Polska Put 07

Po stopách Jana Pavla II. – mojimi očami (Autor: Tomáš Bezák, originál v anglickom jazyku , preklad: Daša Bezáková)

Milí priatelia, Rád by som sa s Vami podelil o moje skúsenosti a dojmy z putovnej cesty v Poľsku, ktorej som mal možnosť zúčastniť sa 8. – 11. februára 2007. Púť Božieho milosrdenstva bola pre mňa výnimočná z viacerých dôvodov. Prvý dôvod bol ten, že pred rokom som veľa čítal a potom písal diplomovú prácu o Jánovi Pavlovi II. – o jeho živote a jeho náuke - humanistickom obraze človeka v spoločnosti. Preto bolo úžasné ísť pozrieť sa na miesta spojené so životom pápeža. Druhý dôvod bol ten, že som vôbec neplánoval ísť na túto cestu, viac menej z finančných dôvodov. Bolo to len takmer 20 minút pred konečným zahlásením sa na púť, keď ku mne prišiel jeden “anjel” a preukázal mi záujem pomôcť mi, ak by som chcel ísť. Nebolo to ťažké rozhodnutie. Takže, ako môžete vidieť, prvé znamenie Božieho milosrdenstva na mojej púti. Púť bola organizovaná pre viac ako tri autobusy, cca 150 ľudí, najmä študentov z USA – Františkánskej univerzity (Ohio) a Ave Maria (Florida), 3 Číňanov a mnohých ďalších. Všetci študujú so mnou v Rakúsku v zrekonštruovanom kláštornom komplexe Kartause, Gaming. Bola to zaujímavá skúsenosť byť súčasťou takej veľkej skupiny, plnej veriacich katolíkov, byť s nimi na miestach, ktoré sa spájali so životom Jána Pavla II. Piatok Do Poľska sme prišli v piatok ráno spolu s excelentným poľským sprievodcom Petrom, ktorý nás sprevádzal počas celej pute. Púť sa začala v poľskej národnej svätyni – Czestochowa na kopci zvanom Jasna Gora, kde je uložená svetoznáma Čierna Madonna – Ikona Panny Márie s Ježišom, ktorá mala veľký význam v histórii poľského ľudu a poľského katolicizmu. Práve tvárou v tvár tejto ikone sme slávili svätú omšu. Toto miesto hlboko poznačilo budúcnosť pápeža. V období keď mal len 10 rokov, prišiel sem Karol Wojtyla po prvýkrát na púť po smrti svojej matky. Vo svojej biografii píše, že táto skúsenosť nikdy nezmizla z jeho duše, skôr sa ešte postupne prehlbovala. Na tomto mieste bol slávený Svetový deň mládeže na začiatku deväťdesiatych rokov. Po dobrom teplom poľskom obede sme navštívili dom predošlého pápeža vo Wadowiciach, potom baziliku, stojac len povedľa domu, v ktorom bol pokrstený. Bolo pre mňa úžasné užiť si tento moment, modliac sa v kostole, tvárou pred jeho obľúbeným obrazom panny Márie, kde sa modlil. Byť tam, vo Wadowiciach a vidieť jeho osobné veci, dokumenty v jeho dome, ktoré je teraz múzeom. Byť na mieste, ktoré sám opísal ako miesto, kde sa “všetko začalo ” – ako “prvý seminár”. Potom sme okoštovali Karolovu obľúbenú pochúťku Kremówki, nazývanú občas aj “Pápežov zákusok ”. Dve noci po sebe sme strávili v Pútnickom dome blízko Svätyne Našej Pani na Kalwarii Zebrzydowskej, to je jedno z miest s úctivou ikonou Našej Pani, viackrát navštívené pápežom. Sobota V sobotu, o 6.00 hodine ráno sme vyrazili na výlet do Krakówa, len jednu hodinu vzdialeného od nášho ubytovania. Príchod do centra Krakówa skoro ráno bolo jednou veľkou výhodou – možnosť vidieť a vychutnať atmosféru mesta bez zástupov turistov, ktorých je tu počas dňa viac než dosť. Takto môžte obdivovať krásny východ slnka. A tak sme aj urobili. ;) Na úsvite sme mali raňajky na brehu rieky a pomaly sme kráčali k hradu, ktorý symbolizuje identitu a hrdosť Poľska. Areál hradu zahŕňa Wavelskú katedrálu, kde sú uložené hrobky mnohých poľských kráľov a biskupov. V tejto katedrále bol Karol Wojtyla vysvätený za biskupa Krakowa na sklonku roku 1958.

Dnešný biskup Krakowa je kardinál Stanislaw Dziwisz, známy ako dlhoročný sekretár predošlého pápeža, ktorému slúžil odvtedy, ako bol Karol Wojtyla vymenovaný za arcibiskupa Krakowa. A my sme mali príležitosť stretnúť kardinála Dziwisza v arcibiskupskom paláci, o 9.00 hodine, v sobotu 10. februára 2007; počas audiencie sa spievalo, kardinál nám venoval niekoľko milých slov a požehnanie. A dostali sme od neho ešte niečo špeciálne. Hádajte čo! Posledné ružence, požehnané Jánom Pavlom II.  Viete si predstaviť osobitosť tohto momentu. Ťažko opísateľné, keď som myslel na jeho život, tak úzko spojený so Svedkom nádeje. Životopis JP II. opisuje ich priateľstvo ako priateľstvo otca a syna – bez strachu a úslužnosti. Tento “syn” bol ten, ktorý zorganizoval prevoz Svätého Otca do nemocnice v rekordnom čase po atentáte na pápežov život v roku 1981. Prechádzka centrom slnkom ožiareného Krakówa bola radostným zážitkom. V tom čase sme navštívili napríklad Františkánsky kostol, kde sv. Maximiliam Kolbe slúžil sv. omšu a kde Karol Wojtyla slúžil ako farár od roku 1949. Sú tam aj relikvie sv. Floriána. Práve on sa stal patrónom Krakówa a požiarnikov v čase, keď po veľkom požiari zhorela veľká časť mesta, až na Františkánsky kostol s relikviami, ktorý zostal ako jediný absolútne nepoškodený. Potom sme tiež navštívili nádvorie Jagelowskej univerzity, jednej zo štyroch najstarších univerzít v Európe, tú, kde študoval predošlý pápež. Poobede sme sa presunuli do Svätyne Božieho Milosrdenstva v Lagiewnikoch, na miesto, kde žila sv. sestra Faustína a kde sa pápež denne zastavoval na ceste do kameňolomu počas II. svetovej vojny. Vďaka nemu bolo počas jeho pápežstva povolené šírenie Božieho milosrdenstva, aj keď predtým sa naň hľadelo s nedôverou. Toto miesto zostane v mojej pamäti možno dlhšie vďaka jednej zo sestier, sr. Salvatrice, ktorá tam mala prednášku o Božom milosrdenstve. Okamžite bolo cítiť prítomnosť duchovnej autority, krásy tváre a hĺbku prežívania milosrdenstva. Jej slová ma inšpirovali a povzbudili aj v tom zmysle, že Božie milosrdenstvo nie je len jednou z mnohých spiritualít kresťanského života, ale nevyhnutnou cestou pre dnešok a budúcnosť kresťanstva. Znamená to učiť sa robiť denne tie najmenšie veci s obrovskou láskou. To je občas jednoduché, občas nie tak veľmi. A to je cesta ku šťastiu človeka, a to, po čom svet tak prahne. Ako niekto povedal – svet nepotrebuje slová, ale hlavne autentické svedectvo. Slová by mali byť použité až potom … Človek sa stáva svedkom, keď začína byť hlboko humánny, praktizujúci milosrdenstvo vo všetkom čo robí. Práve v toto popoludnie som zistil, že som už tak dlho túžil po týchto slovách alebo myšlienkach - ”sladkých ako med”, ale reálnych ako život, ktorý môže byť aj zložitý. Na druhej strane boli potvrdením toho, čo sa snažím dodržiavať na mojej pozemskej púti. Potvrdením toho, čo je niekedy tak vzdialené od skutkov mnohých kresťanov dneška. Samozrejme, pochopenie milosrdenstva rozumom je veľmi dôležité, ale jadrom pre konanie skutkov milosrdenstva môže byť len osobný Ježiš a čas strávený s ním. Len tak môže zmeniť moje srdce znova a znova. Z tohto dôvodu bolo jednou z najlepších vecí tohto popoludnia byť pred tvárou Najsvätejšej Sviatosti, modliac sa v kaplnke Božieho milosrdenstva, v kaplnke Sanktuária, kde sa zvykli modliť sestra Faustína a neskôr Karol Wojtyla. Takže na tomto špeciálnom mieste, v tichu, som zanechal moje rozličné úmysly, skryté túžby srdca ….OK, môžete povedať – Boh je všade – ah áno, to je pravda. Ale aj napriek tomu verím, a viem že vy tiež, že sú miesta ako tieto, kde Boh počuje lepšie . Po svätej omši, slávenej v modernej bazilike, sme sa vrátili späť do Kalwarie Zebrzydowskej a po príchode sa mnohí z nás zúčastnili dojímavej krížovej cesty, ktorá bola sprevádzaná reflexiami väzňov z koncentračných táborov z II. svetovej vojny. Napokon, rád by som povedal, že tu nie je lepší príklad na predstavenie si Kristovho utrpenia ako toho v koncentračnom tábore (okrem Gibsonovho filmu Umučenie Krista). Aspoň pre mňa je to tak. Je to stále ťažko pochopiteľné, prečo a ako to mohol pre mňa Ježiš urobiť, trpieť pre mňa tak veľa a zomrieť, slobodne bez najmenšieho dôvodu, len z LÁSKY. Tak ako je ešte stále nepochopiteľné, ako ľudstvo 2

mohlo prísť do momentu tých krutostí v táboroch, ako veľmi museli trpieť. Tiež je tu analógia medzi Ježišovým zmŕtvychvstaním a večným víťazstvom a svätými väzňami alebo tými, ktorí prežili…. Nedeľa V nedeľu ráno sme prišli do Auschwitz (Osvienčim), najväčšieho koncentračného tábora nacistického režimu. Bolo ťažké predstaviť si byť v pozícii väzňov…. Snažil som sa, ale bolo to nemožné. Mohli sme ísť k múru smrti a vrátiť sa, ale oni nemohli, pretože boli zastrelení, mohli sme vidieť cely, kde väzni žili, stojac celé noci na jednom mieste, zatiaľ čo pracovali počas dňa, ale my sme nemuseli, mohli sme sa voľne prechádzať po tábore alebo opustiť tábor, oni nemohli. A len jeden veľmi jasný príklad – väzni boli oblečení len v jednej vrstve tenkej prúžkovanej uniformy, v lete i v zime. Ja a mnohí z tých, ktorí tábor navštívili, boli oblečení v troch – štyroch vrstvách oblečenia a bolo ťažké, aby sme sa cítili teplo. Nebol žiaden dážď, žiadny sneh, bol vietor a teplota nad nulou. Ako veľmi museli cítiť chlad v mrznúcej zime, vetre a daždi??? Rád by som spomenul aj ďalšie ukrutnosti, ale nie je tu na to dôvod. Dôstojnosť človeka bola zničená…. Je tu jasný odkaz pre nás, chrániť ľudskú dôstojnosť, ak tu nechceme mať toto zlo opäť, v inej forme. Ján Pavol II. bol tým, ktorý o tom veľa písal a hovoril, že je čas, aby ochrana ľudskej dôstojnosti bola uvedená do praxe – každým kresťanom a človekom dobrej vôle. Kto nechápe, musí vidieť Auschwitz alebo iný tábor. Vidieť a počuť hlasy viac ako milióna ľudí, ktorí tam trpeli a umierali, pretože dobrí ľudia boli ticho, pretože nemilovali dostatočne. A zlo sa šíri pomaly ale isto. Zápas pokračuje celou históriou. Ale my sme vykúpení ľudia, deti milujúceho Kráľa, a naším povolaním je robiť to, čo je Dobré. On je naša nádej, ako sa stal nádejou pre sv. Maximiliána Kolbeho, františkánskeho kňaza, ktorý bol taký známy pred svojim uväznením v Auschwitzi, že ho niektorí nacisti požiadali o autogram, svedok, ktorý sa neváhal vymeniť sa s iným väzňom – otcom ktorý mal rodinu, a tak mu zachrániť život. A tento človek menom Marian žije dodnes. Otec Kolbe strávil posledné dni svojho života vyhladovaním a pomalou smrťou. Väzni, ktorí ho videli umierať, povedali že ešte nikdy nevideli niekoho umierať tak ako jeho. My sme videli, kde zomrel, bola to cela číslo 18, blok 11. V tábore Auschwitz – Auschwitz 1 a Birkenau sme strávili viac ako 3 hodiny, na konci sme vo vetre spievali Korunku Božieho milosrdenstva za všeobecnú spomienku všetkých obetí. Celý čas bolo veľmi nepríjemné počasie, zamračené a protivne veterno – toto bola jediná vec, ktorá nám pomohla vložiť sa aspoň trochu do pozície väzňov spred 65 rokov. Potom sme v tichu kráčali späť do našich autobusov, hľadiac späť na strážne veže, zvyšky plynových komôr a desiatky drevených stajní (navrhnutých pre 85 koní), kde bolo často umiestnených viac ako 400 ľudí. Potom sme navštívili výstavu obrazov, často veľmi šokujúcich. Autor sa volá Marian, ten, ktorý prežil tábor vďaka milosrdnej a odvážnej láske Maximiliána Kolbeho. Jeho maľby sú plné žiaľu a nechutností a všetkého možného, čo sa v tábore dialo… statočnosť a láskavosť sú tam však tiež. Naplnení rôznymi dojmami sme sa zamyslení, v tichu vrátili späť do nášho relatívne pokojného života, s našimi obavami a problémami. Šťastní, že čoskoro sa budeme môcť vrátiť do Rakúska, nášho dočasného domova. Som presvedčený, že svet otrávený kultúrou smrti sa môže zmeniť. Závisí to od nás, od každého z nás – na každom národe, ktorému patrime. Samozrejme, bez Krista nemôžme robiť nič. Verím že touto púťou sa viacmenej v každom z nás niečo zmenilo. Mojou nádejou je, že tieto tri putovne dni, ktore reprezentujú tri M - Madona (v piatok), Milosrdenstvo (Lagiewniki v sobotu) a Memory – spomienky (Auschwitz v nedeľu), zostanú určite v našom vedomí, našich srdciach a v našich denných skutkoch. Nech sa teda tak stane! 3