Musel som jej vrátiť hanbu, čo mi predtým spôsobila. „Nepyzgaj a choď dnu!“ zavelila zostra. „Ja?!“ „Ty, už ťa tam čaká sestrička.“ „Prečo mňa? Veď ty si tu, si teda v tom?“ „Nie som. Nikdy som nebola. Len ťa moja kamoška, ktorá tu robí sestru, chcela spoznať a nevedela som, ako inak ťa sem čistého dotlačiť. Tak som si vymyslela ten príbeh o tehotenstve. „Ty si krava,“ odvetil som, no nevedel som sa ubrániť úsmevu, ktorý sa ma zmocňoval. „Tak už utekaj, lebo čaká ona a všetky tie ženy tu. A opováž sa pred ňou strápniť. Ešte stále máme rovnaké priezvisko i adresu.“ Tak som vošiel dnu, kde sedel lekár a pri ňom stála sestra. Tá istá, čo mi pozerala do očí. Usmievala sa na mňa. „Takže mladý pán,“ prehovoril prekvapivo doktor, „sestru sme zbavili strachu z tehotenstva. Ešte vás zbavíme toho syfilisu.“ Vtom momente som vedel, že hneď ako sa mi sestra dostane pod ruku, ju zaškrtím. Krava jedna. Ako ju ja neznášam!

koniec :...

Simona Kusalová Na tomto svete je od augusta 1987. Písať začala asi o sedem rokov neskôr a odvtedy sa táto činnosť stala jej životnou potrebou. Tak ako (prevažne rocková) hudba, pár spriaznených duší a spriaznených kníh. Neznáša nudu, každú sekundu niečo plánuje a občas to aj nezrealizuje. Toho(to) času študuje marketing a rôzne životné situácie. A dosť ju to baví.

Saturday night blues

Ďalšia nedeľa

Takmer dve hodiny strávila v čakaní, po polnoci dala prednosť spánku. Ukradla im pár spoločných hodín a ukončila sériu prebdených nocí a unavených úsvitov. Mladá, melancholická, nešťastná, túžiaca poetka, plná v rozochvení, teraz vdychovala vôňu noci len otvoreným oknom, stúpala jej do snov... A o pár metrov ďalejuzavretý, depresívny, talentovaný, nežný a drsný, pozorný k jej kecom a tolerantný k výmyslom, bol tam vonku sám, len so psom a cigaretou. Tak dofajčil, a šiel spať

Ďalšia nedeľa, jarné teplo mi dýcha na krk.

Odovzdaná

Týždeň budem nosiť bundu, ktorú máš na mne tak rád. Týždeň v zajatí pohľadov, ktoré ani nezazrieš. Týždeň v inom meste (v inom svete) na ktoré môžeš žiarliť a trhať si vlasy, či ničiť hánky o hranu stola. Vylievať hnev na strunách a žiaľ zaliať liehom. Aby si v piatok mohol byť šťastný, že si zas so mnou. A v nedeľu to všetko posrať. Znova.

Vlasy rozprestreté na vankúši, ospalo lenivá, aktívne čakám, kým ma prebodneš a vzápätí zacelíš medovými slinami so štipkou korenia.

koniec :...

Pauza

Marcela Melošová (1973) Som nevyliečiteľný romantik, pohybujúci sa niekde medzi nebom a zemou. Neznášam dospelosť a som chorobný idealista...

Pauza v skvelom predstavení chvíľa napätia či struna nepraskne revolver v ruke vlhký od potu musíš sa rozhodnúť čo je krásne čo nekrásne musíš už zdvihnúť konečne hlavu rozkázať srdcu nech neplače zasmiať sa aj keď krv sa z duše rinie a zadúša nájsť silu, oporný bod nejako zapadnúť v dave hlavu strčiť do suda s vodou ak príliš blčí bežať, utekať i bezcieľne nezastať, nespadnúť, neutopiť sa v bahne vlastnej biedy zrevať do seba zatriasť stuhnutým telom vyfackať všetky zbabelé myšlienky únikové tendencie vrátiť na miesto narodenia a uspať doživotne. Prečo by si utekal pred životom? A prečo by si po sebe strieľal? Veď život môže byť ešte krajší. Zdvihni človeče hlavu nepozeraj do splavu nesyp si už popol na lebku radšej pozri na tetku čo ti ponúka čerstvé, voňavé, chrumkavé lokše. Tak DOBRÚ CHUŤ......

Nepoznáš ma

I.

Dívaš sa na mňa a netušíš kto vlastne som vôbec ma nepoznáš nepáči sa ti môj úsmev len nový rúž na perách.

Vejáre starých dám klipkajú ako nežné mihalnice osudu odfukujúc svoje krehké spomienky

Chceš aby som sa smiala aj keď mi je do plaču aby som zvesila krídla a navždy sa vzdala svojich snov mám kráčať po zemi a byť vždy nad vecou.

II. Olúp mi nevinnosť z tela som čerstvé ovocie ja roztrasiem sa celá osika vetrom (po)milovaná

Chceš aby som nebola dieťa vraj som dospelá a mám sa správať rozumne skrátka vhodne v podstate chceš odo mňa primálo a vlastne priveľa. Mám byť iná než som nepočuť hudbu ktorú vietor hrá nevidieť dúhu po daždi necítiť vôňu pokosenej trávy navždy dať zbohom fantázii a oznámiť nech sa nevráti. Mám vari nehybne ležať v tvojom objatí?

koniec :...

III.

Dominika Dlugošová (1988) Študentka študujúca až do odpadnutia (Technická univerzita, Košice)..../neodpadla ani raz/...:)) Bohém, rojko, no aj realista...3v1... Miluje nemenované malé /Kinder/ čokoládky, trojfarebné zubné pasty a vôňu čerstvých výtlačkov... Keď si došiel tak ďaleko, že už nedokážeš urobiť ani krok, si práve v polovici cesty, ktorú si schopný prejsť. Grónske príslovie

železný kohútik na vežičke našich snov mohol by nás prebudiť --aspoň raz— IV. Keď sa budeš večer vracať a kričať moje úsmevy pre iných nezamykaj nech ma ráno nájdu opustenú mušku prilepenú na okne volajúcu za tvojimi náhlivými pätami

Znova krásne fuckuj

Iba ruky

ON

na dym čo sadá mi na pľúca ako zelená fólia zo susedovho auta vždy keď dýchaš môj chlieb každodenný z úst do úst kŕmiš sa

nikdy nebudeš taký ozajstný ako tvoje ruky hrajúce sa na vtáka na stene pri lampe vedľa mňa lietaš nikdy nebudeš taký ozajstný ako tvoje ruky holými si sa mi vtesnal do hrude srdce preložil napravo napĺňa mi slzy do očí /dva balóny lietania neschopné/

preváral slzy pri teplote jej tela zaparili sa mu oči dve vianočné ozdoby nerozbitné nepodarky medzi láskami kaliky zrkadlá túžob rozliali sa do pohárov opíjali ožranov po 33 za slzavé sklo

na moje dlhé vlasy ktoré vyťahuješ ráno z každého záhybu v tele na ktorých sa šplháš do neba každú nedeľu namiesto modlitby na moje mokré dlane čo orosia ti tvár ráno skôr než vyjdú všetky slnká vyvesené do neba zošúpané ako mandarinkové polia natlačené do plechoviek v sladkom náleve milujúce malé lyžičky a dávku šľahačky do nosa na moje hlúpe básničky ktorým nerozumie vraj ani sám Kristus iba pár bláznov s modrými čiarkami na rukách tí čo v kartách stále prehrajú lebo vyťahujú len srdcovú kráľovnú a ešte cigaretu ako nežnú baletku tancujúcu na prahu úst až dymí sa jej spod balerínok a načo len chceš ...

Sumzagro trištvrte na šesť osem minút po tvojej minúte slávy vkladáš kolotoč do vrecka zoškrabuješ farbu sedačky zakliesňuješ palce v reťazi a občas kričíš a občas zvraciaš občas nemáš na vstupné...

koniec :...

Veselé Vianoce

Mária Mikitová Jánošková (1973) Pohlavie: Bez chromozómu Y. Vek: Kristove roky už rok a pol z krku. Rodinné zázemie: Obdarená dvoma rodičmi (mužské i ženské pohlavie) i dvoma súrodencami (mužské i ženské pohlavie). Základná rodina v podobe súdržnej päťky. Ani jeden starý rodič či prarodič. Jedna krstná mama. Jeden strýko a jeho žena, dve sesternice a dvaja bratranci. Plus ďalší descendenti (deti bratrancov a sesterníc). Zhruba všetko, čo sa týka širšej rodiny. Vzdelanie: ZŠ, SŠ a VŠ z krku. Vykonanie rigoróznej skúšky, teda výmena Mgr. = mogor za doktora, čo znie predsa len o čosi lepšie, v nedohľadne. Povolanie: Oprávnená nosiť krátku strelnú zbraň, (nie pre potešenie) ktorá je však po väčšinu voľného i pracovného času bezpečne zamknutá v kovovej skrini. Stav: So záväzkami, ale vyživovacia povinnosť zatiaľ iba voči manželovi. Spoločná domácnosť, bezpodielové spoluvlastníctvo. Iné: Ľavoruká. Absolvovanie kurzu prvej pomoci, kurzu krízovej intervencie pre dobrovoľníkov, kurzu intuitívneho maľovania. Pripravujúca sa na vykonanie vodičského kurzu (nikdy nie je neskoro). Znamenie: kozorožec i potkan, avšak jeden i druhý určite netypický :o) Záľuby: kreslenie, maľovanie, písanie poézie i prózy, ale iba sporadicky, z čoho vyplýva podstatná vlastnosť: lenivosť. Pozeranie filmov a čítanie beletrie realizované v podstatne väčšom rozsahu ako to menované pred tým.

- Ako by som to povedal. Nuž, ehm...viete, je to chúlostivá vec a ja som jej hlavným aktérom, takže...by som to rád, ehm...uviedol na pravú mieru. – povedal čudný pánko. - No veď, nech sa páči, máte príležitosť vysvetliť nám... – zakontroval mladý muž v zelenej uniforme. - Jasné, jasné, veď hej, len mi, ehm...dajte trocha času, nech sa akosi spamätám, a potom vám hneď všetko objasním. Presne tak, ako to bolo, samozrejme. Mám záujem, hm..., aby sa všetko vysvetlilo, lebo je to naozaj veľmi, veľmi chúlostivá záležitosť a nerád by som, aby na to ľudia, ehm... nesprávne nazerali a potom si zo mňa nebodaj robili posmech, šak viete. Uznáte a dáte mi určite za pravdu, ehm...som o tom skalopevne presvedčený. Chápte ma, nebola to moja vina. Vskutku, som v tom úplne nevinne. - Áno, iste, ale mohli by sme konečne prejsť... - ...k veci, jasné, jasné, ehm...veď už idem na to. Ale predtým musím objasniť niektoré, ehm...okolnosti. Ako viete, dnes máme, ehm... Vianoce. - Máme a? – spýtal sa muž v uniforme, ale pomyslel si, že okrem neho, lebo má službu a bude rád, ak sa dostane pri tom množstve roboty, čo ho čaká, domov do večere. - No, strašný zhon, veď to určite sám veľmi dobre poznáte. Už týždeň, ehm... vlastne nie, celý mesiac, namôjveru, chodím hore dole, zháňam, ehm... nemám kde hlavu zložiť, tak hľadám a pobehujem a prisahám bohu, ehm... celý ten čas myslím na toho kapra, čo mi pláva vo vani. V tom strašnom zhone mi víri v hlave, že ho musím zabiť. Neviem prečo, ehm...nechce z mojej hlavy preč, celé noci sa mrvím, prehadzujem, no, nie že by som na neho nejako intenzívne myslel, to snáď ani nie, ehm...ono sa mi o ňom skôr sníva. Skoro každú noc a keď tak premýšľam, ehm... možno i cez deň, už poriadne neviem. A viete, ako je to so snami. Niekedy neviete, čo je neskutočné, tak by som to formuloval, ehm...a čo pravé, teda skutočné, teda reálne, že hej, šak viete, ehm...? - Pán Kusý, ja vás upozorňujem, že... - Veď hej, pán príslušník, ale poviem vám, boli to strašné sny, ehm...a potom som už nemohol myslieť na nič iné, teda ani rozmýšľať. A veru neviem prečo. A ten strašidelný kapor zo sna, ehm...ma uštipol do zadku a chcel ma zožrať, prisahám bohu, nech sa pod zem prepadnem, keď to tak nebolo. Otvoril svoju obrovskú tlamu, ehm...a hop, už by som skončil v jeho bruchu, keby... - Človeče, je mi úplne jedno, čo sa vám snívalo. Nie som váš psychoterapeut, potrebujem počuť niečo iné.

duša je spiaca krásavica - No veď, o tom hovorím, ehm...ale má to určitú postupnosť, ako všetko, ehm-ehm...nemôžem ísť od stredu, to by ste potom nemali žiadnu šancu naozaj dať dokopy všetky súvislosti, pravda? Šak rozumejte, ehm...cítim sa dosť trápne a ľudia, pane bože, čo si tí pomyslia... - Akí ľudia? Pri tej krádeži niekto bol? - Pre Krista pána, krádež, pán policajný dôstojník! – zaúpel vypočúvaný. - No ale, samozrejme, že nie, ehm...nik tam nebol, len ja a tie nebohé kapre, ale poznáte ľudí, tí vám vlezú všade, ehm...do kuchyne, do taniera, do trenírok, do krabice a vymyslia si aj to, čo by vás ani nenapadlo. Ale budem pokračovať, ehm...vidím, že sa ponáhľate, ja som citlivý človek, aj chápavý, je mi jasné, ehm...že nie som jediný takýto prípad, že tu musíte riešiť všelijaké príbehy, teda vypočuť si ich, po správnosti, všakže, ehm...pán policajt. Takže dnes máme Vianoce. Aby ste rozumeli, pán komisár, mal som ťažký život. Vlastne nemám, ehm...žiadnu vaňu, to vám určite došlo, šak som bezdomovec, presne tak. Poznáte takých ako ja, nie som veru jediný a... - Znova vás chcem upozorniť, že pred dverami mám ďalších ľudí, pán Kusý, prosím Vás, buďte stručný! - Iste, iste, musíte ma chápať, ehm...ja som už ako chlapec chodil na ryby. Mám ich rád, keď chytil nejakú otec, tak sme ju dali do vedierka, ehm...že bude na večeru, ale keď som nejakú ja chytil a poviem vám, bol som, čo bol, furt som v tom dobrý, ehm...dokážem chytiť šťuku na obyčajný špagát a červík je úplne najlepšia návnada, pán styčný, ehm...to vám poviem, fajnová vec, keby som bol ja pstruhom...no ja som všetkých tých riečnych živočíchov púšťal na slobodu, veru tak...šak... - Pán Kusý! – zvýšil nešťastný poverený príslušník policajného zboru hlas na človeka pred sebou, z ktorého sa šíril taký intenzívny pach moču, cigariet, alkoholu, potu a hlavne rýb, že sa snažil nedýchať. Nemal krik v povahe a robil to v nádeji, že by to mohlo pomôcť. No nepomohlo. - Ale pán vyšetrovák, ehm, no, ja robím, čo môžem, uznajte, šak iba to najdôležitejšie sa snažím vám objasniť. Všetko so všetkým súvisí, to nemôžete poprieť, ehm...a nesúhlasiť. Tak ďalej. Keď som mal dvadsať, to som bol fešák. Našiel som si ale hroznú ženu, ehm...od začiatku nášho žitia ma mlátila. No verili by ste tomu... - Pán... Tenký špinavý päťdesiatnik s dredmi na hlave znova skočil policajnému orgánovi do reči. Policajt si vzdychol a uvedomil, že bude potrebovať poriadnu dávku sebaovládania, aby tohto panáčika fyzicky neinzultoval a kopu trpezlivosti, aby vládal vypočuť príbeh smerujúci k vysvetleniu záhady, ako sa tomuto nešťastníkovi dostalo pätnásť kaprov do nohavíc a polovica pritom skončila dokonca v spodnom prádle. A tiež mu došlo, že Vianoce sú síce dnes, no pre neho konkrétneho zatiaľ v nedohľadne.

duša je spiaca krásavica so sklenenými očami

ktoré jasno vidia cez spektrálne polia do nahoty ľudí do ich nespavosti uzly vredy slama prastarý rituál odvrstvovania cibule chceš zjesť sladký stred a pritom dobre vieš že vôbec nie je sladký nenechaj dušu precitnúť

funebrácka operetka funebrácka operetka ožila v žilách toho devianta čo ho mám v sebe neustále lavíruje od mantinelu k mantinelu raz doľava raz vpravo raz k životu raz k smrti doživotie strávime svorne na okraji

lebo na nespavosť dráma uhyniestojí na špičkách dráma stojí na špičkách iskra z javiska zelektrizovaného katarziou preskočila na hľadisko na koži mi precitol pocit čo sa ťažko umýva a emócie... padali z neba ako muchy no časom po pocite neostalo ani stopy na stope množstvu miesta na nové

koniec :...

Vojenské cintoríny Vždy- keď som na cestách, na potulkách v cudzineza hranicami vlastinavštívim miestne vojenské cintoríny... Chodím pomedzi náhrobné kamene a všímam si dátumy na nich vytesané. A odčítavam roky, za ktoré sa od začiatku až do konca, naplnili životy tých, ktorí tu ležia. Vždy pri tom cítim zvláštnu spriaznenosť s padlými a zahrabanými. Pretože i môj život sa skončil niekedy v ich rokoch. A odvtedy žijem posmrtne. Nezaslúžene dlho. Nezaslúžene radostne a z každej stránky zbytočne. A poslední muži, ktorí ma mohli pochopiť, už dávno ležia na vojenských cintorínoch.

Daniel Šmihula (1972) Básnik a sci-fista. Dlhoročný člen klubu Generácia a aj iných literárnych spoločností (Quasi, Planéta opíc). Autor viacerých básní, fejtónov a poviedok. Zaujíma sa o dejiny, mytológiu, literatúru, turistiku a šport. Občianskym zamestnaním právnik, novinár a politológ.

Večerná melanchólia Raz pri krbe ma zachvátil ten divný pocit odcudzenia, keď ubúda mi z mojich síl a nálady sa rýchlo menia. Uvažoval som o sebe, kutáčom vŕtal v pahrebe. Rozmýšľal či ja jediný mám taký hnusný svetažiaľ, ktorý vo mne na hodiny démonov pochýb rozihral... No veď aj iným sa to stáva - spomínal to už Okudžava, že osamotení sme zostali a nepoznáme na to liek. „A možet my vsjo pereputali: ulicu, gorod i vek...“

koniec :...

Ilustrácie:

Janka Oslancová Narodila som sa v roku 1987 v Bratislave. Rada kreslím a zbožňujem divadlo a hudbu. V súčasnosti študujem divadelnú produkciu na DAMU v Prahe. Raz by som chcela vymýšľať reklamy a slogany. Milujem umenie, ktoré prináša smiech a radosť.

Antológia literárneho klubu Generácia vyšla v elektronickej podobe dňa 7.11.2008 www.generacia.sk/antologia2008

Generácia je matka a tá je vždy len jedna Fairy :...