Niet Pochb

Autor: Denis Pongracz Majetkové právo Uhorského krá¾ovstva Niet pochýb že uhorské majetkové právo vzniklo na základe kontinuity istej formy starého práva z èias ve¾komoravskej ríše. Tak ako naviazalo administratívne

usporiadanie èasti Ve¾kej Moravy vo vzniku Nitrianskeho kniežatstva ktoré bolo

neskôr transformované na Nitriansku stolicu (Comitatus Nitriensis) tak aj neskorší právny poriadok nadviazal na zvykové právo novo vznikajúceho Uhorského krá¾ovstva. Obyèajové právo- antiqua consuetudo Regni, (dlhým užívaním overené obyèajové právo)

bolo najhlavnejším prameòom nášho súkromného

práva. V najstarších èasoch zhruba až po rok 1514 v podstate neexistovali právne

nariadenia formou zákonov, bolo to dané tým že už od doby prvých uhorských

krá¾ov títo sami prísne dodržovali zvykové právo a až neskôr zaèali vydáva• právne nariadenia v rôznych formách ktoré boli doèasné. V tomto období boli

nariadenia vydávané dekrétmi, tieto však boli iba doèasné, obvykle platili iba za

vlády svojho vydavate¾a a predåženie ich platnosti musel vykona• nasledujúci panovník ale bol právny obsah listiny uznaný za obyèajové právo. Tento fakt bol

daný problematickým uvedením dekrétov do praxe, ako aj jeho vyhlásením a teda aj dodržovaním. Jeden z dôvodov preèo platila doèasnos• dekrétov v podobe

donácií bolo i to že èasto sa falšovali už v rannom období a niektoré z týchto listín

boli vedome i nevedome zneužívané i v novoveku. Pôda krajinského snemu sa

stala obyèajne aj pôdou vyhlásenia zákonov vydaným panovníkom, keïže na

sneme neboli prítomný všetci š¾achtici a väèšina z nich si nemohla ani pamäta• ich obsah èasto krát boli tieto porušované alebo ich neznalos• zneužívaná. Treba ale poznamena• že mnoho panovníkov v tomto èase (12.-14. stor.) vydávalo zákony v krá¾ovskej rade. Až v neskoršom období, zhruba v prvej polovici 15.

storoèia sa opisy zákonov rozposielali dôležitým èi významným magnátom

(š¾achticom), prelátom, krá¾ovským komitátom a mestám. V mestách sa obvykle

publikácie vykonávali verejným èítaním alebo vyvesením na radnú tabu¾u.

Koncom 15. storoèia za vlády Mateja Korvína sa situácia mení so vznikom tlaèe. Keïže spôsob publikovania vyhlasovania zákona bol obmedzený ako èasovo tak dosahovo na populáciu bola rozhodujúcim èinite¾om pri utváraní názoru

o prevalencii obyèajového práva nad zákonným. Toto je zrejmé zo sankèného dekrétu Tripartita, kde panovník hovorí, že staršie dekréty preto, lebo neboli spísané, možno považova• skôr za právo obyèajové ako zákonné. V tomto právnom prostredí sa majetok delil na nieko¾ko skupín:

1. Korunný majetok (bona proventus Sacrae Coronae Regiae) teda majetok ktorý

patril korune, bol urèený na jeho reprezentáciu ako aj praktickú existenciu. Tento

majetok bol síce de fakto neodnímate¾ný, v neskoršom období úpadku ho však mohla š¾achta na základe rozhodnutia uhorského snemu odòa•.

2. Fiškálny majetok (bona fiscalia), tento získal krá¾ na základe odòatia za

neposlušnos•, odúmr•ou, ziskom vo vojne atï. Týmto majetkom mohol krá¾ naklada• za úèelom donácií. V urèitej miere mal na tieto majetky dosah i palatín.

3. Komorské majetky (bona cameralia): tieto boli urèené na úhradu štátnych

výdajov. 4. Patrimoniálny majetok panovníka (bona patrimonialia): èo bolo súkromné

vlastníctvo krá¾a.

5. Majetok š¾achtický(bona et iura possesionaria, bona vel iura nobilitaria) vznikol na základe slobodného majetku, pôvodne slobodných osôb (personas libertas).

Slobodná pôda ako základný majetok v feudalizme sa rozde¾uje na tri skupiny:

1. Vlastnenie pôdy pôvodným, autochtónnym obyvate¾stvom slobodným obyvate¾stvom už pred vznikom Uhorského krá¾ovstva.

2. zabraná pôda príchodzími kmeòmi ako boli Maïari, Kumáni, Peèenehovia, Lehelovia a iné národy nazývaná descenzuálna.

3. Donaèná pôda, táto bola vlastníctvom po darovaní panovníkom, obèas

i palatínom. Donácie z dôb Svätého Štefana boli najuznávanejšie, naproti

donácie z èias panovania Ladislava Kumánskeho sa považovali za

nedôveryhodné. Ak bol majetok udelený pod¾a veèného práva ( ius perpetuum) musel by• opatrený listinou len pod vierohodnou peèa•ou Každá donácia z arpádovských

èias bola pomerne vágna, i keï

vymenovala èasto krát i dvadsa• adresátov samotný darovaný majetok bol oznaèený ve¾mi vo¾ne (napr. akísi les, blízka lúka atï.). Èasto krát sa

stávalo že panovník donácie nepotvrdil alebo pôdu vymenil za iné majetky z vlastnej vôle alebo na žiados• vlastníka. Tieto donácie boli urèené hlavne pre vojakov-jobagiónov. V neskoršom období, po zlatej Bule Ondreja II. z roku 1222, kde vznikla ve¾mi

silná vrstva magnátov, a krá¾ovská moc sa oslabovala zaèala vznika• z vrstvy

slobodných š¾achta. Vznik nižšej š¾achty podporoval hlavne Belo IV. V tejto dobe

sa zaèal aj formova• právny pojem š¾achtický majetok.

1. Panstvo (dominium) sa delilo na hlavný majetok (caput) a príslušenstvo

(pertinentiae). Hlavný majetok bol obvykle najstarším a najväèším hodnotou, teda boli to hrady, hrádky, aj po¾nosti

k nim prináležiace.

Príslušenstvo bol obvykle hmotný statok ktorý patril pod správu, a zapoèítavali sa doòho aj zvieratá, vozy, pracovné nástroje a v neposlednej rade i poddaný. 2. Š¾achtická kúria (curia nobilitaris) bola samostatná, obvykle š¾achtická usadlos• s príslušenstvom, oslobodená od platenia bežnej dane. Èasto krát sa na základe kúpy š¾achtickej kúrie stal jej majite¾ doèasne alebo dediène

š¾achticom. Ve¾mi dôležité je uvies• i to že v mestách boli rovnako

š¾achtické kúrie s právom neplati• žiadne dane okrem insurekèných

a správy š¾achtickej stolice. Tento fakt èasto krát viedol k sporom medzi š¾achtou a mestami.

Meštiansky majetok vznikol vo svojich poèiatkoch v krá¾ovských mestách. Tento

majetok (pôdu) získali obyvatelia buï do èasovo obmedzenej držby alebo dediène

na základe kúpy. Neskôr sa èasti mesta ktoré meš•ania získali stali obchodným

artiklom. Toto ale neplatilo o mestských, presne vymedzených majetkoch ako boli mestské lúky, polia, vinice, kapustnice a podobne. Rovnako to platilo

v prípade menších regálnych práv ako bol výèap, pálenica a podobne. Mestá ktoré

boli zemepanské získali majetok buï kúpou alebo prenechaním zemepanských

práv mestu. Toto stávalo pomerne málokedy. Ako príklad môžeme uvies• mesteèko Trstenú, tam sa š¾achtici a šoltýsi z rodu Trstenských dohodli na spoloènej správe mesteèka, keï sa rod Trstenských vzdal svojich práv.

Poddanské majetky, nazývané tiež urbárske, boli tiež š¾achtické majetky, ktoré

poddaným š¾achtici prenajímali buï na urèitý èas èi na stále pod podmienkou si

plnenia ich urbárskych povinností ako bolo napr. okopávanie panského vinohradu,

dávok sena pre š¾achtica, chovanie domáceho statku a podobne. Samotný tzv. veèný poddaný sa delili na želiarov (inquilinus) títo mali vlastný dom ale nie pôdu na ktorej stál, a podželiarov (subinqiulinus) ktorý nemali ani vlastný dom. Tento

typ majetku existoval až do roku 1848 ako vlastníctvo zemepána až do zrušenia poddanstva v roku 1848. V súvislosti s poddanými je treba uvies• že existovali i takzvaný poddaný

„vo¾ného odchodu“, títo mali obvykle vlastný majetok ktorý mohli preda• a odís• pod podmienkou že sa vykúpili z poddanstva u svojho zemepána. Túto možnos•

využilo pomerne ve¾a poddaných na fundusoch (majetkoch) schudobnených š¾achticov.

Cirkevné majetky mali osobitnú povahu, súhrnom majetkov patriacich cirkevným

subjektov. Tento druh majetkov sa nedal odobra•, tento sa ale nemal zväèšova•. V princípe vždy bola na obzore otázka komu skutoène tento majetok patril.

Zaujímavos•ou Uhorského majetkového práva je pojem mužskej vetvy (bona

masculini sexus) z ktorého boli ženy a ich potomkovia vylúèený. Toto pravidlo

neplatilo ak je v donácii uvedené po oboch pohlaviach (utriusque sexus). Èasto krát sa stretávame že š¾achtické majetky pripadli po smrti posledného mužského

potomka korune z dôvodu vymretia rodu po meèi (per defectu seminis). Verböczi

i Tripartita však poznajú pojem dievèenskej štvrtky, pod¾a ktorej mohla dedi• dcéra, èas• majetku, obvykle vyplácaná v peniazoch. Pri poddanských majetkoch sa neh¾adelo na pohlavie. Tieto majetky prešli zákonite po vymretí rodu poddaného znovu na zemepána ktorú zvyèajne prenajal ïalšiemu poddanému.

V uhorskom majetkovom práve bola podstatná i náboženská otázka. V najstaršom

èase sa relevancia viazala iba na takzvaných pohanov a Židov.

1.Pohani boli už za èias svätého Štefana stíhaný prísne a boli pozbavený všetkých

práv. 2. Židia mali v najstaršej dobe Uhorska vcelku rovnaké postavenie v celej strednej Európe a to preto, že židovské zákonodarstvo sa tvorilo všade pod jednotným

vplyvom katolíckej cirkvi. Ladislav I. Svätý nariadil v roku 1092 v prvom svojom zákonníku, desiatom èlánku

a 10. hlave, že židia nesmeli uzavrie• manželstvo

s kres•anmi. Rovnako bola zakázaná aj služba kres•anských otrokov u židovských

majite¾ov a židia mohli obchodova• len v sídle biskupa mimo nedele. Najvýznamnejší

predpis privilégií, v podstate prvý podrobný vznikol za krá¾a Kolomana –

Colomani regis Lex Iudeis regno commorantissimus. Na základe tohto privilégia

však na rozdiel od ostatnej èasti Európy bolo ich postavenie ove¾a výhodnejšie, židia mohli dokonca spravova• èi profitova• z krá¾ovských dôchodkov, úradov, majetkov, mohli sa vo¾ne pohybova• a opúš•a• getá. Koloman povolil židom

vlastni• nehnute¾nosti na území celého Uhorska, ale len v sídle biskupa.

Podmienkou bolo i to že na týchto majetkoch museli i prebýva• v permanencii. Belo IV. v roku 1251 dokonca povolil s urèitými podmienkami židom i zálohova•

donaèné majetky. Palatín Mikuláš Pálffy vydal pre Židov v bratislavskom Podhradí v roku 1714 privilégium, v ktorom povolil usadenie sa urèitého poètu

židovských rodín v okolí Bratislavského hradu s majetkovými právami a vlastným súdnictvom. Pálffy ako uhorský palatín mal v kompetencii vydáva• právne záväzné rozhodnutia. Rovnoprávne majetkové postavenie Židov na území Uhorska bolo prijaté až v roku 1848 spolu so zrušením poddanstva.

Od doby reformácie dôležitou štatusovou vlastnos•ou sa stala príslušnos• k protestantizmu. Protestantizmus nebol vôbec trpený, napríklad pod¾a zákonného

èlánku z roku 1525 zbavoval právnej osobnosti ako kacírov, ktorých preto mohol každý kacíra chyti• a ako kacíri mohli by• odsúdený na smr• a ich majetok mohol

by• konfiškovaný. V èasoch povstaní Boèkaja a Betlena bolo ich právo mierne

polepšené, stále však mali ve¾mi malé práva konfesionálne i majetkové. Majetkové práva sa však výrazne pozmenili za vlády Ferdinanda III. na základe

dohody z Lincu v roku 1645 a Leopolda I v takzvanom provizóriu z roku 1691Explanatio Leopoldiana. Cisár Karol VI. tieto slobody potvrdil v roku 1731-

Resolutio Carolianana. Pre úplnú rovnoprávnos• protestantov sa zasadil v Uhorsku však až Jozef II. – Toleranèným patentom z roku 1781. Toleranèný patent vo

svojom hlavnom princípe zrušil obmedzenie právnej i majetkovej spôsobilosti na

základe náboženského vyznania. Tento patent naplno dovo¾oval vlastni• nehnute¾ný majetok i protestantským poddaným.

Ako vidíme Uhorské majetkové právo sa vyvíjalo ve¾mi k¾ukatou cestou,

poznaèenou pohnutou históriou štátu. Je len na škodu slovenskej historiografii že sa mu nevenovala v patriènom rozsahu, ale to sa dúfam zmení. Pramene: Tripartitum : prologus 1,2, Tripartitum: prologus §6-6, § 6-7

Tripartitum :prologus §11

Tripartitum: II./74 § 74-75

Wenczel G.: Az országos jog és partikularis jogok koszti viszony hazai

jogrendszeunkeben, Budapest 1876. Marsina: Codex Diplomaticus et Epistolaris II., Bratislava 1979, Fejer : Codex Diplomaticus Arpadianus, Budapest 1889, Sv. Ladislav: II./§ 12-3 Mol Budapest,

Szentpétery: Monumenta Regesta Hungarica, Budapest 1890,

Corpus Iuri Hungarici: Observationes processus causarum militaris curiae in facto honoris usu receptae. Acsády: A magyaroszághy szidoszák felszabadiszta iránti folymodas, Budapest 1087.