Prava Dietata

V dnešnej dobe sa často stretávame s prejavmi netolerancie medzi ľudmy. Deti si ubližujú,neustále sa jeden druhému posmievajú za oblečenie,výzor,známky,rodičov,chudobu a veľa ďalších vecí. Často bijú,alebo slovne napádajú svojho slabšieho spolužiaka. Prečo nešikanujú fyzicky seberovného? Myslím si, že veľa tých ktorý šikanujú, šikanu poznajú s vlastnej skúsenosti. Rodičia ich doma bijú a oni si svoju zlosť, nenávisť a smútok vybíjajú na mladších spolužiakoch. Chcú ukázať, že aj oni majú nad niekým prevahu. Horšie však je, keď deťom ubližujú dospelí. S takýmto prípadom som sa stretla i v našej rodine. Chlapec, ktorý sa stal obeťou, je postihnutý. Bratranec mojej mamy donedávna žil život plný lásky, ktorou ho obdarúvala jeho mama. Ona však náhle ochorela, Mávala časté bolesti brucha, preháňalo ju , vracala... Akonáhle niečo dala niečo do úst, hneď to bolo vonku. Jej manžel to znášal dosť zle, pretože rapídne schudla. Svoj žiaľ utápal v alkohole. Domov chodieval neskoro večer, ba niekedy až nadránom. Keď si vypil, na každého kričal, nadával a v dome robil bordel. Ich syn psychicky trpel. Mával zlé sny, čo u neho zapríčinilo strach zo spánku. Bál sa chodiť von, tak len tak sedel a dával pozor na svoju mamu. V jeden deň dostala hrozne silné kŕče. Okamžite zavolali sanitku. Z Piešťan ju previezli vrtuľníkom na Kramáre. 2 týždne jej dávali cez hadičky umelú výživu. Zistili jej rakovinu žalúdka. Kedže jej lekári nevedeli pomôcť a prestala príjímať potravu, jej telo neustále slablo. Doslova sa nám strácala pred očami. Ja, moja mama a otec sme ju boli pozrieť. Keď sme vošli do izby, neverila som vlastním očiam že to je ona. Hneď sa mi nahrnuli slzy do očí. Nemala som slov. To už nebola ani ona. Kosť a koža...Spomenula som si na jej syna. Ako som to brala ja, ale potom ako to musel brat on, keď videl že mu vlastná mama zomiera prakticky pred očami. Keď sme odchádzali nechcelo sa mi ju opustiť, ale na druhej strane som bola rada. Najťažšia chvíľa pre nás ale hlavne pre jej syna prišla, keď nám oznámili že rakovine podľahla. Prišiel k nám a strašne plakal. Bolo to niečo hrozné. Zrútil sa...Na pohreb ho museli nadopovať liekmi, aby neskolaboval. Viem si predstaviť, aké to muselo byť preneho ťažké. Ona bola jediná, ktorá mu rozumela, Vždy ho vedela pochopiť. Teraz bolo u nich doma celkom prázdno. Zostal žiť sám s otcom. Aj on toto všetko znášal velmi zle, Svoj žiaľ utápal v litroch alkoholu. Nechcene sa stal závislým. Začal syna biť. Nikdy nám nič nepovedal, pretože otec sa mu vyhrážal, že ak to povie, zabije ho. Raz ho udrel tak silno, že sa mu spravila modrina, ktorú si musel každý všimnúť. Hneď sa to začalo riešiť. PO rodinnej dohode sme ho presťahovali ku tete, ktorá sa oňho stará. Začal ju brať ako svoju 2 maminu. Správa sa k nemu pekne. Čo si povie, to mu navarí. Všetci sme jej za to veľmi vďačný. Ale nie všetky tieto prípady sa končia takto štastne. Vela detí zraneniam podlahla.