This document was uploaded by user and they confirmed that they have the permission to share
it. If you are author or own the copyright of this book, please report to us by using this DMCA
report form. Report DMCA
Definičný obor: p √□ : □ ≥ 0 1/□: □≠0 1 / p√□ : □ > 0 log a □ : □ > 0 aj ln (≥ > V ≤ <) arcsin □, arccos □ : -1 ≤ □ ≤ 1 Množina všetkých xєR, ktorým je prostredníctvom funkcie f priradené nejaké y sa nazýva Definičný obor funkcie. Množina všetkých reálnych čísel yєR, ktoré sú prostredníctvom fukcie f priradené nejakému x z Df sa nazýva Obor funkčných hodnôt funkcie – Hf. Funkcia jednej reálnej premennej Funkciu jednej reálnej premennej nazývame predpis (pravidlo), ktoré každému xєR priradí práve jedno yєR. Funkcia nôže byť zadaná predpisom, grafom a tabuľkou. Graf funkcie y=f(x) rozumieme množinu všetkých bodov zo súradnicami /x,f(x)/ v rovine takých, že xєDf. Vlastnosti funkcií - hovoríme, že funkcia f rastie (klesá, neklesá, nerastie) na intervale (a,b) alebo Df, ak pre každé x1,x2єDf (a,b) také x1<x2 platí f(x1) f(x2), f(x1)≤f(x2), f(x1)≥f(x2)]. Rast a klesanie funkcie zahŕňame pod monotónnosť funkcie. - hovoríme, že funkcia f je ohraničená zdola [zhora], ak existuje K0 také, že f (xt)=f(x) pre všetky xєDf. Najmenšia kladná hodnota t sa nazýva perióda a označujeme ju T. y=sin x, cos x, tg x, cotg x. - funkcia f nazývame prostou (jednojednoznačnou), ak pre každé x1,x2єDf také, že x1≠x2 platí f(x1)≠f(x2). Ak funkcia rastie, alebo klesá, je prostá. Ale ak je rastúca aj klesajúca, nie je prostá. - inverzná funkcia – nech y=f(x) je prostá s Df a oborom hodnôt Hf. Funkciu, ktorá každému yєHf priradí také xєDf, že y=f(x) nazývame inverznou funkciou k funkcii f a označujeme ju f -1. Elementárne funkcie: - konštantná funkcia – y=C, Df=R, Hf=C - lineárna funkcia – y=ax+b, Df=R, Hf=R, a,bєR a≠0 2 - kvadratická funkcia – y=ax +bx+c, a,b,cєR - exponenciálna funkcia – y=ax, a>0, a≠1 DfєR, HfєR+ špeciálna funkcia – y=ex - logaritmická funkcia – y=loga x, DfєR, DfєR, a>0, a≠1 Limity funkcie: Majme funkciu f, ktorá je definovaná na okolí bodu xo, pričom v samotnom bode xo nemusí byť definovaná. Potom platí: funkcia f má v čísle xo limitu a vtedy a len vtedy, ak ku každému číslu ε>0 existuje také δ-okolie bodu xo, že pre každé číslo x z δ-okolia bodu xo platí: │f(x)-lim a│<ε Typy limít: - 0/0 – delíme polynómom x-α, kde α je číslo, v ktorom limitu počítame lim x→□ alebo použijeme L“Hospitalove pravidlo a delíme čitateľa aj menovateľa zvlášť. - ∞-∞ - upravujeme výraz na ∞+∞/∞+∞ - 1♥ upravujeme výraz na lim (1+1/♥k)♥k=e♥
- ∞/∞ - delíme najväčším n z menovateľa,ak √-√, rozširujeme √+√/√+√ a potom delíme n e∞=je stále ∞ ∞/1=∞ 1/∞ Derivácia funkcie: Deriváciou funkcie y=f(x) v bode xo nazývame číslo fI(xo) = x→xolim (f(x)f(xo))/x-xo. Pri počítaní navychádzame z definície, ale zo vzorcov pre derivovanie elementárnych funkcií, pravidiel pre derivovanie a vzorca pre derivovanie zloženej funkcie. Derivačné vzorce: Pravidlá pre derivovanie: [ f(x) +- g(x) ]I = fI(x) +- gI(x) [ f(x) . g(x) ]I = fI(x) . g(x) + f(x) . gI(x) [ f(x) / g(x) ]I = ( fI(x) . g(x) – f(x) . gI(x) ) / ( g(x)2 ) Derivovanie zloženej funkcie: [ f (g(x))]I = fI(g(x)) . gI(x) Rovnica dotyčnice a normály v bode A: y=... A=/xo,?-yo/ y(xo)=.....=číslo yo do bodu A y“=..... y“(xo)=... číslo → k=... t: y-yo=kx(x-xo) n:y-f(xo)=-1/f(xo) . (x-xo) Monotónnosť funkcie: Hovoríme, že funkcia fx rastie (klesá, neklesá, nerastie) na intervale (a,b) alebo Df, ak pre každé x1,x2єDf (a,b) také x1<x2 platí f(x1) f(x2), f(x1)≤f(x2), f(x1)≥f(x2)]. Vyšetrovanie monotónnosti – ak na (a,b) platí fI(x)>0 [fI(x)<0], tak funkcia f(x) na (a,b) rastie (klesá). Rast yI >0, klesanie yI <0, x1=SB1, x2=SB2 Extrémy funkcie: - lokálne maximum-minimum, ostré lokálne maximum-minimum Hovoríme, že funkcia f(x) nadobúda v bode xo lokálne maximum (minimum), ak existuje také okolie bodu xo, že pre každé x z tohoto okolia patriace do Df platí: f(x)≤f(xo) [f(xo)≥f(xo)]. Vyšetrovanie lokálnych extrémov: Body v ktorých je fI(x)=0 nazývame stacionárnymi bodmi. Nech funkcia f(x) nadobúda v bode xo lokálny extrém a nech existuje fI(xo). Potom fI(xo)=0. (Ak je derivácia v nejakom bode nulová, v tom bode môže ale nemusí byť extrém). Nech fI(xo)=0 a nech fI(xo)= fII(xo)..... f(n-1)(xo)=0 a f(n)(xo)≠0. Ak n je nepárne, tak v xo nenastáva extrém. Ak n je párne, tak v xo nastáva extrém a to: lokálne Max, pre f(n)(xo)<0 lokálne Minimum, pre f(n)(xo)>0 I II Ak f (xo)=0 a f (xo)>0, tak v xo nastáva Lm - minimum. Ak fI(xo)=0 a fII(xo)<0, tak v xo nastáva LM - maximum. yII(SB1)=... lok.Min y(SB2)=□ (SB2,□) Konvexnosť a konkávnosť funkcie: Majme funkciu y=f(x). Nech x1,x2,x3εDf, x1<x2, nech x3 : x1<x3<x2. Ak platí f(x3) je menšia ako hodnota na priamke v bode x3, f(x3)k potom funkcia je konkávna. Majme funkciu f(x) spojitú na , ktorá má druhú deriváciu fII(x) na (a,b). Funkcia f(x) je konvexná (konkávna) na intervale vtedy a len vtedy keď platí: fII(x)>0 (fII(x)<0) pre každé xε(a,b).