Autor: Ján Hacaj
Preh¾ad vývoja vlastníckych práv k pôde na Slovensku po roku 1948 Pri schva¾ovaní zákonov vedúcich k obnove vlastníckych práv k pôde a po¾nohospodárskemu majetku v rokoch 1990-92 v prvom slobodne zvolenom parlamente po páde vyše 40 roèného komunistického totalitného režimu sme vychádzali z viacerých téz. Tou najzákladnejšou bolo, že súkromné vlastníctvo a jeho nedotknute¾nos• patrí k základným ¾udským právam a slobodám, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou demokratického usporiadania slobodnej ¾udskej spoloènosti a ekonomickej prosperity. Mnohonásobne to platí o vlastníctve k pôde a po¾nohospodárskemu majetku. Vlastník k nej pristupuje ako k neobnovite¾nému prírodnému zdroju, ktorý živí jeho rodinu, a ktorý bude živi• i nasledujúce generácie jeho potomkov. Schopnos• uživi• seba a svoju rodinu buduje pocit slobody, nezávislosti a hrdosti. Naopak, potláèanie a nerešpektovanie vlastníckych práv sú poèiatkom vzniku nedemokratického totalitného režimu a primárnou príèinou neefektívneho hospodárenia na pôde, vedúceho až k jej postupnej devastácii a úplnému znièeniu. Slovensko ako súèas• Èeskoslovenska má po roku 1948 túto neblahú skúsenos•, keï sa aj vlastníci pôdy - ro¾níci, vinohradníci, chovatelia - stali predmetom komunistického experimentu, ktorého tragické dôsledky pretrvávajú podnes. Jedným zo základných stavebných kameòov tohto experimentu po uchopení moci komunistami bolo spoloèné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ku ktorému sa ve¾mi ¾ahko a ve¾mi rýchlo dalo dospie• prijatím zákonov likvidujúcim súkromné podnikanie a súkromné vlastníctvo. Našiel sa pre to vznešený názov “znárodòovanie”. Skutoèným cie¾om bolo zbavi• ¾udí slobody a nezávislosti so snahou riadi• a kontrolova• všetkých a všetko z jedného centra. Znárodòovanie súkromných firiem sa ešte dalo propagandisticky zdôvodni• odstraòovaním vykoris•ovania zamestnancov, predovšetkým robotníkov, majite¾mi zamestnávate¾mi. •ažšie by už bolo týmto spôsobom zdôvodni• znárodòovanie pôdy drobných vlastníkov, ktorí ju obrábali predovšetkým zapájaním všetkých èlenov rodiny a nikoho nevykoris•ovali. Najmä z tohto dôvodu sa totalitný režim spoèiatku neodvážil znárodni• po¾nohospodársku pôdu a majetok, ale po vzore Sovietskeho zväzu vyhlásil v roku 1949 politiku združstevòovania a socializácie vidieka. Zaèala násilná kolektivizácia vznikom kolchozov stalinského typu. Prijatý bol zákon è. 50/1949 o jednotných ro¾níckych družstvách, ktorý ako prvý nerešpektoval a obmedzoval vlastnícke práva k pôde a po¾nohospodárskemu majetku. Pod¾a tohto zákona sa všetky družstvá v jednej obci museli zlúèi• do jedného družstva a to aj bez súhlasu ich èlenov. Takáto násilná kolektivizácia vytvárala prirodzený odpor ro¾níkov, ktorý bol potláèaný ïalšími represívnymi opatreniami. V roku 1955 vydala vláda ÈR nariadenie è. 50/1955, pod¾a ktorého sa pôda ro¾níkov prevádzala spolu s celým hospodárstvom na socialistické podniky (JRD, ŠM). Tieto podniky mali drobným a stredným ro¾níkom vypláca• náhradu za užívanie ich majetku, k èomu však nikdy nedošlo.
Väèší ro¾níci, tzv. “kulaci”, museli celý svoj po¾nohospodársky majetok previes• do bezplatného užívania štátu. Tí, ktorí to neurobili “dobrovo¾ne”, boli vystavení spolu s celými svojimi rodinami psychickému a fyzickému teroru a presvedèovacím metódam ŠTB. Mnohí ro¾níci boli uväznení, mnohí boli popravení a mnohí v žalároch aj zomreli. Väèšine týchto rebelov bol nakoniec celý ich majetok skonfiškovaný. Nerešpektovanie súkromného vlastníckeho práva bolo zavàšené v roku 1975 prijatím Zákona è. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného po¾nohospodárskeho majetku na zabezpeèenie výroby. Tento zákon definitívne zavàšil nadradenos• užívate¾ských práv nad práva vlastnícke. Väèšina po¾nohospodárskej pôdy síce aj naïalej formálne patrila fyzickým osobám, ale zákony im neumožòovali ju obrába•. Socialistické podniky, ktoré túto pôdu zadarmo užívali, neplatili vlastníkom pôdy ani korunu. V takomto prostredí, kde platilo, že pôda patrí tomu, kto ju užíva, vyrástlo a žilo nieko¾ko generácií zamestnancov JRD, ŠM a štátnej správy od vedúcich funkcionárov komunistickej strany, cez vedúcich hospodárskych pracovníkov až po nekvalifikovaných robotníkov. Formálni majitelia pôdy, no najmä ich potomkovia sa zamestnávajú v iných štátnych podnikoch, sú presúvaní do iných odvetví a v mnohých prípadoch opúš•ajú dedinu i vidiek. Prirodzené vlastnícke väzby k pôde sú definitívne pretrhnuté a postupne zaniká spoloèenská vrstva hrdých, slobodných a nezávislých ro¾níkov. V takejto spoloèenskej situácii a atmosfére sme v rokoch 1990-92 vo Federálnom zhromaždení ÈSFR pristupovali k procesu obnovy vlastníckych vz•ahov k pôde a po¾nohospodárskemu majetku, ktorý sa stal základom sporu o podobu transformácie socialistického, centrálne plánovaného po¾nohospodárstva na súkromné konkurencieschopné odvetvie v podmienkach trhovej, globalizujúcej sa ekonomiky. Kým odporcovia transformácie a obhajcovia starého režimu mali v parlamente z vyššie popísaných dôvodov mnohopoèetné kvalifikované zastúpenie, o vrátenie pôdy a po¾nohospodárskeho majetku sa hlásiaci vlastníci na tom boli podstatne horšie. Odporcov zmien v parlamente a štátnej správe v úsilí zabráni• vracaniu pôdy pôvodným vlastníkom všemožne podporovali rôzne družstevné zväzy s tímami právnikov a funkcionárov napojených na najvplyvnejšie média, ktoré demagogicky manipulovali verejnú mienku. Na druhej strane sa ozývali osamotené hlasy jednotlivcov a spoèiatku chabá podpora novovznikajúcich združení vlastníkov pôdy. Zložitos• po¾nohospodárskej problematiky a komplikovanos• vracania pôdy predstavovali aj pre reformnú vládu a parlament •ažko uchopite¾ný problém, ktorý sa len na Slovensku týkal približne 8 miliónov parcelných èísel v extraviláne 1 milióna v intraviláne. Našou výhodou bolo, že po páde komunistického režimu sa postupne odha¾ovali zloèiny a krivdy napáchané na vlastníkoch pôdy poèas násilného združstevòovania a socializácie vidieka. ¼udia sa prestávali bá• zverejòova• svoje tragické životné príbehy najmä v Èeskej republike. Dostávalo sa podpory od prvého námestníka ministra po¾nohospodárstva a výživy SR pána Cypriána Juráša, ktorý odborne, morálne aj inštitucionálne pomáhal pri vzniku Združenia vlastníkov pôdy a agropodnikate¾ov Slovenska. Jeho funkcionári postupne nadobúdajú skúsenosti s fungovaním legislatívneho procesu v parlamente a zaèínajú ho ovplyvòova•.
Èoraz viac obèanov sa zaèína zaujíma• o svoju dedovizeò, o pôdu a majetok, ktoré kedysi nadobudli a vlastnili ich otcovia a dedovia. Zaèínajú h¾ada• v rodinných pozostalostiach listy vlastníctva, výpisy z pozemkových kníh, rozhodnutia o konfiškácii majetku a pod. Argument odporcov, že vracanie po¾nohospodárskeho majetku a nevyhnutná transformácia družstiev spôsobia hladomor ustupuje do úzadia argumentu založeného na elementárnom princípe spravodlivosti, že ak bolo nieèo ukradnuté a je známe èo bolo ukradnuté, kto bol okradnutý a kto bol zlodej je práve v mene spravodlivosti nevyhnutné vráti• ukradnutú vec pôvodnému vlastníkovi. Najmä, keï sa tak stalo v masovom merítku a zlodejom bol štát. Preto bolo potrebné upravi• vracanie majetku a transformáciu družstiev zákonom a nie zahlcova• súdy jednotlivými súdnymi aktmi. Na ve¾mi opatrný vládny návrh zákona zareagovali najmä pôvodní vlastníci v Èeskej republike predložením ove¾a radikálnejšej podoby pod oznaèením 3 T (autori Tyl, Tlustý, Tomášek). Celý proces prípravy a schva¾ovania týchto zákonov patril k najdramatickejším aktom prvého, slobodne zvoleného parlamentu v rokoch 1990-92. Ich cie¾om bolo zmierni• majetkové krivdy napáchané komunistickým režimom a vytvori• predpoklady pre pôvodných vlastníkov zaèa• súkromne hospodári• na svojom majetku alebo o òom spolurozhodova• v transformovaných družstvách. Nakoniec bol ako kompromis schválený zákon è. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vz•ahov k pôde a inému po¾nohospodárskemu majetku, ktorý nadobudol úèinnos• 24.6. 1991. Týmto dòom bolo ukonèené obdobie, poèas ktorého bolo užívate¾ské právo nadradené právu vlastníckemu. Priamo zo zákona vznikol medzi užívate¾om (JRD, ŠM) a pôvodným vlastníkom nájomný vz•ah, ktorý je možné vypoveda•. To umožòuje súkromne hospodáriacim ro¾níkom zaklada• farmy, pretože im okrem pôdy vracia aj iný po¾nohospodársky majetok, prípadne náhradu za tento majetok ak ho nemožno vyda•. Okrem toho má zákon èas• reštituènú, pod¾a ktorej skonfiškovaná po¾nohospodárska pôda a majetok musia by• vrátené pôvodným vlastníkom. Na tento zákon o pôde naväzuje zákon schválený Slovenskou národnou radou è. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, pozemkových úradoch, slovenskom pozemkovom fonde a o pozemkových spoloèenstvách, ktorý upravuje vykonanie zmien v usporiadaní pozemkov v súvislosti s reštitúciami pôdy a proces vzniku ucelených pozemkov v katastrálnom území. Federálne zhromaždenie schválilo ešte tzv. transformaèný zákon è. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vz•ahov a vysporiadaní majetkových nárokov v družstvách, ktorý mal vytvori• predpoklady na premenu socialistických družstiev stalinského typu na štandardné podielnické družstvá skutoèných vlastníkov. Umožòoval pôvodným vlastníkom podie¾a• sa na príprave a schva¾ovaní celého transformaèného procesu. Tento zákon mal umožni• tým pôvodným vlastníkom pôdy a po¾nohospodárskeho majetku, ktorí sa nerozhodli súkromne podnika•, aby o svojom majetku mohli spolurozhodova• v nových družstvách alebo iných obchodných spoloènostiach. Všetky tieto zákony spolu s ostatnými reštituènými zákonmi a zákonmi o malej a ve¾kej privatizácii právne odstránili “socialistické vlastníctvo” a socialistickú nezodpovednos•. Vytvorili predpoklady na obnovu a vznik súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov ako nevyhnutného základu slobodného podnikania a prosperity krajiny.
O tom, ako tieto zákony boli realizované, som si mohol overova• priamo v praxi, keï som sa v roku 1993 vrátil k svojej profesii vinára. Poskytoval som odborné technickoporadenské služby pri zavádzaní nových, progresívnych technológií pri spracovaní hrozna najmä pre novovznikajúce rodinné firmy a pretransformované družstvá. Okrem toho som spolu s èlenmi rodiny zaèal s obrábaním vlastných vinohradov a budovaním malej rodinnej firmy produkujúcej vína vyššej kategórie a šumivé vína vyrobené klasickou šampanskou technológiou. Ako súèas• našej marketingovej stratégie zohráva významnú úlohu pri predaji vína vínna turistika ako špecifická podoba vidieckeho turizmu. Pri realizácii zákonov prijatých v rokoch 1990-92 vo FZ ÈSFR je prvým významným medzníkom rozpad ÈSFR v roku 1993 na dva samostatné štáty s rozdielne orientovanou vládnucou politickou garnitúrou. Kým v Èeskej republike pokraèoval proreformný trend, na Slovensku nastal protipohyb spä•. Prejavovalo sa to v legislatíve oklieš•ovaním práv pôvodných vlastníkov pôdy a majetkových podielov v pretransformovaných družstvách a v exekutíve nasmerovaním štátnej podpory do bývalých ve¾kých socialistických podnikov s minimálnou podporou novovznikajúcich malých a stredných fariem rodinného typu.. Výsledkom je, Že transformácia družstiev zastala na polceste a novovzniknutých po¾nohospodárskych podnikov je málo nato, aby vznikla tak potrebná širšia konkurencia. Takisto sa nepodarilo prepoji• prvovýrobu so spracovate¾ským potravinárskym priemyslom, èo negatívne dopadá na po¾nohospodársku prvovýrobu. Druhým významným medzníkom bolo prijatie Slovenska za plnoprávneho èlena EÚ. Z poh¾adu vinohradníka a vinára sme sa síce stali súèas•ou obrovského trhu, no zároveò sme prebrali celý rad obmedzujúcich nariadení, vyhlášok a regulácií, v ktorých sa normálny èlovek nemôže vyzna• a s tým súvisiacich sankcií. Takisto spôsob podpory je nastavený na ve¾ké firmy, novovznikajúce firmy budované zdola majú minimálnu šancu by• úspešné. Celý proces získania podpory zo štrukturálnych fondov EÚ je ve¾mi zdåhavý, administratívne nároèný s neistým koncom. A tak väèšina malých rodinných firiem sa takýmto spôsobom podpory nezaèala ani zaobera•. Okrem toho, aj keï je už vyše 15 rokov od spustenia procesu reštitúcií, z dôvodu komplikovaného procesu pozemkových úprav, väèšina pôvodných vlastníkov vinohradov dostala iba nedávno spä• svoje pozemky, mnohí stále iba èakajú. Na základe našej skúsenosti s komunizmom ve¾mi citlivo vnímame Bruselom pridelené kvóty stanovujúce maximálnu výmeru vinohradov na 22.300 ha, ktorá nesmie by• na Slovensku prekroèená. Myslím si, Že to znamená neprijate¾né obmedzovanie výkonu vlastníckych práv, èo v súvislosti s obsahom celého môjho príspevku vyvoláva oprávnené znepokojenie a prikazuje nám by• mimoriadne opatrní a ostražití. Ing. Ján Hacaj - vinár poslanec FZ ÈSFR v rokoch 1990-92