El2

HUDOBNÁ VEDA SÚČASNOSTI (Oscar Elschek) O. Elschek sa v tejto knihe snaží predstaviť hudobnú vedu ako súhrn jednotlivých vedných disciplín ktoré za posledné dve desaťročia prešli rôznymi zmenami. Mnohé hudobnovedné disciplíny jestvovali len v pojmovej forme, dnes tvoria široko rozvetvené odbory. Do centra pozornosti sa dostáva samostatné umelecké dielo,to znamená že hudba a jej princípy rázne vstupujú do povedomia muzikológov. Úlohy a ciele hudobnovedného výskumu zmenilo postavenie hudby v dnešnej dobe, pretože sa stala každodennou súčasťou života. Pre O. Elscheka zmyslom práce muzikológov je vytvoriť zjednotenie súčasnej hudobnej vedy. Preskúmanie ucelenej stavby hudobnej vedy má za ciel systematika. Hudobná akustika, organológia, hudobná fyziológia, hudobná psychológia, estetika, sociológia, filozofia, teória, grafika, hudobná interpretácia a hudobná pedagogika sú disciplíny, o ktorých v tejto knihe píše. Jednotlivé disciplíny sú písané v kapitolách, spojené s bibliografiami, ktoré podávajú aktuálny výber prác a spisov venovaným danej disciplíne. Čo je súčasná hudobná veda? Proces poznania, ktorý smeruje od konkrétnych hudobných prejavov k všeobecným princípom hudby a logickou sústavou poznatkov o hudbe. Skúma znelú, písomnú a psychickú formu existencie hudby. Skúma tiež základné zvukové javy, ktoré tvoria hudbu a hudobné dielo Cieľom hudobnej vedy je získať všeobecné poznatky o hudbe a aplikovať do hudobnej praxe. Systematika hudobnej vedy sa snaží zachovať a logicky zdôvodňovať ucelenosť rozdielnych hud. disciplín. Už v antike A. Quintilianus delí hudbu na musica theoretika a musica practika. V 16. storočí sa vytvorila tretia stavba musica poetica. Takúto trojité delenie používal N. Forkel Prvú ozajstnú systematiku vytvoril G. Adler, ktorý v dvoch oblastiach bádania – historická a systematická - zahŕňa najdôležitejšie disciplíny.. H.Rieman prekonáva toto Adlerovské delenie a rozoznáva 1, akusticku oblasť, hudobnopsychologickú, hud.-estetickú hud,-teoretickú a dejiny hudby Fr. Blume rozoznáva trojdisciplinárnu systematiku – dejiny európskej hudby , hudobná folkloristika, základný hud. výskum. Významnú úlohu pre system. Hud. vedy mal v Nemecku E. Bucken, v Ruskej a ukrajinskej to bol A.Finagin , V Českej O.Hostinský a Z.Nejedlý.,v Poľskej S. Barbag Z. Jachimecki , Hudobná akustika je špecifický výskum, zaoberajúci sa zvukovými javmi ktoré sú súčasťou hudby alebo ju určujú. Všíma si zvukové zdroje- hud. nástroje, ľudský hlas,ale aj analýzu prírodných zvukov, ktoré sú v zmenenej forme použité pri výstavbe hud. diela. Akustika a hudobná akustika sa možno dajú chápať ako synonymá, napr. Ak muzikológ použije pojem „fyzikálna akustika“ nemá na mysli všeobecnú, ale tú, ktorá ma vzťah k hudbe .ak sa vo všeobecnej akustike rozpráva o hud. Akustike týka s to výskumu a poznatkov, ktoré majú vzťah k hudbe. Nepovažuje sa za pomocnú disciplínu ale ako spojenú súčasť hudobnej vedy. O tom, aké postavenie má hudobná akustika v hudobnej vede sa zaslúžili troma príspevkami H. Spivacke , E. Thienhaus a H,.P. Reinecke. Na prelome 19.- 20. storočia vznikajú špeciálne odbory v tejto oblasti. Je to fyziologická a psychofyziologická akustika. Práca v tejto oblasti si vyžaduje fyzikálno – matematické vedomosti, preto sa tejto disciplíne venovali viac prírodný vedci ako muzikológovia.

Organológia sa zaoberá skúmaním hudobných nástrojov, skúma ich vznik, vývin, stavbu, zloženie, ich popis, tiež akustickou analýzou. Sleduje ich spôsob využitia skúma nástroj z rôznych hľadisk: fyzikálno- technického hudobno-estetického kultúrno-historického Predmetom výskumu sa stávajú ľudové h. Nástroje, umelý h.Inštrumentár alebo nástroje iných sociálnych tried. Stretávame sa tiež z termínom organografia- opis nástrojov subdisciplíny organológie Organoteória – patrí tam pojem hudobný nástroj Organotechnika – skúma nástroj z výrobnej a technickej stránky Ergológia- podáva čo najpresnejši popis častí nástroja, Technológia – podáva obraz o procese výroby nástroja Organoakustika – zaoberá sa jednotlivými zvukovými vlastnosťami konkrétneho nástroja. Organofyziologia – skúma zložky ľudského organizmu, ktoré sa zúčastňujú na hre Organosociológia – hľadá formy soc. Väzieb medzi soc. Javmi a nástrojovou kultúrou. Organohistória – sleduje proces vzniku, zmien a regionálnu históriu nástrojov. Hudobná fyziológia zaoberá sa zvukovými zdrojmi, prostriedkami a sluchovými receptormi vzhľadom na utváranie a vnímanie hudby. skúma ako hudba vytvára fyziol. pochody v človeku, rozvíja jeho zručnosti a technické schopnosti. objektom skúmania sú len tie fyziol. procesy, ktorých vznik a vývoj možno pochopiť len existenciou hudby. Predmetom H.F. Sú na jednej strane ľudské orgány(hlasový orgán, končatiny,ústa)sluchový orgán, receptor. Skúmanie týchto orgánov súvisí jednak s akustikou a jednak s psychológiou. Keďže psychológia a fyziológia majú k sebe veľmi blízko, G.Haydon navrhoval v Úvode do hudobnej vedy o spojenie týchto dvoch disciplín. Avšak muzikológovia považujú za potrebné oddeliť F. Ako samostatnú disciplínu. Hudobná psychológia- veda zaoberajúca sa skúmaním psychických procesov v hudbe. Sú to možnosti, podmienky a predpoklady, pri ktorom sa hudba môže stať obsahom nášho vedomia. Len s fyziológiou, filozofiou, estetikou a sociológiou môže dospieť k bádateľským výsledkom. Základy tejto disciplíny položili C. Stumpf(vyjadrenie h. Javov) E. Kurth (vychádza z h. Teórie) a A. Wellek (hľadá suvislosť. S estetikou) Elschek spracováva hudobné nadanie, schopnosti, psychológiu skladateľskej tvorby a v poslednej časti sa venuje tomu, ako hudba vplýva na činnosti. Nadanie sú vrodené predpoklady, ktoré umožňujú vykonávanie hudobnej činnosti. Schopnosti sú získané predpoklady. Je to proces ,ktorý sa formuje už od detstva. Na to, aké ma človek schopnosti sa robia rôzne testy, a tomuto sa venoval l. Burlas. Psychológií skladateľskej tvorby sa nevenovala h. Psychológia ale teória a estetika. Základom je však h. Predstavivosť, pri ktorej dochádza k utvorenie nových h. Prvkov a tie sú výsledkom novej skladby. Hudobná estetika vyjadruje vzťah umenia k okolitému svetu, zmysel umeleckých diel a schopnosť človeka porozumieť umeniu. Estetika súvisí s h. Psychológiou, sociológiou a sémantikou.(náuka o obsahu slova) Elschek píše o hudobno-estetických názoroch v historickom kontexte. Vývojové štádia hudobnej estetiky od najstarších kultúrno-historických centier až po 20. storočie v Európe. Východná Ázia,(ľudová kultúra, šintoistický (uctievanie prírodných síl) a budhistický rituál) Čína,(hudba bola schopná ovplyvniť prírodu, vtáctvo....) v 17.stor. čínska hudba a filozofia strácajú etický význam. Hudba sa začína sa používať v literárnych a dramatických žánroch. V južnej a východnej Ázií sa preferuje indická hudba. Predný východ (Mezopotámia, Egypt,

Palestína, )vychádza z arabskej hudobnej tradície.(Božstvá-rituály, bubon) V Európe sa vytvárala široká paleta hudobno-estetických systémov a prechádzali z antiky až po 20.storočie.(Antika,Stredovek, Renesancia, Barok, Klasicizmus, Romantizmus a 20. storočie.) Hudobná sociológia je veda o zákonitostiach vzájomného vplyvu hudby a spoločnosti. vyvíjala sa na sklonku 19.storočia v dôsledku prvých soc. Výskumov hudobného života. Prvým autorom knihy o otázkach sociológie hudby bol A.Lunačarskij (sovietsky zväz)( 20.stor.) 50.roky- sa usilujú spojiť h. Sociológiu s h. Historiografiou (H.Reinhold, H.Mersmann)tiež ako samostatnú muzikologickú disciplínu.(A.Silbermann, K.Blaukopf) dnes sa táto disciplína stala zasahujúcou do všetkých oblastí hudobnovedného výskumu. S. má veľmi blízko k estetike, Estetika si všíma individuálne dielo v procese jeho individulnej premene Sociológia rieši hud. Druh, žáner, štýl a ich vzájomné väzby. K vybraným problémom tejto disciplíny patrí skladateľ a spoločnosť. Sociologický profil skladateľa je obrazom jeho životných osudov, osudov jeho tvorby i hud. odkazu, spoloč. Postavenia a spoloč. Vrstvy pre ktorú tvoril. Sociológia skladateľa sa uskutočňuje v úzkej súčinnosti s hudobnou psychológiou,históriou a i. S.Borris- uverejnil psychologickú typológiu h. Tvorcov. Vychádza najmä z typológie 19-20.stor. Rozdeluje skladateľov na: Romantických rojkov (R.Schumann) kozmopolitov (I.Stravinskij) asketických mystikov (A.Bruckner ) estétov (F.Schubert) majstrov (J.S.Bach) ezoterikov (Tvorcovia okolo A.Schonberga) realistov (M.P.Musorgskij) etikov ( L.v. Beethoven) Sociológia poslucháčov hudby ankety, rozhovory, zvukové dotazníky sú preferovanou časťou hudobnosociologickej aktivity. Majú slúžiť na orientáciu pri hudobnej dramaturgii a výstavbe jednotlivých programov. Hudobná filozofia sa zaoberá základným zmyslom hudby pre človeka a spoločnosť. Len zriedkavo sa chápala ako hudobnovedná disciplína. G.Adler a H.J. Mosera ju vôbec nezahŕňajú do hudobnej vedy, A.Wellek a W.Wiora ju spájajú s hudobnou estetikou, O.Elschek a H.H.Dräger ju uvádzajú samostatne vedľa hudobnej estetiky. Základnou otázkou ktorá patrí do H. filozofie je – pôvod hudby. Tu sa stretáva h.f. S etnológiou a etnomuzikológiou. Hudba sa v najstarších výpovediach o svete zjavuje ako súčasť filozoficko – teoretických systémov. Bol to predovšetkým matematický výklad hudby. hudba a číslo boli vedeckými zložkami filozofie a hudobnej teórie. V 18. storočí sa formulovali prvé princípy o filozofií hudobných dejín. Považujú sa za ne koncepty všeobecných, univerzálnych svetových dejín.( C.Printz, P Bourdelota ) V 20. storočí nastáva vo filozofií obrat, pretože filozofi chápu hudbu schematicky,nereálne a preto úvahy o hudbe ustupujú z filozofie. Klesá celková filozofická vzdelanosť a záujem o systematickologické úvahy. Hudobná teória skúma hudbu z jej vnútorných konštrukčných a technických hľadísk. Patrí k rôznorodým oblastiam bádania. Nachádza sa medzi teoretickými úvahami o hudbe a praktickou aplikáciou svojich poznatkov. Pre niektoré disciplíny má H.T. Základný význam. Buď tvorí jej problémové jadro, pre niektoré je len východiskom. Najbližšie má -h.-t k hudobnej psychológií, potom akustike, tiež estetike. Problémom všeobecnej hud. teórie je otázka pomenovanie hud. javov, ich opisom, pojmom, definíciou,klasifikáciou. Vytvára základnú terminológiu Špeciálna hud. teória sa zaoberá výskumom jednotlivých hud, parametrov. Pri klasifikácií špec. h.t môžeme použiť a,lineárne par.(systém,tempo, melodika) b,vertikálne par.

(harmónia, sonika), c, param. Času (forma,tempo,rytmika,)d, param.Tech.realiz(prednes,obsadenie) -hudobná logika skúma hudbu ako znakový, jazykový systém, logické modely, ktoré majú komunikatívnu, významovú funkciu. -Teória hud. analýzy pomáha riešiť všetky typy problémov teoretických hudobnovedných disciplín, pretože v ich centre stojí hudobné dielo. Úlohou analýzy je vypracovať postupy, utvoriť potrebné pojmy, porovnávať analytické postupy analyzovanej skladby, vytvoriť takú analýzu, ktorou vzniknuté výsledky môžeme zhrnúť do systematického obrazu o skladbe,vytvoriť predpoklady na triedenie prvkov a celkov, umožniť spojenie muzikologických metód s hudobnanalytickými metódami. -Hudobnoteoretická syntéza uskutočňuje scelenie h. Prvkov a parametrov- spojuje do celkov to, čo analýza rozdelila. Hudobná grafika zaoberá sa vizuálnou formou existencie hudby. Môžeme ju nazvať ako náuku, v ktorej dochádza k premene akustického javu na vizuálny jav Paleografia- je zameraná na staré notačné systémy, a úlohou je prepísať tieto historické pamiatky do modernej notácie. s paleografiou ma najsilnejší vzťah interpretácia. Paleograf prepisuje, interpret zvukovo realizuje. -Notový zápis mal slúžiť ako pomôcka na uchovanie prejavov. Písomný záznam zachytával len časť hudobných informácií, ostatné boli pre interpretov výraz. a techn. samozrejmosťami. Notové písmo sa používalo na zachytenie takých hud. prejavov, ktoré si nebolo možné zapamätať z hľadiska rozsahu. bolo to niečo navyše, doplnok ústnej tradície. -Teória h, grafiky – zaoberá sa vznikom, vývinom a existenciou hud. písma. Predmetom tejto teórie je roztriedenie a porovnávanie notačných sústav a typov. -Hudobná transkripcia sa zaoberá formami a technikami priameho zápisu hud. javov za účelom ich hlbšieho poznania. V súčasnej hudbe sa presadzovala úsilie presného zachytenia skladateľovho zámeru a tiež presnej interpretačnej realizácie skladby. – Transnotácia je pojem ktorý slúži na prenesenie notačného systému do druhého – zo zložitejšieho do jednoduchšieho. Úlohou transnotačných systémov je premeniť notované skladby do takých systémov, ktoré umožnia analyzovať skladby priamo v počítačoch. - premena hudobnej do počítačovej notácie. Hudobná interpretácia sa zaoberá zvukovou podobou hudobného diela. Zahrňuje prvotné štúdium a realizáciu hudobného diela. Umelec premieňa hudbu z písane formy do znelej formy. Je lepšie možno povedať, že je to výkonné umenie, lebo inštrumentalista skutočne fyzicky vykonáva hudbu. Interpretácia nemá vo všetkých umeniach rovnakú úlohu, vo výtvarnom umení a literatúre nemá skoro žiadnu. Hudbu si však bez interpretácie neviem ani predstaviť. Bez zvukovej podoby neexistuje hudobné dielo ako objektívna realita. V jednotlivých historických dobách neznamenala interpretácia len produkciu hudby, ale spájala sa tiež s tvorbou, dotvorením hudobného diela. Skladatelia nechávali pre interpretov voľnosť stvárnenia hudobného diela. Ukazoval sa teda aj význam improvizácie. Tvorila most medzi teoretickou zložkou a praktickou interpretáciou. (Mozart, Beethoven, Bruckner) Hudobná pedagogika – ucelený prenos poznatkov a skúseností z jednej generácie na druhu. Cieľom je zachovať historickú kontinuitu, uchovať národnú a regionálnu ucelenosť a zabezpečiť rozšírenie jestvujúcich a utváranie nových hud. hodnôt Predmetom h.p. Je proces, ktorý zisťuje hudobný rozvoj jedinca v oblasti hudby,- neskúma hudbu ,ale výchovu. Je súčasťou všeobecnej pedagogiky a súvisí z všetkými disciplínami hudobnej vedy – historiograf.